Isto si mnohí pamätáte štrajk učiteliek a následný solidárny štrajk vysokoškolských pedagógov, ktorý Slovenskom prehrmel v roku 2016. Študentky a študenti Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na Hviezdoslavovom námesti vyvesili na budovu školy transparent s heslom „Žiadajme nemožné!“. Čítať ďalej…
Počas Pražskej jari sa radikálnejšia časť študentov vymedzovala voči reformistickej väčšine, ktorej vyčítala príliš umiernenú politiku. Objavili sa drobné skupinky, napríklad „Samostatná organizace studentů“ na Vysokej škole poľnohospodárskej, „Klub levicových studentů“ na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej alebo recesistické zoskupenie „Societas Cosmopolitica“. Po augustovej okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a rozpustení širšieho „Názorového sdružení levice“ (jedným z jeho predstaviteľov bol aj Egon Bondy, o ktorom sme už písali: https://bit.ly/33LSdvV) sa väčšina z nich dohodla na založení „Hnutí revoluční mládeže“ (HRM). Členovia skupiny sa okrem trockizmu hlásili aj k anarchizmu, sociálnej demokracii či maoizmu. Hlavným impulzom pre vznik HRM bol novembrový študentský štrajk. Čítať ďalej…
Nebola nedeľa, ale pondelok. Parížski študenti a robotníci rozdávali letáky pred továrňou Citroënu. Tak ako mnohé iné v krajine, aj automobilový závod v ten deň štrajkoval. Už 13. mája 1968 niekoľko študentov a robotníkov automobilky založilo tzv. Akčný výbor Citroënu, ktorého cieľom bolo prepojiť okupácie univerzít a požiadavky študentov s okupáciami pracovísk a požiadavkami zamestnancov. Čítať ďalej…
Parížski študenti v máji 1968 obsadili Sorbonnu. Keďže neexistoval Twitter, posielali telegramy. Zachovali sa aj tieto štyri. Prvý smeroval do Československa k filozofovi Ivanovi Svitákovi (1925 – 1994). Druhý bol určený japonským rovesníkom, ktorí sa organizovali v skupine Zengakuren („Všejaponská liga študentskej samosprávy“). Adresátom posledných dvoch bolo politické vedenie dvoch najmocnejších stalinistických strán na svete – sovietskej a čínskej. Čítať ďalej…