Výtržnícka uhorka

22. august 2019 • Uhorky 1968, antistalinizmus, Československo

O revolte na prvé výročie okupácie

Počas Pražskej jari sa radikálnejšia časť študentov vymedzovala voči reformistickej väčšine, ktorej vyčítala príliš umiernenú politiku. Objavili sa drobné skupinky, napríklad „Samostatná organizace studentů“ na Vysokej škole poľnohospodárskej, „Klub levicových studentů“ na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej alebo recesistické zoskupenie „Societas Cosmopolitica“. Po augustovej okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a rozpustení širšieho „Názorového sdružení levice“ (jedným z jeho predstaviteľov bol aj Egon Bondy, o ktorom sme už písali: https://bit.ly/33LSdvV) sa väčšina z nich dohodla na založení „Hnutí revoluční mládeže“ (HRM). Členovia skupiny sa okrem trockizmu hlásili aj k anarchizmu, sociálnej demokracii či maoizmu. Hlavným impulzom pre vznik HRM bol novembrový študentský štrajk.

Pred päťdesiatimi rokmi, v auguste 1969, členovia HRM maľovali na steny heslá ako „21. SRPENDEN ODPORU“ a kritizovali nacionalistický či zbytočne porazenecký obsah letákov venovaných výročiu okupácie, ktoré vydávali iné skupiny. Vytlačili a distribuovali, okrem iného aj na Slovensko, asi stotisíc vlastných letákov, v ktorých vyzývali, aby bol tón augustových dní „spíš bojovný, rozhodný, aby se stal (…) nejen dnem smutku a pietní vzpomínky.“ Nabádali k politickej aktivite, k vyvíjaniu nátlaku na vedenia podnikov a tovární, k diskusii a koordinácii medzi pracujúcimi.

„Deset bodů“, akúsi výzvu občanom, ako sa správať slušne a demokraticky v normalizačných podmienkach, ktorej signatárom bol okrem iných aj Václav Havel, kritizovali s tým, že „degenerace (Říjnové revoluce) zanechala stopy i na autorech: libertářská koncepce socialismu ustupuje před autoritářskou.“

Členovia HRM patrili k účastníkom masových demonštrácií, ktoré sa do dejín zapísali ako najväčšie protivládne protesty až do roku 1989. Prišlo aj na stavanie barikád a hádzanie zápalných fliaš či dlažobných kociek. Ozbrojené zložky v Prahe zastrelili päť protestujúcich, na oboch stranách zostalo mnoho zranených. Násilné výtržnosti prepukli aj v iných väčších mestách, napríklad v Liberci, Brne (dvaja zastrelení), Karlových Varoch, Českých Budejoviciach či v Ostrave.

O hneve protestujúcich svedčí krátky text z Liberca, uverejnený v oblastných novinách KSČ:

„Dav se chopil vytrhaných dlažebních kostek a materiálu na staveništi a zranil několik příslušníků jednotek Veřejné bezpečnosti. Rozbil několik výkladních skříní, vydrancoval je, vnikl do automatu Dunaj, posilnil se lihovinami, vínem a pivem, začal stavět z parkových laviček a popelnic barikády, vystřeloval z praků kovové matice a jiné předměty, vrhal lahve s hořlavinami a dělobuchy, zranil dalších osmnáct ochránců pořádku.“

Z opačnej strany barikády tieto slová potvrdzuje aj účastník Miroslav Jeník z Bozkova:

„Nejhorší byli milicionáři, stříleli do nás světlicemi. Od nás na ně zase lítaly dlažební kostky a lidi po policajtech a milicionářích stříleli prakem skobičkami. Pamatuji si, jak proti nám šly policejní posily s bílými dlouhými obušky. K bezpečnostním jednotkám patřili i vojáci základní služby, ale drželi se stranou.”

Represívne opatrenia (tzv. obuškový zákon) podpisom schválili všetci najvyšší činitelia. Paradoxne, bol medzi nimi aj vtedajší predseda parlamentu Alexander Dubček, ktorého meno sa vtedy skandovalo na protestoch.

August 1969 spochybňuje oficiálnu ponovembrovú mytológiu o „cnostnom“ československom ľude, ktorý so stoicky zaťatými zubami prečkal dvadasť okupačných rokov, ako aj nelichotivý obraz o národe oportunistov, uzavretých do seba, v ktorom nikto nechce vystúpiť z radu. V auguste 1969 ľudia vystúpili do predných línií a urobili to kolektívne. Takéto obrazy sa do súčasných osláv príliš nehodia, sú príliš „radikálne“, a to rovnako pre obidva režimy.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…