Kedy, ak nie dnes pred 50 rokmi

19. máj 2018 • Uhorky 1968, Citroën, štrajk

Nebola nedeľa, ale pondelok. Parížski študenti a robotníci rozdávali letáky pred továrňou Citroënu. Tak ako mnohé iné v krajine, aj automobilový závod v ten deň štrajkoval. Už 13. mája 1968 niekoľko študentov a robotníkov automobilky založilo tzv. Akčný výbor Citroënu, ktorého cieľom bolo prepojiť okupácie univerzít a požiadavky študentov s okupáciami pracovísk a požiadavkami zamestnancov.

V jednom z letákov, ktoré rozdávali 20. 5. 1968, stálo:

„Státisíce zahraničných pracujúcich sa dnes dovážajú ako akýkoľvek iný tovar užitočný pre kapitalizmus. […] Títo robotníci sú kapitalistami hrubo vykorisťovaní. Žijú v otrasných podmienkach v slumoch v okolí Paríža. Keďže nie sú kvalifikovaní, platia ich mizerne. Keďže hovoria len rodným jazykom, zostávajú izolovaní od zvyšku pracujúceho obyvateľstva. […] Keďže sú izolovaní, prijímajú aj tú najväčšmi neľudskú prácu na tých najhorších pracoviskách.

A to všetko preto, lebo nemajú na výber:

Opustili svoje krajiny, lebo v nich strádali. Ich krajiny sú takisto pod jarmom kapitálu. Sú obeťami vo vlastných krajinách – a sú obeťami aj tu.

To všetko sa musí skončiť.

Oni totiž nie sú nepriateľom francúzskeho proletariátu: naopak, sú našimi najistejšími spojencami. Ak sa nimi ešte nestali, je to preto, lebo si uvedomujú, že ich situácia je veľmi neistá. Pretože nemajú žiadne práva, aj ten najmenší čin môže viesť k tomu, že ich vyhodia. To pre nich znamená návrat do hladu (a väzenia).

Zahraniční robotníci svojou prácou prispievajú k tvorbe bohatstva francúzskej spoločnosti. Preto musia mať rovnaké práva ako všetci ostatní.

Je preto na revolučných pracujúcich a študentoch, aby sa postarali o to, aby zahraniční robotníci disponovali všetkými politickými a odborovými právami.

Tu konkrétne sa začína internacionalizmus.

Zahraniční robotníci, ktorí so svojimi francúzskymi súdruhmi tvoria neoddeliteľnú súčasť robotníckej triedy vo Francúzsku, sa hromadne pridajú k radikálnemu zápasu, ktorý zničí kapitalizmus a nastolí beztriednu spoločnosť, aká ešte nikdy nejestvovala.“

Dnes Citroëny schádzajú z liniek v Trnave. Pracujú pri nich nielen Slováci, ale aj srbskí občania, ktorých sem dovážajú pracovné agentúry. Žijú na ubytovniach v okolí Trnavy. Sú na tom o čosi lepšie než ich kolegovia v Samsungu, ktorých nasťahovali do areálu bývalej továrne, ale spolužitie s domácimi aj tak nie je jednoduché. Vnímajú ich aj ako konkurenciu, ktorá prišla kradnúť prácu a stláčať platy nadol.

Odbory v trnavskom závode nedávno vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Zamestnávateľ nechce pristúpiť na ich požiadavku desaťpercentného zvýšenia miezd. Kováci dokonca vydali aj leták v srbčine. Čaká sa už len na letáky trnavských študentov. Tí z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a sv. Metoda by mohli mať správny skillset!

Viac o máji a júni 1968 v Paríži, o úlohe študentov i o tom, ako odbory poslúžili šéfom a spacifikovali hnutie, sa dočítate v skvelej brožúre, ktorú napísali priami účastníci udalostí, Roger Gregoire a Fredy Perlman: http://protikapitalu.org/publikace/gregoire-perlman-francie-kveten-1968/. Pred desiatimi rokmi ju v češtine vydalo dnes už neexistujúce infocafé Krtkova kolona spolu so stále existujúcou skupinou Kolektivně proti kapitálu. Autorom prekladu je český sociológ Arnošt Novák, ktorý sa okrem iného angažuje v autonómnom sociálnom centre Klinika.

Proletárske Airbnb v bývalej niklovke v Seredi, ktorá je na zozname environmentálnych záťaží: https://www1.pluska.sk/Regiony/OBROVSKY-SKANDAL-Seredi-ODHALILI-sme-nelegalne-ubytovne-pre-cudzincov

Na snímke zhromaždenie v továrni Citroënu v máji 1968.

Galéria


Čítajte v Bufete

Kuchynský komunizmus

Životná dráha Margarete Schütte-Lihotzky, rakúskej antifašistky, komunistky, ženskej politickej aktivistky a výnimočnej architektky, opísala oblúk celého dvadsiateho storočia a bola intenzívne prepletená s turbulentným politickým dianím v Európe. Čítať ďalej…

Dizajnér, ktorý chcel zastaviť pás

Koncom minulého roka, keď svet žil duelom medzi Trumpom a Bidenom či druhou vlnou pandémie, prišla smutná správa zo sveta dizajnu. Devätnásteho októbra vo veku 88 rokov zomrel v milánskej nemocnici Enzo Mari (1932 – 2020), komunista a uznávaný dizajnér. S koronavírusom v tej istej nemocnici bojovala aj jeho manželka, historička umenia Lea Vergine, ktorá skonala iba deň po ňom. Čítať ďalej…

Ak vôbec existuje nádej

Ľavičiarske diskusie o násilí na Blízkom východe sa desaťročia pohybujú medzi dvoma pólmi. V nemecky hovoriacich krajinách a v prostredí, ktoré sa inšpiruje ich teoretickou produkciou, má silnú pozíciu predstava o nedotknuteľnosti Izraela. Vznikol ako útočisko pre tých, ktorí boli pre svoju etnicitu najväčšmi prenasledovaní. Preto ho treba brániť pred všetkými hrozbami dovtedy, kým budú existovať iné štáty. Tento pohľad fakticky uznáva – či skôr vyznáva – charakter Izraela ako etnoštátu. Spomedzi všetkých kapitalistických štátov vyčleňuje jeden, ktorý pre jeho jedinečnú povahu a historické okolnosti vzniku nemožno kritizovať. Všetko ostatné je antisemitizmus. Čítať ďalej…

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…