Isto si mnohí pamätáte štrajk učiteliek a následný solidárny štrajk vysokoškolských pedagógov, ktorý Slovenskom prehrmel v roku 2016. Študentky a študenti Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na Hviezdoslavovom námesti vyvesili na budovu školy transparent s heslom „Žiadajme nemožné!“.
Slogan nebol nový, išlo o sympatický odkaz na udalosti horúceho roku 1968. Odpor voči konzervatívnej atmosfére De Gaullovho Francúzska prerástol do vlny štrajkov a okupácií tovární, podporovaných silným študentským hnutím, ktoré obsadilo univerzity po celej krajine. Jedným z tisícok dobových graffiti bolo práve heslo: „Buďme realisti – žiadajme nemožné!“. Desať miliónov štrajkujúcich a útek prezidenta za hranice dával v jednom momente nádej, že nemožné je skutočne na dosah.
Okrem nápisov však steny budov a múry tovární zdobilo aj množstvo politických plagátov. Za väčšinu z nich bol zodpovedný tzv. „Atelier Populaire“, v preklade „Ľudový ateliér“ alebo „Ľudové dielne“. Ten založili študenti na katedre grafiky École national supérieure des Beaux Arts (Národná vysoká škola krásnych umení), ktorí sa rozhodli, že univerzitu natrvalo obsadia kvôli tvorbe angažovaných posterov – ako „konkrétnu formu podpory veľkému hnutiu štrajkujúcich robotníkov, ktorí okupujú svoje fabriky na protest proti gaullistickej vláde.“
Výkonným orgánom dielne, ak sa to tak dá nazvať, bolo všeobecné zhromaždenie alebo jednoduchšie – plénum. Každý, kto sa chcel zapojiť do chodu ateliéru, či už umelci a umelkyne, alebo obyčajní okoloidúci a zvedavci, ktorí túžili pridať ruku k dielu a čímsi pomôcť, sa vždy večer stretávali priamo na okupovanej univerzite a plánovali, čo a kedy tlačiť, dohadovali distribúciu alebo dodávky materiálu od pracujúcich z obsadených tovární. Stierali sa tu hranice medzi umelcom a divákom, medzi pozorovateľom a aktérom. Vznikala kolektívna identita a vedomie. To je aj dôvod prečo na žiadnom z plagátov nenájdeme podpis „autora“.
„Ľudový ateliér“ inšpiroval vznik množstva podobných dielní po celom Francúzsku. Sám existoval približne dva mesiace, počas ktorých v ňom vzniklo asi 800 motívov, pričom každý bol vytlačený sieťotlačou v dvojtisícovom náklade.
O rok neskôr, keď sny roku 1968 boli definitívne pochované, vyšla knižka „Plagáty z revolúcie“, kde sa bývalí členovia a členky dielne poslednýkrát prihovárali publiku:
„Plagáty vytvorené Ľudovým ateliérom sú zbraňami v službách boja a sú jeho neodlučiteľnou súčasťou.
Miesto, kam patria, sa nachádza v centre konfliktu – na uliciach a na stenách fabrík.
Použiť ich ako dekoráciu, vystavovať ich v buržoáznych kultúrnych stánkoch, alebo ich považovať za objekty estetického záujmu poškodzuje ich účel aj účinok. To je aj dôvodom, prečo ich ľudový ateliér vždy odmietal predávať.
Dokonca aj ich uchovávanie ako historického svedectva o istom stupni zápasu je zradou, pretože boj je prvoradý. Pozícia ‚vonkajšieho‘ pozorovateľa, je len ilúziou, ktorá nevyhnutne hrá do karát vládnucej triedy.
Preto by ani táto kniha nemala byť považovaná za konečný výsledok našej skúsenosti, ale za podnet na nachádzanie – prostredníctvom spojenia s masami – nových spôsobov konania na kultúrnej a politickej úrovni.“
Úryvok z knihy Ralfa Ruckusa o zintenzívnení represií za vlády Si Ťin-pchinga. Čítať ďalej…
Rozhovor s Ralfom Ruckusom, autorom novej knihy o ľavicovej opozícii v Číne. Čítať ďalej…
Nemožno vylúčiť, že po niekoľkých rokoch fungovania Borov a ich porovnávania s inými veľkými zariadeniami príde na pretras iná staronová myšlienka. Čo keby sa všetky nemocnice zmenili na akciové spoločnosti, prípadne odovzdali do súkromných rúk? Čítať ďalej…
Tri videá: pracujúci, ktorí obsadili továreň koncernu GKN na sever Talianska, spájajú boj za prácu so zápasom za udržateľnú výrobu. Čítať ďalej…