Parížska plagátová uhorka

22. august 2019 • Uhorky 1968, Francúzsko

Isto si mnohí pamätáte štrajk učiteliek a následný solidárny štrajk vysokoškolských pedagógov, ktorý Slovenskom prehrmel v roku 2016. Študentky a študenti Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na Hviezdoslavovom námesti vyvesili na budovu školy transparent s heslom „Žiadajme nemožné!“.

Slogan nebol nový, išlo o sympatický odkaz na udalosti horúceho roku 1968. Odpor voči konzervatívnej atmosfére De Gaullovho Francúzska prerástol do vlny štrajkov a okupácií tovární, podporovaných silným študentským hnutím, ktoré obsadilo univerzity po celej krajine. Jedným z tisícok dobových graffiti bolo práve heslo: „Buďme realisti – žiadajme nemožné!“. Desať miliónov štrajkujúcich a útek prezidenta za hranice dával v jednom momente nádej, že nemožné je skutočne na dosah.

Okrem nápisov však steny budov a múry tovární zdobilo aj množstvo politických plagátov. Za väčšinu z nich bol zodpovedný tzv. „Atelier Populaire“, v preklade „Ľudový ateliér“ alebo „Ľudové dielne“. Ten založili študenti na katedre grafiky École national supérieure des Beaux Arts (Národná vysoká škola krásnych umení), ktorí sa rozhodli, že univerzitu natrvalo obsadia kvôli tvorbe angažovaných posterov – ako „konkrétnu formu podpory veľkému hnutiu štrajkujúcich robotníkov, ktorí okupujú svoje fabriky na protest proti gaullistickej vláde.“

Výkonným orgánom dielne, ak sa to tak dá nazvať, bolo všeobecné zhromaždenie alebo jednoduchšie – plénum. Každý, kto sa chcel zapojiť do chodu ateliéru, či už umelci a umelkyne, alebo obyčajní okoloidúci a zvedavci, ktorí túžili pridať ruku k dielu a čímsi pomôcť, sa vždy večer stretávali priamo na okupovanej univerzite a plánovali, čo a kedy tlačiť, dohadovali distribúciu alebo dodávky materiálu od pracujúcich z obsadených tovární. Stierali sa tu hranice medzi umelcom a divákom, medzi pozorovateľom a aktérom. Vznikala kolektívna identita a vedomie. To je aj dôvod prečo na žiadnom z plagátov nenájdeme podpis „autora“.

„Ľudový ateliér“ inšpiroval vznik množstva podobných dielní po celom Francúzsku. Sám existoval približne dva mesiace, počas ktorých v ňom vzniklo asi 800 motívov, pričom každý bol vytlačený sieťotlačou v dvojtisícovom náklade.

O rok neskôr, keď sny roku 1968 boli definitívne pochované, vyšla knižka „Plagáty z revolúcie“, kde sa bývalí členovia a členky dielne poslednýkrát prihovárali publiku:

„Plagáty vytvorené Ľudovým ateliérom sú zbraňami v službách boja a sú jeho neodlučiteľnou súčasťou.

Miesto, kam patria, sa nachádza v centre konfliktu – na uliciach a na stenách fabrík.

Použiť ich ako dekoráciu, vystavovať ich v buržoáznych kultúrnych stánkoch, alebo ich považovať za objekty estetického záujmu poškodzuje ich účel aj účinok. To je aj dôvodom, prečo ich ľudový ateliér vždy odmietal predávať.

Dokonca aj ich uchovávanie ako historického svedectva o istom stupni zápasu je zradou, pretože boj je prvoradý. Pozícia ‚vonkajšieho‘ pozorovateľa, je len ilúziou, ktorá nevyhnutne hrá do karát vládnucej triedy.

Preto by ani táto kniha nemala byť považovaná za konečný výsledok našej skúsenosti, ale za podnet na nachádzanie – prostredníctvom spojenia s masami – nových spôsobov konania na kultúrnej a politickej úrovni.“

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…