„Každý dokáže hrať. Každý dokáže improvizovať.“

7. august 2019 • Uhorky umenie, USA

Improvizačné divadlo má aj svoju radikálnu históriu. Jednou z jej postáv je Viola Spolin, ktorá verila, že divadlo dokáže robiť každý. Narodila sa v roku 1906 v Chicagu do rodiny ruských židovských emigrantov. Detstvo strávila pri dobrodružných hrách na staveniskách a opustených pozemkoch v štvrti Humboldt Park. Odmlada inklinovala k divadlu a opere. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov pôsobila ako vedúca divadelného krúžku. Pri práci s deťmi imigrantov z chudobných štvrtí si uvedomila, že výučba klasických divadelných techník tu nedáva zmysel.

Rozhodla sa preto, že vytvorí divadelný jazyk zrozumiteľný všetkým bez ohľadu na kultúrne, rasové a sociálne rozdiely. Vznikla séria hier a cvičení založených na improvizácii, kreatívnom sebavyjadrení a spolupráci hercov. Spolin bola presvedčená, že spontaneita ľudí zbližuje a robí z nich slobodnejšie bytosti. V knihe „Improvisation for the Theatre“, ktorá je bibliou moderného improvizačného divadla, podrobne opísala 220 hier a cvičení – svojských „divadelných hier“.

Touto prácou inšpirovala aj svojho syna, Paula Sillsa (1927 – 2008). V roku 1955 spolu s Davidom Shepherdom (1924 – 2018) v Chicagu založil spolok Compass Players. V čase vrcholiaceho mccarthyizmu ho chápali ako „politické komunitné divadlo, ktoré bude bojovať proti triednemu útlaku“. Názov odvodili od baru The Compass v Hyde Parku, v ktorom sa konali prvé predstavenia.

Sills so Shepherdom hľadali podnety aj v práci nemeckého radikálneho dramatika Bertolta Brechta a jeho politickom kabarete. Shepherd napríklad presadzoval, aby mohli ľudia v obecenstve jesť, piť a fajčiť (práve po vzore Brechtovho „fajčiarskeho divadla“). Chcel, aby sa cítili príjemne, nie zviazaní pravidlami kultúrneho svätostánku. Compass Players boli v opozícii voči umelej komediálnej estetike päťdesiatych rokov s nacvičenými gagmi a gýčovými kulisami, ktoré nemali veľa spoločného s každodenným životom. Stavali proti nej interakciu s publikom, pri ktorej sa stierali rozdieli medzi hľadiskom a javiskom – ako o dvadsať rokov neskôr na punkových koncertoch alebo v brazílskom „divadle utláčaných“.

Medzi zakladateľmi súboru však časom vznikli spory o charakter divadla. Sills videl význam predstavení skôr v rozširovaní pocitu osobnej slobody a prehlbovaní spirituality bez ohľadu na zloženie obecenstva. Shepherdovi zase viac záležalo na tom, aby sa predstavenia a workshopy orientovali na robotníkov a ľudí z miestnej komunity. Podobne ako Brecht, aj on považoval za cieľ divadla zmeniť diváka. Improvizácia mala podnietiť politické konanie. Ako povedal, „Cieľom nášho divadla by malo byť vyvolávať nepokoje.“

Osloviť robotnícke masy južného Illinoisu sa mu však nepodarilo. Spolok priťahoval najmä ľudí z umeleckej scény, povaľačov z dobrých rodín a rôznych outsiderov. Ako Shepherd neskôr skonštatoval, „Za rok a pol som pomohol vybudovať mizerný egocentrický umelecký klub, ktorý ohovára svojich buržoáznych členov a zároveň im líže päty, aby ho živili.“ Väčšinu klubu tvorili príslušníci židovskej komunity či katolíci z imigrantských rodín. Patrilo doň len pár žien a jediný černoch. Divadlo sa vyhýbalo otvorenej kritike rasovej segregácie a černošské postavy hrali bieli herci, ktorí sa pritom nevyhýbali rôznymi stereotypom.

Posledné roky divadelného spolku poznačila rivalita jeho členov a snahy o komercializáciu predstavení. V roku 1959 založil Sills nový súbor „Second City“, ktorý sa vzdialil pôvodným ideálom Compass Players, no získal výraznejší úspech. Shepherd pokračoval v tvorbe ďalších improvizačných formátov pre divadlo, rádio aj film. Compass Players sa zapísali ako dôležitý míľnik vo vývoji amerického komediálneho a improvizačného divadla. Okrem toho boli štartovacím mostíkom pre mnoho hercov a herečiek, ktorí a ktoré sa preslávili aj na filmovom plátne. Začínal tu napríklad Alan Alda, známy zo seriálu MASH či filmov Woodyho Allena, ale tiež režisér Mike Nichols, ktorý nakrútil filmy ako „Kto sa bojí Virginie Woolf?“, „Hlava 22“ či „Silkwood“.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…