Španielska uhorka

On bol maďarský emigrant, ktorý na fotografiách zdokumentoval nástup fašizmu v Európe, prvé minúty vylodenia v Normandii aj boje vo Vietname. Ona, dieťa poľského páru žijúceho v Nemecku, bola prvou vojnovou reportérkou v dejinách. Stretli sa v predvečer druhej svetovej vojny v Paríži. V tom čase Endre Ernö Friedmann a Gerda Pohorylle snívali o tom, že boje zúriace v Európe zaznamenajú spoločne a budú od nich vždy „na dostrel“. Ako Friedmann zvykol hovoriť, „ak vaše fotky nie sú dosť dobré, neboli ste dosť blízko.“ Pre Pohorylle zase bolo fotenie v epicentre vojny „jediným spôsobom, ako ju možno pochopiť“. Obaja sa napokon stali obeťami svojho povolania – antifašisti, ktorých muníciou bol film.

Už v mladosti sa politicky angažovali. Friedmann sympatizoval s robotníckym hnutím, čo ho priviedlo až k úteku z rodného Maďarska. Neskôr pracoval pre francúzsky komunistický večerník Ce Soir a americká FBI ho vo svojej zložke nazvala „nezrelým antifašistom“ a „komunistom“. V skutočnosti však nikdy nebol členom strany a voči praxi vtedajšieho komunistického hnutia mal početné výrady. Jednou z jeho prvých väčších zákaziek bolo fotografovanie Leva Trockého v Kodani. Snímky z prejavu ruského revolucionára v exile obleteli svet. Friedmann sa do jeho bezprostrednej blízkosti dostal potajme – stratil sa v dave robotníkov, vďaka čomu ako jediný fotograf stláčal spúšť z prvého radu.

Gerda Pohorylle, dcéra Židov z východnej Haliče, skoro rozpoznala nástrahy politickej klímy v predvojnovom Nemecku. Ešte v študentských časoch nadviazala kontakty s ľavicovým prostredím. Neskôr, už ako účtovníčka v otcovej firme, šírila opozičné letáky. Po domovej prehliadke, zatknutí a vypočúvaní SA, sa v roku 1933 rozhodla ujsť z Nemecka. Podľa akademičky Irme Schaber, ktorá o Gerdinom živote napísala dve štúdie, udržiavala aj v parížskom exile kontakt s malou antistalinistickou Socialistickou stranou pracujúcich (Sozialistische Arbeiterpartei Deutschlands), ktorá mala blízke vzťahy so španielskou POUM (v ktorej milíciách bojoval George Orwell).

K fotografovaniu ju priviedlo až stretnutie s Friedmannom v polovici tridsiatych rokov. Pre ich pôvod sa im nedarilo preraziť. Gerda preto vymyslela senzačný príbeh o úspešnom a večne zaneprázdnenom americkom novinárovi Robertovi Capovi. Pseudonym odvodila od mena slávneho režiséra Franka Capru. Seba premenovala na Gerdu Taro podľa japonského maliara Tara Okamota a švédskej herečky Grety Garbo. Zmena identity zabrala: tandemu sa začalo dariť.

Zatiaľ čo z Capu sa stal prominentný a celosvetovo uznávaný fotograf, o Taro sa dnes hovorí len sporadicky. Zvyčajne ju označujú za Capovu ženu a múzu. Vraj ho naučila vydať zo seba to najlepšie a on ju na oplátku zasvätil do fotografie. V skutočnosti bola Taro slobodomyseľná a emancipovaná žena: zmysel života našla v práci, ku ktorej ju priviedla vlastná šikovnosť a odvaha. Niektorí hovoria, že Capu nielen vynašla, ale že ním bola.

„La pequeña rubia“, „malá blondínka“, ako ju prezývali republikánski vojaci, urobila svoj posledný záber počas druhého roka španielskej občianskej vojny. V obci Brunete neďaleko Madridu dokumentovala boje proti Frankovým nacionalistom. Pri ústupe z bojiska nešťastne spadla pod tank. Písal sa 26. júl 1937, mala 26 rokov. Capa sa o jej smrti dozvedel až z novín, keď sedel v zubárskom kresle. Ako antifašistickú martýrku ju na pohrebe oplakali tisíce ľudí. O sedemnásť rokov neskôr zomiera na vojnovom poli aj Capo. Vo francúzskej Indočíne, ktorá sa v tom čase usiluje o nezávislosť, stúpi na mínu.

Capa a Taro zachytili vojnu intímne, čo ukazujú aj ich najslávnejšie fotografie. Capov „Padajúci vojak“, alebo tiež „Smrť milicionára“, zobrazuje republikánskeho bojovníka, príslušníka anarchistickej mládežníckej organizácie, ktorý po zásahu guľkou padá na zem. Autenticita fotky je dodnes predmetom kontroverzií. Taro zvečnila výjav zo zázemia: ženu na podpätkoch, ktorá čupí so zbraňou v ruke. „Republikánska vojačka“ vznikla počas výcviku žien na pláži v Barcelone. Objekt pripomína fotografku: mladá, silná, krátkovlasá a dokonale upravená, no politicky aktívna a pripravená položiť život.

Milenecký vzťah medzi Capom a Taro sa stal inšpiráciou nielen pre román „Komu zvonia do hrobu“, ktorý napísal jeden Capov priateľ, ale aj pre súčasných hudobníkov. Skupina Alt-J zložila skladbu Taro, ktorá opisuje imaginárne stretnutie páru po tragickej smrti.

Galéria

Čítajte v Bufete