Skoncujme s falošnou dilemou „práca vs. životné prostredie“

V súvislosti s pripravovaným podujatím prinášame preklad článku jedného z prednášajúcich. Lorenzo Feltrin sa v ňom zaoberá vzťahom talianskeho marxistického prúdu, ktorý je známy ako operaizmus, k životnému prostrediu. Operaisti už pred polstoročím chápali, že environmentálnym problémom nie je len „vonkajšie“, ale aj „vnútorné“ životné prostredie – teda zdravie pracujúcich v priemysle.

Odbory a Komunistická strana Talianska na vtedajšie robotnícke štrajky a protesty proti toxickej výrobe reagovali programom reforiem, ktorý zahŕňal rast miezd (výmenou za zvýšenú produktivitu), zavádzanie automatizácie, posilnenie úlohy odborov v procese modernizácia či zavedenie opatrení na ochranu zdravia vo výrobe aj v komunitách. Operaisti proti tomu postavili heslo, že najlepšou ochranou zdravia je pracovať menej a zarábať viac. V bojoch založených na odmietaní škodlivej práce videli zárodok hnutia, ktoré sa neuspokojí s ústupkami v existujúcom kapitalistickom rámci.

Článok pôvodne vyšiel v ROAR Magazine (2020). Užitočným zdrojom informácií o bojoch talianskych pracujúcich proti škodlivej práci v chemickom priemysle je aj dokumentárny film Porto Marghera: Posledné ohne (so slovenskými titulkami), ako aj sprievodný booklet, ktorý preložila a vydala skupina Kolektivně proti kapitálu.

Skoncujme s falošnou dilemou „práca verzus životné prostredie“

Uprostred opätovného nárastu obscénnych nerovností sa Talianskom prehnala vlna protestov, z juhu až na sever. Na jednej strane pandémia vyvolala vzostup konfliktov na pracoviskách, ktoré sa týkajú ochrany zdravia, ako aj nárast mobilizácií za udržanie príjmov pracujúcich postihnutých obmedzeniami, ktoré súviseli s covidom-19. Na druhej strane sme boli svedkami úspešných intervencií koordinovaných pravicou. Reakciou na opatrenia bol aj ohromujúci rad konšpiračných teórií.

Na rozdiel od sloganu, ktorý sa objavil na masovej demonštrácii v Neapole 23. októbra 2020 – „Ak nás zatvoríte doma, plaťte nás!“ – pravicový diskurz nežiada kolektívnejšiu a rovnostárskejšiu prevenciu. Namiesto toho požaduje, aby „ekonomika“ mohla hladko fungovať. Zdá sa však, že v pravicovej časti protestného hnutia má významné zastúpenie aj trieda pracujúcich. Časť pracujúcich, ktorí sú oprávnene znepokojení účinkami niekoľkomesačných lockdownov na ich živobytie, nachádza odpoveď v popieraní závažnosti pandémie a environmentálnej krízy ako takej.

Marxistickí komentátori a komentátorky od začiatku pandémie zdôrazňujú, že zdravotnú krízu nemožno oddeliť od ekonomického systému, ktorý formuje naše životy. Netýka sa to iba nedostatočných systémov zdravotnej starostlivosti: samotné rozšírenie nového koronavírusu z mimoľudských zvierat na človeka bolo spôsobené kapitalistickým imperatívom vyvlastňovať prírodné „zdroje“ a udržiavať ziskové marže, ktoré poháňajú ekonomiku vpred.

Pandémia je svojím spôsobom globálnym prejavom dilemy „práca verzus životné prostredie“, ako aj „vydierania pracovnými miestami“, ktoré s ňou súvisí. Ide o situáciu, keď pracujúci dostávajú na výber medzi ochranou svojho zdravia a životného prostredia alebo udržaním práce. Z tejto dilemy neexistuje ľahké východisko. Môžeme sa však inšpirovať úvahami, ktoré pred päťdesiatimi rokmi rozvinul robotnícky kolektív zložený najmä z pracovníkov vysokotoxického priemyselného komplexu Porto Marghera v talianskych Benátkach.

Taliansky operaistický environmentalizmus

Operaizmus¹ je prúd tzv. novej ľavice, ktorý vzišiel z bojov talianskych pracujúcich v šesťdesiatych rokoch, najmä prostredníctvom časopisov Quaderni Rossi („Červené zošity“) a Classe Operaia („Trieda pracujúcich“). Tento teoretický smer tvoril pozadie viacerých radikálnych organizácií na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ako boli Potere Operaio („Moc pracujúcich“), Lotta Femminista („Feministický boj“) a Autonomia Operaia („Autonómia pracujúcich“).

Operaizmus sa nepreslávil práve tým, že by mal čo povedať o otázkach životného prostredia a zdravia. Tento pohľad však prehliada teóriu a prax operaistickej skupiny z Porto Marghera, ktorá sa zameriavala na problém tzv. nocività (doslova „škodlivosť“ alebo „zhubnosť“). Skupina pôsobila pod rôznymi názvami od začiatku šesťdesiatych až do osemdesiatych rokov vo veľkom priemyselnom centre oblasti Benátok. Vznikla spojením bojovných pracujúcich, študentstva a intelektuálov, ktorí boli nespokojní s líniou Komunistickej strany Talianska a spriazneného odborového zväzu CGIL (Talianska všeobecná konfederácia práce).

Texty skupiny sú málo známe, pretože jej protagonistami boli skôr pracujúci z tovární a technici než „intelektuáli na plný úväzok“. Ich úvahy sú roztrúsené v množstve letákov a novinových článkov, ktoré publikovala skupina Potere Operaio, a v neskorších lokálnych časopisoch skupiny, Lavoro Zero („Nulová práca“) a Controlavoro („Protipráca“).

Talianske slovo nocività čiže škodlivosť označuje schopnosť spôsobovať ujmu. V robotníckom hnutí sa začalo používať v zmysle, ktorý zahŕňa poškodzovanie ľudského i mimoľudského života. Preto ho nemožno preložiť ani ako (ľudské) „poškodenie zdravia“, ani ako (mimoľudské) „zhoršenie životného prostredia“. Skupina z Porto Marghera tvrdila, že škodlivosť je neodmysliteľnou súčasťou kapitalistickej práce. Týmto problémom sa začali zaoberať koncom šesťdesiatych rokov, v čase, keď mali operaisti rozhodujúci vplyv na triedne boje v Porto Marghera. K záujmu o túto otázku ich priviedla extrémna toxicita a ďalšie riziká, ktorým čelili v miestnych továrňach, najmä v gigantickej fabrike Petrolchimico, ktorá patrila firme Montedison.² Ich environmentalizmus triedy pracujúcich bol pozoruhodne predvídavý. Už v roku 1968 pracujúci zamestnaní v znečisťujúcich odvetviach odsudzovali zhoršovanie životného prostredia – nielen v zmysle zdravia pracovníkov – spôsobené spoločnosťami, pre ktoré pracovali.

Teoretizovanie skupiny o „škodlivosti“ viedol Augusto Finzi, jeden z technikov Petrolchimico. Narodil sa v roku 1941 v židovskej rodine. Časť detstva prežil v utečeneckom tábore vo Švajčiarsku na úteku pred holokaustom, v ktorom nemecký chemický priemysel – v tom čase najvyspelejší na svete – hral kľúčovú, strašnú úlohu. Po získaní stredoškolského diplomu z chémie v roku 1960 začal Finzi pracovať v Petrolchimicu v závode na výrobu PVC z monoméru vinylchloridu. V roku 2004 zomrel na rakovinu. Predčasné úmrtia boli medzi kolegami z Petrolchimica časté.

Skupina z Porto Marghera spojila otázky škodlivosti s operaistickou „stratégiou odmietnutia“. Podľa tejto perspektívy je kapitalistická práca produkciou hodnoty, a teda reprodukciou spoločnosti založenej na vykorisťovaní. Triedny boj preto nemá byť potvrdením práce ako niečoho pozitívneho, ale jej negáciou. Ako napísal Mario Tronti, je to „boj robotníckej triedy proti práci, boj robotníka proti sebe ako robotníkovi, odmietnutie pracovnej sily stať sa prácou.“

Kombinácia stratégie odmietnutia práce s vlastnými skúsenosťami s otrasnou bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci viedla skupinu z Porto Marghera k základnej myšlienke, že kapitalistická práca je vo svojej podstate škodlivá:

„Pracujúci neprichádzajú do tovární, aby tam robili výskum, ale preto, že sú k tomu nútení. Práca nie je životný štýl, je to povinnosť predať sa, aby si človek zarobil na život. V boji proti práci, proti nútenému predaju seba samých, sa pracujúci dostávajú do konfliktu so všetkými spoločenskými normami. Pretože je škodlivé prebúdzať sa každé ráno do práce, je škodlivé akceptovať tempo výroby a pracovné podmienky, je škodlivé akceptovať systém pracovných zmien, je škodlivé ísť domov so mzdou, ktorá vás zajtra núti ísť späť do továrne.“ (Továrenský leták Autonómneho zhromaždenia [Assemblea Autonoma], 26. februára 1973)

Ranú verziu úvah tejto skupiny čiastočne systematizoval dokument „Proti škodlivosti“. Jeho základné predpoklady sú aj dnes veľmi užitočné:

„Treba predovšetkým rozlišovať medzi jednou formou škodlivosti – teda tou tradične chápanou –, ktorá je spojená s pracovným prostredím (toxické látky, dym, prach, hluk atď.), a formou, ktorá všeobecnejšie súvisí s kapitalistickou organizáciou práce. Nakoniec, je nepochybné, že druhý typ škodlivosti má hlbší dopad na psychofyzickú rovnováhu pracovníka. Robí z neho odcudzenú entitu, kus produktivistického stroja úplne odlúčeného od účelu svojej práce a podriadeného neustálej úžere, ktorá mu vnucuje nehumánne využívanie jeho pracovnej sily – pretože ide o kapitalistické využívanie pracovnej sily, poháňané výlučne ziskom vládnucej triedy.“ (Comitato Politico [Politický výbor], 28. februára 1971)

Podľa tejto perspektívy sú boje za zdravie, ktoré sa zameriavajú iba na tradičnú škodlivosť (napríklad tie, ktoré navrhovali odbory v Porto Marghera s cieľom reformovať pracovné prostredie), nedostatočné, pretože by iba poslúžili kapitalistickej reštrukturalizácii. Podstata veci – t. j. priorita produkcie hodnoty pred reprodukciou života – by zostala nedotknutá: „V novej továrni spolu s miernym znížením toxicity, a tým aj výskytu tradične chápaných chorôb z povolania, dôjde k výraznému nárastu porúch duševného zdravia.“ Namiesto toho skupina vyzdvihovala taktiku skracovania pracovného času bez zníženia mzdy, ktorou sa mal boj o prežitie v továrni transformovať na boj za oslobodenie od kapitalistickej práce.

Keďže skupina z Porto Marghera išla v šľapajach talianskeho priekopníka operaizmu Raniera Panzieriho, brala do úvahy aj kritiku kapitalistickej technológie (pozri tiež „Manifest odmietnutia práce“). Bezpečnejšie stroje sú nevyhnutné, „ale možno je potrebná nová generácia inžinierov schopná vyrábať stroje, ktoré nebudú ničiť zdravie a zároveň enormne zvyšovať zisky.“

Skupina kritizovala odborársku líniu, ktorá s cieľom udržať zamestnanosť požadovala vyšší rast, a nie kratší pracovný čas. Investície by podľa skupiny viedli k automatizácii a prepúšťaniu, pretože „šéfovia stále používajú automatizáciu ako nástroj proti pracujúcim. Zavedenie nových strojov a počítačov nevedie k skráteniu pracovného času, ale k zvýšeniu ziskov.“ Za takých podmienok by sme automatizáciu nemali chcieť urýchľovať. Skupina tak zaujala antagonisticko-transformačný prístup ku kapitalistickým technológiám. Na jednej strane odmietala inštrumentalistický názor, podľa ktorého sú kapitalistické stroje neutrálnymi prostriedkami, ktoré sa dajú bezproblémovo využiť na antikapitalistické účely. Na druhej strane sa vyhla aj všeobecnému odmietaniu technológií ako takých.

V sedemdesiatych rokoch skupina z Porto Marghera doplnila svoju kvantitatívnu orientáciu na „viac peňazí, menej práce“ o kvalitatívnu reflexiu toho, „čo, ako a koľko sa má vyrábať“. To druhé súviselo s koncepciou „proletárskeho sebazhodnocovania“, teda posilňovania mocenskej pozície robotníckej triedy prostredníctvom výroby úžitkových hodnôt, ich opätovného privlastňovania a zdieľania na uspokojenie kolektívnych potrieb. Skupina pripojila sebazhodnocovanie k boju proti škodlivosti a navrhla vybudovať mocenskú protiváhu, akúsi „kontramoc“, ktorá mala prepájať boje na pracoviskách a komunitné boje. Mala smerovať k prechodu na systém založenémý na kolektívnych potrebách, ktoré predpokladajú vzťah vzájomnej podmienenosti medzi ľudským zdravím a životným prostredím.

V tomto rámci sa považovalo za „vhodnejšie zmeniť obsah výroby než [prosto] prevziať výrobný aparát“. Čo nám však tieto predstavy hovoria o súčasnej kríze?

„Škodlivosť“ počas pandémie

Spôsoby, akými sa v kapitalizme prejavuje škodlivosť, formuje zákon hodnoty a konkurenčné tlaky, ktorými pôsobí na pracovný proces. Pandémie vznikali aj v predkapitalistických spoločnostiach. V nekapitalistickej spoločnosti však práca vyrába najmä úžitkové hodnoty. Tie sa dajú produkovať pri rôznych spôsoboch výroby, napríklad pod donútením feudálneho pána, ktorý si prisvojuje časť produktu, ale tiež – aspoň v princípe – na základe demokratického plánovania toho, čo a koľko sa má vyrobiť a za akých podmienok.

V kapitalistickom spôsobe výroby však musia pracujúci zabezpečiť ziskovosť svojich zamestnávateľov. „Škodlivosť“ miliónov infekcií a úmrtí počas súčasnej pandémie bola vyvolaná a formovaná konkurenčnými tlakmi, ktoré poháňajú ničenie životného prostredia a spájajú s ním prežitie pracujúcich.

Reakcia talianskej vlády na pandémiu zahŕňala zákaz prepúšťania pracujúcich so zmluvami na dobu neurčitú, poskytovanie výnimočných, hoci skromných príspevkov na podporu príjmu aj pre živnostníkov alebo rozširovanie kapacít štátnych nemocníc. Avšak vzhľadom na to, že príjmy štátu závisia od akumulácie kapitálu, tieto ústupky sú rovnako podriadené zachovaniu súčasného spôsobu výroby. V rámci tejto logiky sa náklady na čiastočnú ochranu zdravia a živobytia, ktoré sa nedávno priznali pracujúcim v niekoľkých krajinách, nakoniec prenesú na triedu pracujúcich prostredníctvom viacerých kôl úsporných opatrení a reštrukturalizácií, ktoré budú úmerné obrovskému rozsahu tejto krízy.

Pretože prežitie robotníckej triedy je podmienené kapitalistickou prácou, pracujúci potrebujú pracovné miesta, a teda aj nekonečný ekonomický rast, aby prežili – bez ohľadu na zdravotné a environmentálne dôsledky. Tento druh „vydierania pracovnými miestami“ sa nevzťahuje iba na rozsiahle, vysokotoxické priemyselné komplexy. V skutočnosti táto logika vládne naprieč kapitalistickou spoločnosťou a je jej vlastná. Ak sú reprodukčné potreby – ako napríklad potreba žiť v zdravom prostredí – materiálnym základom environmentalizmu triedy pracujúcich, tak súvislosť medzi reprodukciou pracujúcich a kapitalistickou prácou je materiálnym základom „negacionizmu“ medzi pracujúcimi [t. j. spochybňovania pandémie, očkovania atď.; ako negacionizmus sa v historiografii označuje aj popieranie či spochybňovanie historických udalostí, napríklad holokaustu, pozn. Karmína] a musíme ju prelomiť.

Antikapitalistické intervencie v súčasnom cykle bojov by mali vychádzať z požiadaviek na dlhodobé uspokojovanie reprodukčných potrieb pracujúcich. Iba tak môže environmentalizmus triedy praccujúcich zvíťaziť nad alternatívou, ktorou je robotnícky negacionizmus. Slogan „Príjem a zdravie pre všetkých“, ktorý sa objavil na súčasných protestoch proti pandemickým opatreniam talianskej vlády, smeruje k environmentalizmu robotníckej triedy. Naproti tomu heslo „Nechajte nás slobodne pracovať“, pokiaľ sa týka aj pracovných miest s vysokým rizikom šírenia covidu-19, smeruje k pólu robotníckeho negacionizmu.

Ak teda prežitie pracujúcich priamo závisí od škodlivosti kapitalistickej práce, ako proti nej môžu bojovať? Prvotným návrhom skupiny z Porto Marghera, ktorý zodpovedal vtedajšej operaistickej stratégii, bol rovnostársky slogan „Viac peňazí, menej práce!“. Jeho cieľom bolo prelomiť vzťah medzi mzdou a produktivitou, čo malo kapitalizmus uvrhnúť do smrteľnej krízy (alebo v to aspoň skupina dúfala). Stratégia viedla k požiadavke za „garantovanú mzdu pre všetkých“, ktorá sa podobá dnešným radikálnejším podobám nepodmieneného základného príjmu. Skupina neskôr k tomuto kvantitatívnemu programu pridala aj kvalitatívny. Na základe antagonisticko-transformačného prístupu ku kapitalistickým technológiám navrhoval budovanie mocenskej protiváhy, ktorá by bola schopná zmeniť, „čo, ako a koľko sa má vyrábať“.

Ak ju aplikujeme na súčasnosť, stratégia rozchodu s dilemou „pracovné miesta verzus životné prostredie“ by mohla mať podobu programu zameraného na kratší pracovný čas, radikálne prerozdelenie bohatstva a spravodlivý prechod na udržateľnú a nekomodifikovanú výrobu. Išlo by o prechodné kroky k prekonaniu kapitalizmu, formulované spolu s antirasistickými, feministickými a antiimperialistickými aspektmi boja.

Príkladom pokusov o to je Klimatický tábor, ktorý v Porto Marghera usporiadalo Sociálne centrum Rivolta. Tento autonómny priestor pokračuje v myšlienke environmentalizmu triedy pracujúcich, ktorú iniciovala skupina z Porto Marghera. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch sa zachovala vďaka odborom orientovaným na členskú základňu [rank-and-file unions] a ľavicovým environmentálnym združeniam.

Klimatický kemp za aktívnej účasti radikálnych odborových zväzov podporil environmentalistickú verziu nepodmieneného základného príjmu (t. j. časť v peňažnej forme a časť v demonetizovaných statkoch a službách). Tá sa výrazne líši od akceleracionistickej verzie, pretože tento príjem by bol financovaný iba prostredníctvom „nerastu“ [degrowth] a radikálneho prerozdelenia bohatstva, nie pomocou ďalšej kapitalistickej automatizácie. Zároveň sa musí zmeniť aj to, „čo“ a „ako“ sa vyrába.

Organizácie, ktoré sa zúčastnili na Klimatickom tábore, sa teraz mobilizujú a požadujú, aby živobytie pracujúcich nepochádzalo z práce za každú cenu, vrátane ďalšieho rýchleho šírenia nákazy. Namiesto toho žiadajú, aby za covid-19 platili bohatí prostredníctvom vyšších miezd a progresívnejšieho zdaňovania.

Cesta z dilemy „pracovné miesta verzus životné prostredie“ sa dá vybudovať prostredníctvom odpojenia reprodukcie pracujúcich od kapitalistického produktivizmu, a pomocou prepojenia bojov proti kapitalistickej škodlivosti na pracoviskách s podobnými bojmi v komunitách.

Galéria

Čítajte v Bufete