„Od prvého chleba po poslednú slobodu“

Koncom minulého roka Sýria po čase upútala pozornosť svetových médií: Baššár al-Assad nečakane padol. Videli sme brutálne obrázky z otvorených väzení, spomenulo sa čosi o rizikách návratu džihádizmu, no potom krajina zase zmizla z dohľadu. Už dlhšie však vysielala aj iné signály. Pod povrchom násilia sektárskej občianskej vojny a (as)sadistického režimu tleli uhlíky nespokojnosti, ktoré sa ani po porážke sýrskej revolúcie (2011 — 2012) nepodarilo uhasiť.

Vlna protestov pod heslom „Od prvého chleba po poslednú slobodu” sa začala v auguste 2023 v južnom meste Sweida a jeho okolí. Heslo pôvodne písala skupina nespokojných žien na papiere, do ktorých balili bochníky chleba pred jeho distribúciou. Bola to reakcia na prudké zvýšenie cien v dôsledku zrušenia dotácií na pohonné hmoty. Na pravidelných demonštráciách protestujúci požadovali prepustenie uväznených, informácie o osude nezvestných, realizáciu rezolúcie OSN č. 2254, a často aj pád režimu. K zhromaždeniam po celej krajine sa pridružili blokády ciest, útoky na budovy vládnej strany Baas, ako aj štrajky predavačov, taxikárov či vodičov autobusov.

Rýchly pád Assada treba vidieť v kontexte týchto sociálnych a demokratických bojov zdola. Hnutie však pokračuje: pracujúci sa organizujú, zakladajú slobodné odbory, demonštrujú za potrestanie exponentov režimu a za účasť na rozhodovaní. Al-Džolání, bývalý džihádistický veliteľ, z ktorého sa vykľul šikovný politik al-Šará, si zrejme uvedomuje demokratizačný výtlak sýrskej ulice a potenciálnej moci pracujúcich. Počas svojej vlády nad provinciou Idlib dokázal do svojich plánov integrovať nezávislé odbory. Teraz sa pokúša o historický kompromis medzi islamistickými veliteľmi, zahraničnými sponzormi a sýrskou občianskou spoločnosťou, pri ktorom by sa demokratizácia štátu využila na jeho postupnú islamizáciu. Osobný vklad každého občana a občianky do nového režimu by bol opakom personalizácie moci v rukách Assadovej rodiny, pri ktorej volanie po tých najmenších zmenách okamžite narážalo na osobné záujmy vládnucej skupiny. Neoliberálnymi reformami ožobračené roľníctvo a proletárske masy v rastúcich mestských slumoch sa čelne zrazili s mocou jednej rodiny a úzkeho okruhu ich klientov.

Veteráni rokov 2011 — 2012 si, podobne ako nový líder, uvedomujú jedinečnú príležitosť, ktorú otvorila implózia starého režimu a mobilizácia spoločnosti. Joseph Daher hovorí o „pretekoch s časom” medzi silami autokracie a silami demokracie zdola, ktoré tvoria odbory, feministické a environmentálne skupiny, ako aj organizácie menšín. Veľkou otázkou je, ako sa postavia k existencii kurdskej autonómie na severovýchode Sýrie. Al-Šaraá už federalistický scenár krajiny jasne odmietol, no ani sýrska ľavica voči kurdským špecifikám zatiaľ nemala pochopenie.

Tradične silná je však v Sýrii podpora palestínskej veci. Za Assada bol boj proti Izraelu len cynickým heslom, ktorý ospravedlňoval politické represálie (aj proti sýrskym Palestínčanom) Od roku 1973 Assadova armáda ani raz vojensky nepodporila palestínsky zápas. Naproti tomu účastníci sýrskej revolúcie dvakrát konfrontovali izraelské hranice na okupovaných golanských výšinách. Prvýkrát sa im podarilo spojiť s palestínskymi komunitami na druhej strane, druhýkrát ich odrazili izraelskí ostreľovači, pričom 23 demonštrantov zahynulo a 350 bolo zranených. Dnes sa v Sýrii môže solidarita s bojom proti izraelskému apartheidu opäť slobodne prejavovať a organizovať.

Stále platí historické „pravidlo”, že palestínskej emancipácii vyhovujú demokratické vlády v regióne, kým miestne despocie majú sklon podporovať Izrael. Nie náhodou sa v roku 2012 izraelský minister zahraničia Avigdor Lieberman vyjadril, že porevolučný Egypt je pre Izrael „väčšou hrozbou ako Irán”. Podobne na pád Assada Izrael okamžite zareagoval bombardovaním vojenskej infraštruktúry Sýrie a obsadením ďalšej časti Golanských výšin či priľahlého drúzskeho územia. Turecko sa tiež snaží využiť situáciu a spustilo novú ofenzívu proti kurdským autonómnym územiam. Erdoğan zároveň „z bezpečnostných dôvodov” zakázal štrajk členov odborovej organizácie pracujúcich v kovopriemysle vo viacerých fabrikách. Tureckí a kurdsko-sýrski pracujúci čelia spoločnému nepriateľovi.

Rok 2024 naznačuje, že emancipácia pracujúcich a utláčaných na Blízkom východe bude možná jedine na úrovni celého regiónu. Hoci sa zdalo, že izraelské víťazstvo nad Hizballáhom v Libanone povedie k nastoleniu totálnej kontroly, v skutočnosti prispelo k pádu Assada a v regióne sa otvorili nové horizonty. Decembrovú izraelskú inváziu v Sýrii načas zastavili blokády dedinčanov z Kunejtry. Čoskoro možno sýrske revolučné hnutie prichýli palestínsku mládež, ktorá bojuje proti osadníckemu teroru na Západnom brehu.

Izraelská marxistická skupina Macpen (hebr. „Kompas”) v šesťdesiatych rokov sformulovala originálnu koncepciu riešenia palestínsko-židovskej otázky. Zoči-voči ekonomickej a vojenskej presile osadníckej populácie organizácia tvrdila, že Palestínčania sa môžu zbaviť koloniálneho jarma len ako súčasť regionálnej revolúcie, ktorej výsledkom bude socialistický a demokratický štát, presahujúci územie dnešnej Palestíny a Izraelu. Blízkovýchodné vlády podporované veľmocami však presadzovali vlastné expanzívne stratégie, ktoré predstavám regionálnej revolúcie vôbec nepriali. Radikálne palestínske strany známe pod anglickými skratkami DFLP a PFLP navyše podriadili záujmy odborových organizácií potrebám ozbrojeného boja a stavili na podporu Háfiza Assada, čo sa im stalo osudným.

Dnes je situácia iná. Arabská jar v roku 2011 nastolila otázky demokracie, ale aj prerozdelenia bohatstva, ktoré v nasledujúcich rokoch viedli k oživeniu radikálnych odborov a generálnym štrajkom v Alžírsku, Tunisku či Jordánsku a k revolučným pohybom v Sudáne, Libanone a Sýrii. Demograficky silná mládež v týchto krajinách sa nechce vrátiť do obdobia sektárskeho násilia, ktoré potlačilo revolúcie v roku 2011. Mladá generácia pracujúcich nesie prísľub čohosi lepšieho, než je to, čo ponúkajú skompromitovaní islamisti. Zdá sa tiež, že si uvedomuje, akou pascou je „campizmus” — teda spájanie nádejí s niektorou z mocností. Napokon problém národného sebaurčenia vidí ako podriadený triednym a rodovým otázkam.

Galéria

Čítajte v Bufete