Černošská klobása

New Deal, koniec prohibície, suspendovanie zlatého štandardu a pretrvávajúca rasová segregácia. Tak vyzerala Amerika, do ktorej sa v roku 1933 narodila Eunice Kathleen Waymon, neskôr známa ako pianistka a speváčka Nina Simone. Pozoruhodný dokument „What Happened, Miss Simone?“ (2015) mapuje najdôležitejšie zápasy v jej živote: ten s duševnou chorobou, sexizmom, rodičovstvom a apartheidom.

K soulu a k svojmu umeleckému pseudonymu sa dostala začiatkom päťdesiatych rokov v Atlantic City, keď si privyrábala na štúdium hudby. Na rozdiel od niektorých „kráľovien soulu“ boli pre Ninu Simone hudba a politika dve strany jednej mince. Už na jej debutovom albume sa objavil známy protestsong Mississippi Goddam, ktorý bol reakciou na krvavý útok na baptistický kostol v Birminghame a na vraždu občianskeho aktivistu Medgara Eversa. Hnevom, ktorý v nasledujúcich rokoch lomcoval černošskou komunitou, je presiaknutá celá jej ďalšia tvorba.

Simone bola presvedčená, že zápas za rovnoprávnosť by nemal zostať pri mierových posolstvách. Podporovala aj ozbrojený boj proti rasovému útlaku. Po pohrebe Martina Luthera Kinga vyhlásila, „The king of love is dead… I ain’t ‘bout to be nonviolent, honey!“ („Kráľ lásky je mŕtvy… a ja sa nechystám byť nenásilná!“). Pod vplyvom černošského nacionalistického hnutia považovala za cieľ zápasu vznik nezávislého etnického štátu. V tom čase sa žiadne z jej verejných vystúpení nezaobišlo bez burcovania: „Ste pripravení rozbíjať veci a zapaľovať budovy?“ Prelamovala dvojité tabu: bola angažovanou ženou v radoch prevažne mužského hnutia za občianske práva, a zároveň černošskou ženou z biednych pomerov, ktorá bojovala za ženské práva. Feministické hnutie v USA v tom čase reprezentovali predovšetkým belošky zo strednej triedy.

Začiatkom sedemdesiatych rokov prišlo rozčarovanie z rozpadu hnutia, ktoré spolu s nezáujmom hudobných vydavateľstiev o jej tvorbu viedlo k jej odchodu z USA na Barbados. V nasledujúcich rokoch u nej naplno prepukla bipolárna porucha, ktorú sprevádzali existenčné problémy. Jej osobná tragédia sa časovo prelína s marazmom na politickej scéne. Černošské hnutie, ktoré nebolo len nacionalistické a separatistické, zlikvidovala policajná represia, vraždy a úteky do exilu. Po tejto porážke sa radikálna černošská scéna definitívne rozdelila a vydala do slepých uličiek reformizmu, nacionalizmu alebo náboženského fanatizmu.

Video

Čítajte v Bufete