Dizajnér, ktorý chcel zastaviť pás

Koncom minulého roka, keď svet žil duelom medzi Trumpom a Bidenom či druhou vlnou pandémie, prišla smutná správa zo sveta dizajnu. Devätnásteho októbra vo veku 88 rokov zomrel v milánskej nemocnici Enzo Mari (1932 – 2020), komunista a uznávaný dizajnér. S koronavírusom v tej istej nemocnici bojovala aj jeho manželka, historička umenia Lea Vergine, ktorá skonala iba deň po ňom.

Rodák z talianskej provincie Novara sa k navrhovaniu nábytku dostal vďaka štátnemu programu pre deti z chudobných rodín. V letnom tábore, do ktorého sa dostal, exceloval v súťaži stavania hradov z piesku. Od tohto momentu sa zaujímal o všetko, čo súviselo s tvorivou prácou s materiálom. Predtým, než sa stal „naozajstným“ priemyselným dizajnérom, si však na živobytie zarábal kade-tade. Bol napríklad doručovateľom kapusty, murárom, ale aj predavačom mydla.

Keď sa dostal na jedinú vysokú školu, ktorá ho prijala aj bez maturity (Umelecká akadémia v Brera), venoval sa maľbe, návrhom interiérov a priemyselnému dizajnu. Inšpirovalo ho britské Hnutie umeleckých remesiel („Arts and Crafts Movement“), ktorého predstavitelia sa v polovici 19. storočia pokúsili o návrat ku klasickej remeselnej práci. Išlo o reakciu na to, čo chápali ako pokles kvality výrobkov v dôsledku masovej strojovej výroby. Skupina na čele s Williamom Morrisom (1834 – 1896) kritizovala priemyselnú spoločnosť moderných tovární a monotónnej, otupnej práce.

Podobné názory formuloval aj Enzo Mari: „Návrhár musí rozumieť mechanizmu priemyslu, ktorý vyžaduje, aby pracujúci stál čo najmenej. Všetko sa to začalo vytvorením prvej montážnej linky. Na montážnej linke je zakázané myslieť. Pracujúci sa trápia, pretože už nie sú schopní myslieť, nemôžu ďalej používať svoj mozog […] musíme sa zbaviť postavy námezdného robotníka, ktorý je na tom horšie ako otrok v starom Ríme.“ V jeho tvorbe nie je núdza o implicitné i explicitné politické odkazy. V roku 1977 vyrobil dvojmetrový pamätník v tvare kladiva, ktorý venoval Roberto Franceschimu, obeti študentských protestov v roku 1973. Inštaloval ho na križovatke neďaleko univerzity Bocconi v Miláne – ako inak, bez povolenia. O niekoľko rokov na prestížnej výstave predviedol namiesto „vysokého umenia“ svoju domácu zbierku kôs.

V polovici sedemdesiatych rokov začali Enzovi chodiť tisíce listov. Ich autori a autorky sa dožadovali návodov na domácu výrobu základných kusov nábytku. Mari už v päťdesiatych rokoch začal s projektom s názvom „Autoprogettazione“ („Svojpomocný dizajn“). Cieľom bolo umožniť výrobu kvalitného a funkčného nábytku z materiálov, ktoré mali ľudia bežne k dispozícii – pár dosiek a klincov. Projekt bol alternatívou k záplave masovo vyrábaného nábytku, ktorý v tom čase začal obsadzovať trh a domácnosti.

Mari v súlade so svojím politickým presvedčením vytvoril bezplatný návod, ako vyrobiť devätnásť rôznych kusov nábytku od piky. Ak ktokoľvek zaplatil poštovné, dostal od Mariho katalóg, podľa ktorého si mohol vyrobiť aj stoličku s poetickým názvom „Sedia 1“ („Stolička 1“). Autor však odmietal zasielať katalóg firmám. Až po štyridsiatich rokoch sa rozhodol urobiť výnimku, keď práva na výrobu a predaj kusov z pôvodného manuálu udelil berlínskej organizácii CUCULA, ktorá pomáha imigrantom.

Mari chcel vrátiť výrobné prostriedky tam, kam podľa neho patria: do rúk ľudí. Zároveň bol presvedčený, že všetko, čo potrebujú, nemusí mať cenovku. Pokiaľ išlo o jeho vlastné práce, snažil sa, aby si ich mohli dovoliť aj tí a tie s bežnými príjmami. Kolegov z brandže, ktorí sa vyžívali v sofistikovaných a luxusných návrhoch, nazýval komerčnými kurvami. Odmietal, aby sa z výsledku jeho práce stal fetiš. Ako povedal v jednom z posledných rozhovorov, „Uvedomujem si, že je to samovražedné tvrdenie, ale aj tak ho vyslovím: som komunista.“

Na myšlienky Enza Mariho nadväzujú rôzne skupiny. Hnutie Right to Repair bojuje proti najrýchlejšie rastúcemu typu odpadu: elektronike. Aj vďaka iniciatíve skupiny v Taliansku schválili nové nariadenie o ekodizajne, ktoré vstúpilo do platnosti 1. marca 2021. Vyhláška ukladá výrobcom elektronického tovaru povinnosť zaručiť možnosť ich opravy najmenej na nasledujúcich sedem rokov.

Odkazy

• Nekrológ v The Guardian
• O autoprogettazione
• Rozhovor s Enzom Marim
• Enzo Mari a právo na opravu
• Krátky portrét na Youtube

Galéria

Čítajte v Bufete