Chlieb a ruže

Boje triedy pracujúcich sa často týkajú tých najzákladnejších potrieb. Sú veci, ktoré sú skrátka nevyhnutné, aby človek prežil. To však neznamená, že umožňujú život, ktorý sa oplatí žiť. Okrem základného živobytia chceme aj krásu, kultúru, možnosť zmysluplne tráviť voľný čas. Na začiatku 20. storočia vzniklo okrídlené slovné spojenie, ktoré chce vystihnúť túto šírku potrieb: „chlieb i ruže“. Zrodilo sa v hnutí pracujúcich žien.

Rose Schneiderman (1882 – 1972) bola americká odborárka, socialistka a feministka s poľsko-židovskými koreňmi. Celý život venovala zápasu za zlepšenie pracovných podmienok a vydobytie volebného práva žien. V New Yorku sa najprv zamestnala ako pokladníčka v obchodnom dome, neskôr pracovala ako šička v továrni na čiapky na Lower East Side. K aktivizmu ju priviedli vlastné skúsenosti s prácou v továrňach.

V tých časoch boli odborármi často muži, ktorí mali vo všetkom jasno: ženy majú poslúchať doma, v práci aj na schôdzi. V odborovom hnutí preto vznikali rôzne ženské iniciatívy či samostatné organizácie, ktoré presadzovali špecifické záujmy žien. V roku 1905 sa Rose spoznala so ženami z Ženskej ligy odborových zväzov (Women’s Trade Union League). O tri roky už bola viceprezidentkou jej newyorskej pobočky. Neskôr zanechala prácu v továrni a vrhla sa na štúdium, no aj ďalej sa zapájala do organizovania.

Počas kampane za volebné právo žien v roku 1912 vystúpila v Clevelande s prejavom, v ktorom povedala:

„To, čo žiada pracujúca žena, je právo žiť, nielen prežívať. Právo na život, na slnko a hudbu a umenie. Robotníčka potrebuje chlieb, ale potrebuje aj ruže.“

Heslo o chlebe a ružiach je však ešte o čosi staršie. Zrejme ako prvá ho použila továrenská inšpektorka Helen Todd. V článku z roku 1911 píše, že veta „Chlieb pre všetkých, ale aj ruže“ vyjadruje ducha ženského hnutia. Spomína na svoj prejav na malom zhromaždení za volebné právo žien, ktoré sa konalo v roku 1910. Povedala v ňom:

„Nebude to hneď; no žena je materským živlom v tomto svete, a jej hlas vo voľbách napokon prispeje k tomu, aby sa priblížil čas, keď Chlieb tohto sveta, teda domov, prístrešie a bezpečie, ako aj Ruže tohto sveta, teda hudbu, vzdelanie, prírodu či knihy, dostane do vienka každé dieťa, ktoré sa narodí v tejto krajine; v krajine, v ktorej vláde bude mať hlas aj žena.“

Slogan „chlieb i ruže“ sa odvtedy stal symbolom zápasu žien i mužov za lepší svet. Najčastejšie sa spája so štrajkom textilných robotníčok v americkom mestečku Lawrence v roku 1912, ku ktorému sa v tomto krátkom cykle o MDŽ ešte vrátime. Slovné spojenie inšpirovalo aj amerického spisovateľa Jamesa Oppenheima, ktorý napísal rovnomennú báseň. Tá sa stala základom jednej z najslávnejších piesní v dejinách amerického hnutia pracujúcich.

Galéria

Video

Čítajte v Bufete