Ako dlho ešte budeme čakať?

Na nedávnom podujatí, ktoré sa venovalo dlhodobým premenám východoeurópskej triedy pracujúcich, ako aj jej perspektívam, vystúpil aj taliansky sociológ práce Devi Sacchetto. Prinášame preklad textu, z ktorého vychádzala jeho prednáška.

Ako dlho ešte budeme čakať?

Nasledujúce poznámky vychádzajú zo skúseností z výskumu vo východoeurópskych krajinách, ktoré získavam od polovice deväťdesiatych rokov. Bolo by však nesprávne uvažovať o premenách, ku ktorým došlo vo východnej Európe, ako keby sa odohrali vo vákuu. Aj západoeurópske krajiny sa zásadne menili, a viaceré javy, ktoré sa objavili vo východnej Európe, sa vyskytujú aj v tej západnej. Musíme tiež brať do úvahy, že každá krajina, a niekedy aj región, má svoju vlastnú cestu, takže ani o východnej alebo západnej Európe nemôžeme uvažovať ako o homogénnych oblastiach.

Chcel by som začať jedným rozhovorom, ktorý som raz viedol s istým manažérom, aby som ukázal, že už od deväťdesiatych rokov minulého storočia trieda pracujúcich v strednej a východnej Európe sledovala, čo sa deje vo svete. Maďarsko bolo prvou krajinou, kde som v roku 1997 robil výskum. Zaujímal ma vplyv talianskych investícií na pracoviská a pracovné podmienky. Po rozhovore s talianskym manažérom som mu trochu naivne povedal, že mám v úmysle urobiť rozhovor s maďarskými pracujúcimi v jeho podniku. Jeho reakcia bola,

„A čo sa ich chcete pýtať? Viete, ak vám ide o mzdy, to je to trochu nebezpečné. Práve sme podpísali kolektívnu zmluvu, ale oni stále žiadajú zvýšenie. Potom vždy chcú vedieť, koľko sa zarába v Taliansku, aby mohli porovnávať. Ak by ste sa napríklad opýtali, či boli v poslednom období na dovolenke, mohlo by ich to nahnevať, pretože sa stále sťažujú, že už nemôžu chodiť na Balaton, lebo tam už nemajú podnikové ubytovanie.“¹

O desať rokov neskôr som bol v Rumunsku. S niekoľkými kolegami sme išli robiť rozhovory s pracujúcimi v Dacii o ich dlhom štrajku v roku 2008. Trval tri týždne a vybojovali si ním 34-percentné zvýšenie miezd. Jeden z nich nám vysvetlil:

„Chceli sme platy ako Francúzi, ale neschválili nám to! Čaká nás ešte dlhá cesta. Mali sme podporu z celej krajiny. Napríklad z iných miest, kde sa vyrábajú súčiastky pre Daciu, a všetci prišli štrajk podporiť! Prišli aj francúzski odborári a hovorili po francúzsky, dokonca nám z Renaultu poslali peniaze…“

Východoeurópska trieda pracujúcich od začiatku porovnávala svoju situáciu s tým, čo sa dialo predtým, ako aj s tým, čo sa dialo inde. Pritom dobre vedela, že úroveň miezd a životné podmienky ako také sú výsledkom boja medzi kapitálom a prácou.

Chcem preto spochybniť myšlienku, že za všetko môžu pracujúce a pracujúci, že ničomu nerozumejú alebo sú tak trochu hlúpi, a že nevstupujú do odborov, pretože nerozumejú svojim záujmom. Nejde tu o uvedomenie triedy pracujúcich, ale skôr o to, aké má možnosti. V skutočnosti majú pracujúci a pracujúce jasné povedomie o svojich podmienkach. Rozumejú tomu, čo robia, chápu to, kým sú. Tak ako v západnej Európe, aj tu žije trieda pracujúcich s mnohými rozpormi, vrátane nacionalizmu, rasizmu a patriarchátu, a možno aj nedôverou k ľavicovým intelektuálom, ktorí radšej diskutujú o nešvároch kapitalizmu vo svojej obývačke pri pohári dobrého vína, než aby si zašpinili ruky pri diskusii a organizovaní pracujúcich.

Ťažkosti východoeurópskej triedy pracujúcich sa často vysvetľujú minulosťou. Musíme si však uvedomiť, že aj v časoch „komunizmu“, keď sa strana a odbory snažili kontrolovať odpor triedy pracujúcich, pracujúci a pracujúce sa predsa dokázali organizovať, protestovať a tiež štrajkovať. Minulosť navyše môže byť len čiastočne zodpovedná za súčasnú slabosť triedy pracujúcich: tí a tie, ktoré žili štyridsať alebo päťdesiat rokov v krajine, ktorá sa nazývala „komunistickou“ a nebola žiadnym rajom pracujúcich, síce môžu byť náchylnejšie prijať antikomunistické, antisocialistické a protirobotnícke ideológie, avšak veľká časť pracujúcich v strednej a východnej Európe začala pracovať až v období posledných 35 rokov. Ťažko teda môžeme tvrdiť, že všetko, čo sa deje, je iba dôsledkom toho, čo sa dialo predtým. Dedičstvo minulosti sa vo verejnom diskurze udržiava pri živote ako akýsi prízrak, ktorého účinkami sú udržiavanie nízkych miezd, škrty v oblasti sociálnych výdavkov a všeobecne nízke zapojenie štátu do procesov sociálnej reprodukcie.²

Po roku 1989 východoeurópska trieda pracujúcich čelila zahraničnému kapitálu a novým domácim kapitalistom. Došlo k premene medzinárodnej deľby práce, vznikol európsky systém výroby a zamestnávania, ktorý sa vyznačoval neustálou výmenou skúseností medzi zamestnávateľmi navzájom, ale aj medzi domácou a zahraničnou pracovnou silou. Ako mi povedala jedna mladá odborárka v továrni na elektroniku, ktorú som stretol v Českej republike:

„Medzi pracovnou silou sa posilňuje naratív, že po páde komunistického režimu sme boli presunutí na európsku perifériu alebo semiperifériu, a že nás pomocou koloniálnych praktík vykorisťujú ako lacnú pracovnú silu. Viem, že nás nedržia v reťaziach a nestrieľajú do nás, ale povedzme, že táto predstava, že zahraniční majitelia fabrík nás využívajú ako lacnú pracovnú silu, silno rezonuje v radoch robotníkov. Pracujúcich si porovnávajú svoje mzdy s tými nemeckými alebo rakúskymi, a vidia, že konvergencia s Nemeckom je pomalá, taká strašne pomalá, že takmer neexistuje. A nielen to. Napríklad škandinávske mzdy nám utekajú.“

Integrácia do komplexných nadnárodných výrobných sietí západných (a neskôr aj niektorých ázijských) nadnárodných spoločností zmenila strednú a východnú Európu. Investície spočiatku prinášali výrobu náročnú na pracovnú silu, ale postupne prešli na kapitálovo náročnejšie pracovné procesy s väčšou mierou robotizácie a automatizácie.³ Východoeurópske krajiny sa stali dôležitou výrobnou základňou EÚ, ako aj miestom poskytovania obchodných služieb na medzinárodnej úrovni prostredníctvom rozvoja čiastkových, stredne- a vysokokvalifikovaných úloh.

Silná hierarchizácia na pracovisku, možnosť jednoduchšieho prepúšťania, nezamestnanosť, pravidelné krízy, rast nákladov na život, emigrácia a imigrácia, ako aj nová legislatívu EÚ zameraná na „modernizáciu“ štátu sú hlavnými charakteristikami, ktoré sa týkajú premien všetkých východoeurópskych krajín. No patrí sem aj veľmi silná propaganda proti všetkému, čo sa týka kolektívu a solidarity. Tieto otázky sa netýkajú len východnej Európe a experimentovalo sa s nimi aj na Západe. Možno však povedať, že východná Európa sa vstupom do EÚ stala akýmsi laboratóriom pre nové, autoritárske modely riadenia flexibilnej a mobilnej pracovnej sily na pracoviskách i mimo nich.

V Európe došlo k vytesneniu otázky práce a naratívov, ktoré sa týkajú situácie robotníckej triedy. V západných krajinách sa rétorika zamerala na ústredné postavenie znalostnej a nemateriálnej práce v novej ekonomike. Vo východnej Európe sa terčom útokov stali akékoľvek odkazy na prácu, a najmä na činnosti, ktoré sa považujú za manuálne, pretože sa spájali so sovietskym systémom.⁴ Tieto diskurzy, ktorým sa poskytuje priestor v novinách a intelektuálnych sférach, majú za cieľ krotiť požiadavky pracujúcich v mene novej „pracovnej etiky“ a udržiavať trh práce plný poslušných subjektov.⁵

Jeden robotník mi raz povedal:

„Existuje skupina ľudí, ktorí pracujú zväčša v službách, žijú v mestách, nie na vidieku alebo na periférii ako ja, a tí majú svoje noviny, ktoré ozrkadľujú ich videnie. Sotva poznajú niekoho, kto pracuje v továrni, pretože majú vzdelané deti, ktoré pracujú pre štát alebo prestížne firmy alebo niekde inde, a myslia si, že veci, ktoré my vyrábame rukami, asi rastú na stromoch alebo ich vyrábajú roboty. A jediná situácia, keď prídu na to, že existuje nejaká trieda pracujúcich, prichádza, keď sú voľby. Vtedy si uvedomia: ‚Je veľa ľudí, ktorí volia populistov! Kto to, dočerta, robí? Kto sú títo ľudia?‘ […] Je jasné, že aj zamestnávatelia využívajú národnostné napätie, aby [postavili] pracujúcich proti sebe.“

Cesta k „modernite“ tak bola vyhradená pre vzostup tzv. strednej triedy, chápanej ako súbor tých, ktoré a ktorí majú za sebou roky štúdia, pracujú v „kreatívnych“ profesiách, sú drobnými podnikateľmi alebo sa zamestnali v nadnárodných spoločnostiach a žijú v mestách. Štát by teda mal podporovať túto najdynamickejšiu časť spoločnosti, a nie tú, ktorá zostala na okraji, „modré goliere“ v továrňach, supermarketoch, domovoch dôchodcov, skladoch a tak ďalej. Popri tom, ako sa rozšírila prekérnosť a neistota, zvýšili sa aj náklady na sociálnu reprodukciu, ktoré dopadajú na rodiny, a najmä na ženy. Krajiny vo východnej Európe sú jediné na svete, ktoré zaznamenali prudký pokles podielu žien na trhu práce.⁶

Triedne rozdelenie postupne hralo vo východnej Európe čoraz výraznejšiu úlohu, no prevládajúce politické diskusie sa stavali proti akejkoľvek forme kolektívnej akcie.⁷ Individuálna sloboda a zásluhovosť sa stali heslami dňa na Východe aj na Západe. Tento proces bol podobný tomu, čo sa deje v Číne, ako zdôrazňuje Pun Ngai: od osemdesiatych rokov 20. storočia sa triedna analýza alebo skúmanie práce začali v akademických kruhoch pokladať za zastarané, a jedinou prípustnou oblasťou výskumu sa stali sociálna stratifikácia a nerovnosť.⁸ Ako sa však písalo už v časopise L’Artisan: Journal de la classe ouvrière [Remeselník: Časopis robotníckej triedy] v roku 1830, „Vyššie mzdy či obmedzenia, týkajúce sa zavádzania strojov, nikdy nemôžu zmeniť základné postavenie robotníka, ktorým je byť vykorisťovaný majstrom“.⁹ Cieľom teda nie je lepšie prerozdeľovanie, ale zmena organizácie výroby, ako aj sociálnych vzťahov na pracovisku a v spoločnosti vôbec.

Premena odborových štruktúr bola vo všeobecnosti pomalšia ako procesy hospodárskej reorganizácie. Situácia v krajinách strednej a východnej Európy sa javí horšia než v západných krajinách: nízka miera organizovanosti, slabé odbory, kolektívne vyjednávanie len vo veľkých podnikoch, obmedzené právo na štrajk.¹⁰ Navyše odbory sú nielen slabé, ale aj hierarchické, vyznačujúce sa silnou kontrolou nad pracujúcimi, častými vnútornými konfliktmi a veľmi malým priestorom na otvorenú diskusiu o čomkoľvek. Odbory sa obávajú právnych dôsledkov svojho konania, ako aj sporov, ktoré by mohli naštrbiť „dobré“ vzťahy medzi nimi a podnikmi. Nie je to však len otázka strednej a východnej Európy. Aj odbory na Západe sa postupne integrujú do riadenia pracovnej sily a oslabujú procesy organizovania na teréne zápasov pracujúcich.

Priemyselné vzťahy v regióne sa vyznačujú veľkou mierou fragmentácie. Kolektívne vyjednávanie sa obmedzuje na veľké firmy, pričom mnohé sa skôr zdráhajú rokovať s odbormi a radšej uplatňujú protiodborársku politiku, občas otvorenú a častejšie tichú.¹¹ Hoci odborová organizovanosť v niektorých veľkých automobilkách – od Audi po Škodu, od Dacie-Renaultu po Volkswagen – je značná,¹² neschopnosť vybudovať organizovanú silu na pracoviskách a rozvinúť širšiu politickú diskusiu so svojím členstvom spôsobila, že východoeurópske odbory sa stali štruktúrami s otáznymi vyhliadkami. Aktivita odborov sa posledných tridsať rokov zameriava najmä na domácu, kvalifikovanú pracovnú silu. Len málo pozornosti venuje pracujúcim, ktorí a ktoré vykonávajú nekvalifikované úlohy, vrátane migrantov alebo žien.¹³ Prístup, ktorý sa viac zaoberá obranou kvalifikovaných pracovníkov, ktorých chránia štandardné zmluvy a ktorí sú zamestnaní vo veľkých výrobných podnikoch, zväčšuje priepasť medzi odbormi a mladými, často migrantskými pracujúcimi, ktoré a ktorí sa pohybujú na čoraz neistejšom trhu práce. Dokonca aj vo veľkých nadnárodných spoločnostiach sa odborové organizácie zameriavajú prevažne na kmeňové zamestnanectvo, čo takisto posilňuje delenie na kmeňových (a odborovo organizovaných) a prekarizovaných pracujúcich.¹⁴ Toto rozdelenie vyvoláva medzi zamestnanectvom individualistické nálady¹⁵ a podporuje nárast nacionalizmu a rasizmu, čo niekedy podnecuje odbory k úzkej spolupráci s manažmentom, najmä na oddelení ľudských zdrojov.¹⁶

Od začiatku nultých rokov odbory urobili niekoľko pokusov o premyslenie svojich stratégií a zavedenie nových postupov. Aspoň čiastočne sa im podarilo oživiť organizácie pomocou štrajkov, kampaní a neformálnych kolektívnych protestov. Inokedy k revitalizácii prispel vznik nových foriem odborov.¹⁷

Mladí pracujúci a pracujúce však prejavujú len málo entuziazmu. K odborom pristupujú pragmaticky a utilitárne, veľmi podobne ako v západnej Európe. Členstvo v odboroch sa naďalej spája s bezprostrednými ekonomickými výhodami a službami. Tradičné odbory často fungujú ako agentúry sociálneho zabezpečenia a vracajú sa k niektorým praktikám z obdobia „komunizmu“.¹⁸ Zdá sa, že zvrátiť tento úpadok sa pomaly darí niektorým „odborom zdola“ (grassroots unions), ktoré sú síce slabo štruktúrované, ale dokážu podchytiť nové sociálne zloženie pracovnej sily a uplatňovať formy mobilizácie, ktoré sú v porovnaní s tradičnými odbormi rozhodne inovatívne. Štrajky a protesty sú však stále skôr sporadické a zvyčajne sa objavujú až po vyčerpávajúcich byrokratických procedúrach. V roku 2022 mi jeden robotník rozprával o jednej z praktík rozšírených v Českej republike:

„Ak sa vám niečo nepáči, spíšete petíciu. Neštrajkuje sa ani sa nerobia žiadne sabotáže. Podpíše sa petícia s tým, že si nenecháme srať na hlavu a chceme toto a tamto. Očakáva sa, že manažéri to budú rešpektovať. Takto sa však už ľudia naučili, že pekne poprosiť nestačí. Musia sa zorganizovať. V poslednom čase sme už vo fáze, že ľudia vedia, že kým sa nezorganizujú, nič nedostanú.“

Ako uvádza Beverly Silver,¹⁹ medzi manažérske stratégie, ktoré sa zameriavajú na štrukturálne oslabenie hnutia pracujúcich, patrí aj podpora „zodpovedného odborárstva“ a inštitucionalizácia kolektívneho vyjednávania, ktorá má za cieľ získať vedenie odborov pre spoluprácu pri krotení radových pracujúcich. Útlak pracujúcich môže mať základ aj vo formuláciách pracovného práva, ktoré ho vytvárajú alebo udržiavajú.²⁰ Pracovnoprávne predpisy a kolektívne zmluvy môžu pôsobiť ako prekážka alebo dokonca klietka, ktorá obmedzuje akcie pracujúcich a limituje tlak, ktorý dokážu vyvinúť. Napríklad zatiaľ čo v mnohých krajinách západnej Európy môžu pracujúce a pracujúci v súkromnom sektore rýchlo vyhlásiť štrajk pre problémy, ktoré sa vyskytnú priamo v pracovnom procese, v krajinách východnej Európy musia prejsť dlhou procedúrou. V niektorých západných krajinách je tiež v kolektívnych zmluvách zakotvené právo zúčastňovať sa na odborových schôdzach na pracovisku počas pracovnej doby, pričom sa vzťahuje na všetkých pracujúcich a pracujúce.

Nemali by sme však zabúdať ani to, že v niektorých západných krajinách, napríklad v Taliansku, tradičné odbory za posledných dvadsať rokov síce zvolali množstvo jednodňových štrajkov, no bez hmatateľných výsledkov. Naproti tomu „odbory zdola“ organizovali počas štrajkov pred bránami závodov či skladov nepriechodné picket lines migrantských pracujúcich [t. j. štrajkové hliadky, ktoré bránia neštrajkujúcim vo vstupe na pracovisko], a vybojovali značné zlepšenia pracovných podmienok. Pracovnoprávna legislatíva a kolektívne zmluvy teda môžu obmedzovať možnosti pracujúcich pri vyjednávaní, ale niekedy sú to paradoxne samotné odbory, kto prostredníctvom zvolávania štrajkov neutralizuje konflikty.

Východoeurópske krajiny sa dosiaľ vyznačujú najmä formami mobilizácie, ktoré sa zameriavajú na jednotlivé podniky, ako aj protestmi, ktoré sú časovo a čo do počtu zúčastnených obmedzené. Radikálna premena pracovísk, ale aj slabá schopnosť odborov presadiť sa ako účinná sila a zapojiť pracujúcich v odborovo-politickom zmysle, priviedli triedu pracujúcich k správaniu, ktoré má viacero stránok a nedá sa redukovať na jednoduché alternatívy, ako napríklad „kolektívna akcia verzus odchod z pracoviska“ alebo „individuálne verzus kolektívne“. Spomedzi správaní, ktoré vykazujú východoeurópske pracujúce a pracujúci, sa ako najvýznamnejšie javia tieto:

• mobilita smerom k iným formálnym zamestnaniam v oblasti bydliska (v tom istom odvetví alebo v iných odvetviach), ako aj v iných krajinách, t. j. emigrácia;
• alternatívne formy reprodukcie, ako napríklad možnosť získať peňažné alebo nepeňažné dávky od (štíhleho) sociálneho štátu;
• využívanie remitencií, ktoré posielajú emigranti a emigrantky;
• rozvoj neformálnych aktivít, ako napríklad drobný miestny alebo cezhraničný obchod (najmä v Maďarsku a pobaltských krajinách);
• a napokon je to spoliehanie sa na drobnú „subsistenčnú“ výrobu, najmä na vidieku, často pri dvojitom zamestnaní (formálne pracovné miesto v kombinácii s neformálnym zamestnaním).

Treba tiež vziať do úvahy, že aj vo východoeurópskych krajinách sa zloženie triedy pracujúcich v súčasnosti mení v dôsledku prílevu migrantských pracujúcich. Mobilita pracovnej sily a hľadanie alternatívnych zdrojov príjmu prinútili podniky a vlády zlepšiť životné a pracovné podmienky. Vznikli tiež nové stratégie náboru zamestnanectva v zahraničí. V niektorých krajinách, ako je Poľsko, Česká republika, Slovinsko či Chorvátsko, tvoria migranti a migrantky sedem až jedenásť percent všetkých zamestnaných, no ich podiel rastie aj na Slovensku, v Maďarsku, ba dokonca v Rumunsku či Bulharsku. Ide o veľmi diverzifikované toky, ktoré pochádzajú jednak z krajín susediacich s EÚ, ako sú Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Gruzínsko, Moldavsko, Srbsko, Ukrajina, ako aj z krajín, ktoré s vybranými štátmi EÚ majú dlhodobé blízke vzťahy (Vietnam, Čína, Mongolsko), a napokon z krajín s nepočetnými väzbami, ako sú Bangladéš, Filipíny a India. Zamestnávanie migrantských pracujúcich sa rozširuje spolu so segmentáciou pracovných procesov, ktorá nadväzuje na predchádzajúce procesy tohto druhu. Ústi do nárastu rasizmu, ktorý ešte zmenšuje už aj tak obmedzený priestorov na kolektívnu solidaritu.

Zatiaľ čo studená vojna a strach zo socializmu sovietskeho typu mali pozitívny vplyv na rozšírenie foriem sociálneho štátu a štátnych zásahov do ekonomík západných krajín,²¹ rozpad komunizmu viedol na jednej strane k vzniku silno liberálnych krajín vo východnej Európe a na druhej strane k priškrteniu sociálnych politík a ochrany pracovnej sily na Západe.

Rozsiahly proces opätovnej industrializácie začlenil východoeurópske krajiny do globálnych výrobných reťazcov, čím sa výrazne zmenilo sociálne zloženie pracovnej sily. Analýzy, ktoré sa zameriavajú na dvojaký pohyb – pohyb kapitálu a pracovnej sily – často zanedbávajú spôsoby, akými sa pracovná sila každodenne mobilizuje v snahe dosiahnuť dôstojnejšie pracovné a životné podmienky.

Na úrovni odborov sa diskusia rozdelila na tých, ktorí obhajujú potrebu inovovať stratégie pomocou nových foriem organizovania, a tých, ktorí sa domnievajú, že by sa mala zachovať vysoká úroveň služieb ponúkaných členstvu. Vidíme neschopnosť realizovať stratégie, ktoré by presahovali národnú úroveň a zodpovedali novému zloženiu pracovnej sily – tomu, ktoré sa rozšírilo nielen v krajinách strednej a východnej Európy, ale v celej EÚ.

Na záver chcem zdôrazniť, že ustrnutie odborárskych stratégií v národných hraniciach (či už v krajinách Východu, alebo Západu) je predurčené na to, aby celé európske hnutie pracujúcich stiahlo na plytčinu nacionalizmu, ba možno až k podpore vojny. Európske spoločnosti sú v súčasnosti fragmentované. Je kľúčové, aby trieda pracujúcich nezostala izolovaná uprostred týchto zlomov. Dlhodobý trend ukazuje, že hrozbou nižších miezd v iných krajinách alebo dovozom migrantských pracujúcich možno vydierať nielen nekvalifikované zamestnanectvo, ale aj to kvalifikované. Lepšie pracovné a životné podmienky sa preto dajú dosiahnuť iba pomocou spojenectva s pracujúcimi v iných krajinách, ako aj s migrantmi a migrantkami. V zlomoch vytvorených konkurenciou nenájde spásu nik.

Galéria

Čítajte v Bufete