Ak vôbec existuje nádej

26. máj 2021 • Správy a komentáre antinacionalizmus, Izrael, nacionalizmus, Palestína, štát, teória

Ľavičiarske diskusie o násilí na Blízkom východe sa desaťročia pohybujú medzi dvoma pólmi. V nemecky hovoriacich krajinách a v prostredí, ktoré sa inšpiruje ich teoretickou produkciou, má silnú pozíciu predstava o nedotknuteľnosti Izraela. Vznikol ako útočisko pre tých, ktorí boli pre svoju etnicitu najväčšmi prenasledovaní. Preto ho treba brániť pred všetkými hrozbami dovtedy, kým budú existovať iné štáty. Tento pohľad fakticky uznáva – či skôr vyznáva – charakter Izraela ako etnoštátu. Spomedzi všetkých kapitalistických štátov vyčleňuje jeden, ktorý pre jeho jedinečnú povahu a historické okolnosti vzniku nemožno kritizovať. Všetko ostatné je antisemitizmus.

Na druhej strane stojí tábor, ktorý zdôrazňuje právo národov na sebaurčenie. Palestínsky nacionalizmus považuje za súčasť boja proti imperializmu, a teda za progresívny projekt. Je potom vraj povinnosťou medzinárodnej ľavice, aby odložila prípadné výhrady voči metódam či politickým cieľom palestínskeho vedenia a solidarizovala s týmto projektom. Z tohto stanoviska sa raketové útoky na obytné štvrte javia ako súčasť „odporu Gazy voči izraelskej armáde“, ako jedna z komplementárnych stratégií boja proti útlaku. S prípadnými námietkami sa tento prúd vysporiada pomocou štatistiky, ktorá konštatuje mnohonásobne väčší počet obetí na strane palestínskych civilistov.

Obidve strany, hoci každá trochu inak, majú sklon vidieť Izrael a palestínsky národ ako monolitické entity, ktoré vnútri nie sú rozdelené triednym konfliktom. A ak sa také rozdelenie uznáva, pokladá sa za niečo, čo treba nateraz potlačiť v mene spoločného cieľa – či už je ním zachovanie židovského štátu alebo vedenie národnooslobodzovacieho zápasu. Pri takejto abstrakcii sa rôznorodé záujmy vnútri obidvoch „subjektov“ stotožňujú so záujmami tých, ktorí ich navonok reprezentujú. Izraelská zdravotná sestra má vraj rovnaké záujmy ako riaditeľ nemocnice či generál ozbrojených síl. Záujmy stavebného robotníka z Ramalláhu či nezamestnanej ženy v Gaze sa zase nelíšia od záujmov byrokrata zo samosprávy, majiteľa pracovnej agentúry či sunnitského klerika.

Ako pri každej eskalácii, aj teraz sa voči obidvom pozíciám vymedzuje tretia, internacionalistická. Tá zdôrazňuje, že trieda pracujúcich (ktorá zahŕňa aj nezamestnaných) má koniec-koncov spoločné záujmy bez ohľadu na to, kde žije, a že oslobodiť sa môže len sama, no spoločne. Židovskí aj arabskí (resp. palestínski) proletári by preto mali odmietnuť „iluzórnu pospolitosť“, ktorú im poskytuje nacionalizmus, náboženstvo a militarizmus. Treba ju nahradiť solidaritou v zápase za lepšie podmienky pre všetkých – proti štátnym, firemným, vojenským či klanovým šéfom.

No hoci sa toto stanovisko odvoláva na triedny boj, vo svojej obvyklej formulácii takisto zostáva príliš abstraktné. Celý problém redukuje na otázku vedomia: pracujúci v Tel Avive i v Gaze musia odhodiť predsudky a uvedomiť si svoju podobnosť, aby sa mohli spojiť. Taký pohľad sa v princípe nelíši od klasickej humanistickej perspektívy: musia „prekonať hnev“. Hranice však neexistujú iba v ich hlavách, ale vyrastajú z konkrétnych životných podmienok. Izraelský militarizmus funguje ako záruka bezpečnosti. Rozdelený trh práce, ktorý diskriminuje izraelských Arabov (a mnohých ďalších, vrátane sefardských Židov), je pre iné vrstvy pracujúcich zdrojom privilégií a aspoň akých-takých istôt v podmienkach čoraz prekérnejšej ekonomiky. Rozširovanie židovských osád zase nie je iba iracionálnym etnonacionalistickým projektom, ale aj riešením bytovej otázky po demontáži sociálneho štátu a masovom príleve židovských imigrantov najmä po zániku východného bloku. Analogicky možno uvažovať o podmienkach na druhej strane plota, kde nacionalizmus a politický islam takisto nevisia vo vzduchu, ale sú zakorenené v každodenných podmienkach triedy.

Takýto pohľad vôbec nie je optimistický – skôr naopak. Ukazuje, že jednota sa môže zrodiť iba v konflikte, ktorý pre obidve strany zahŕňa aj boj „proti vlastným“. Táto jednota napríklad nemá žiadnu budúcnosť, ak si palestínsky proletariát v Gaze nechá od kápov z Hamasu vnútiť militarizáciu svojho zápasu a závislosť od Iránu. Z druhej strany sa zase sotva podarí podkopať hranice bez dezercií a sabotáží vojenskej infraštruktúry. Lepšie situované vrstvy izraelských pracujúcich tiež musia hľadať praktické spôsoby, ako sa odpútať od ekonomických výhod, ktoré im poskytuje špecifická verzia apartheidu. To však znamená nájsť odvahu obetovať pohodlie v prospech politických cieľov triedy ako celku. Vo všetkých týchto ohľadoch môže hrať dôležitú úlohu aj medzinárodná solidarita, najmä v kontexte regiónu, ktorý pred desaťročím zažil reťaz masových povstaní.

Nič z toho však zatiaľ neexistuje v meradle, ktoré potrebujeme. Sú tu len náznaky: antimilitaristické demonštrácie tisícov Židov v Tel Avive, masové sociálne protesty v Gaze v roku 2017, ktoré Hamas rozohnal (a ktoré pripomínali podobné akcie v Iraku a Iráne), ale aj fakt, že pouličná iniciatíva Palestínčanov dokázala znova zaskočiť špičky „národného hnutia“, ktoré sa rýchlo usilovali získať nad ňou kontrolu – podobne ako pri prvej intifáde v roku 1987. Ak vôbec existuje nádej, spočíva v proletoch.

Galéria


Čítajte v Bufete

Aus heiterem Himmel

Am 10. Juni hat in der Fabrik von Booster Precision Components in Beluša (in der Westslowakei) ein Streik begonnen. Die Angestellten wehrten sich gegen Kürzungen der Prämien und Lohnzuschüsse, die die Firma vor einem Jahr eingeführt und mit der Pandemie begründet hat. Wie bald klar wurde, waren diese Maßnahmen auf Dauer gedacht und weitere folgten. Čítať ďalej…

Kde sa vzal, tu sa vzal

Desiateho júna sa v belušskej fabrike Booster Precision Components začal ostrý štrajk. Zamestnanci sa ním bránili proti škrtom odmien a príplatkov, ktoré firma urobila už pred rokom a ospravedlňovala ich pandémiou. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o trvalé opatrenia, ku ktorým sa postupne pridávali ďalšie. Čítať ďalej…

Kuchynský komunizmus

Životná dráha Margarete Schütte-Lihotzky, rakúskej antifašistky, komunistky, ženskej politickej aktivistky a výnimočnej architektky, opísala oblúk celého dvadsiateho storočia a bola intenzívne prepletená s turbulentným politickým dianím v Európe. Čítať ďalej…

Dizajnér, ktorý chcel zastaviť pás

Koncom minulého roka, keď svet žil duelom medzi Trumpom a Bidenom či druhou vlnou pandémie, prišla smutná správa zo sveta dizajnu. Devätnásteho októbra vo veku 88 rokov zomrel v milánskej nemocnici Enzo Mari (1932 – 2020), komunista a uznávaný dizajnér. S koronavírusom v tej istej nemocnici bojovala aj jeho manželka, historička umenia Lea Vergine, ktorá skonala iba deň po ňom. Čítať ďalej…