Urbanistická uhorka

Antropológ Joseph G. Feinberg v nedávnom rozhovore o strednej Európe poznamenal: „To, čo som najprv chápal ako cudziu civilizáciu za železnou oponou – pretože nám to tak v USA zobrazovali – som postupne odhalil ako ideu a spleť historických hnutí, ktoré zanechali svoje stopy všade. To znamená, že Východ nie je až tak radikálne ‚východným‛, ani Západ až tak radikálne ‚západným‛, ako sme si to často predstavovali.“

Toto prepojenie dejín „Západu“ a „Východu“ dobre ilustruje aj životná dráha Lotte Stam-Beese (1903 – 1988), ktorá v rokoch 1955 – 1968 pôsobila ako hlavná architektka holandského mesta Rotterdam. V jej živote boli určujúce jednak skúsenosti z medzivojnového obdobia, v ktorom sa presadili viaceré ženy-priekopníčky, jednak kontakty s ľavicovým hnutím a konštruktivistickými experimentmi v Sovietskom zväze.

Lotte Beese sa narodila v niekdajšom sliezskom meste Reisicht (dnes poľské Rokitki) do nezámožnej stredostavovskej rodiny. Po tom, čo vystriedala niekoľko bežných zamestnaní, sa jej v roku 1926, už ako 23-ročnej, podarilo dostať na slávnu umelecko-remeselnú školu Bauhaus v Dessau.

Spočiatku sa venovala fotografii. To sa zmenilo v roku 1928, po nástupe marxisticky orientovaného riaditeľa Hannesa Meyera, ktorý presunul ťažisko školy z priemyselného dizajnu na vecnú a sociálne orientovanú architektúru. Zároveň sa viaceré študijné odbory prvýkrát otvorili aj ženám. Aj Beese sa začala venovať architektúre, no zakrátko medzi ňou a Meyerom vznikol milenecký vzťah, pre ktorý musela školu predčasne opustiť. Vďaka Meyerovým kontaktom sa dostala k niekoľkým zamestnaniam v architektonických kanceláriách v Berlíne a Hamburgu. V roku 1929 si na niekoľko mesiacov našla prácu vo Viedni, u filozofa Otta Neuratha, kde sa podieľala na vývoji grafického jazyka ISOTYPE. Onedlho sa dostala aj do Brna, kde pracovala v kancelárii architekta Bohuslava Fuchsa, popredného predstaviteľa ľavicovej avantgardy.

Keď v roku 1930 Meyera prepustili z Bauhausu, vybral si za nové pôsobisko Sovietsky zväz a požiadal Beese, aby ho nasledovala. Pripojila sa k nemu a spolupracovala na projektoch v rámci skupiny architektov „Červená brigáda“. Meyer napríklad plánoval urbanistický rozvoj Moskvy v rámci prvej päťročnice. Projektoval aj nové hlavné mesto židovskej autonómnej republiky Birobidžan – akéhosi sovietskeho predchodcu štátu Izrael – vo východoázijskej časti ZSSR. Vzťah Beese s ideologicky čoraz nekompromisnejším Meyerom sa však začal otriasať. Ešte v zime roku 1930 sa preto vrátila do Brna k práci u Fuchsa. Čoskoro sa však ukázalo, že je s Meyerom tehotná. Keď sa narodil Peter, od brnianskeho ľavicového šéfa sa jej až súdnou cestou podarilo vymôcť tri mesiace materskej dovolenky, no peniaze nakoniec nikdy nevidela a firmu napokon musela opustiť.

Ako slobodná matka mala minimálne šance nájsť si prácu v odbore, a tak sa začala intenzívnejšie venovať politike. Vstúpila do KSČ a kultúrnej organizácie Levá fronta. Pre jej verejné aktivity a organizáciu demonštrácie k výročiu októbrovej revolúcie sa o ňu začala zaujímať polícia. Aj preto sa v roku 1931 vrátila do Sovietskeho zväzu. Od Meyera, ktorý nemal záujem o kontakt s „ich“ synom, si však musela vypočuť, že by si mala dať do poriadku svoju „osobnostnú krízu“ a dovzdelať sa ako komunistka. Ich vzťah sa definitívne rozpadol.

Návrat do čoraz reakčnejšieho Nemecka už nebol možný. Preto Beese zverila svoje dieťa známym v Prahe a odišla pracovať na sovietsky Štátny urbanistický inštitút, ktorý viedol konštruktivista Moisei Ginzburg. V rámci sekcie Giprograd tu pracovala na projekte socialistických sídlisk („socgorodov“) v Charkove a Kyjeve. V roku 1932 sa k nej vrátil syn. Kým Beese pracovala, starala sa oňho žena z ulice, ktorú si pribrala za spolubývajúcu. V Giprograde sa stretla aj s bývalým profesorom Bauhausu, Martom Stamom, ktorý ako člen „Mayovej brigády“ (založenej nemeckým architektom Ernstom Mayom) viedol výstavbu mesta Magnitogorsk. S nástupom stalinizmu sa však zhoršilo aj postavenie zahraničných odborníkov a odborníčok, od ktorých sa pri plánovaní miest začali vyžadovať veľkolepé stavby v klasickom, predmodernom štýle. Stam v roku 1934 odmietol podieľať sa na projektovaní nového sídliska na zamorenom území Balchašského jazera a odišiel do Holandska. Beese, ktorú so Stamom už v tom čase spájal viac než len profesionálny vzťah, odišla s ním.

Svoj prvý formálny titul získala Beese až v roku 1945 v Holandsku, už ako rozvedená Stam-Beese. Defintívne vykročila z tieňa mužských kolegov a partnerov. Vďaka skúsenostiam s veľkoplošnou výstavbou moderných miest sa jej podarilo získať pozíciu urbanistky Rotterdamu. Túto prístavnú a priemyselnú metropolu takmer úplne zničili nálety Luftwaffe a spojencov, no po vojne sa stala jedným z najsvetlejších centier modernistickej architektúry. Jej podobu výrazne ovplyvnili aj návrhy Lotte Stam-Beese, ktorá vo svojej práci ostala verná predstave, že spoločenský priestor formuje ľudí. Najmä návrhy moderných sídlisk Pendrecht, Alexanderpolder či Ommoord získali autorke medzinárodné uznanie a prestíž.

Odkazy

• Rozhovor s J. Feinbergom
• Karmína o ISOTYPE
• Článok o L. Stam-Beese

Galéria

Čítajte v Bufete