Floridská uhorka

Najnovší film scenáristov Seana Bakera a Chrisa Bergofa vznikol na Floride, kde žije až tretina amerických rodín bez domova. Po snímkach Starlet (2012) a Tangerine (2015) ním zavŕšili svoju trilógiu o pracujúcich v sexbiznise. Florida Project (2017) síce nezaprie inšpirácie Kenom Loachom, Alanom Clarkom či talianskym neorealizmom, no nejde o typickú pochmúrnu sociálnu drámu. Je farebný, vtipný a snový, a pritom nie nerealistický. Nakrúcal sa v „budget moteli“ pár kilometrov od Disney Worldu, najnavštevovanejšieho prázdninového rezortu na svete. Keďže rozpočet filmárom neumožňoval prenajať si celý objekt, v pozadí plynie skutočný život obyvateľov motelu. Autentické sú aj helikoptéry floridských milionárov, ktoré občas preletia v diaľke.

Haley, hlavná postava filmu, nemá muža ani zamestnanie. Je permanentne naštvaná, cynická a rezignovaná. Kašle na správnu výchovu a vyberaný slovník, nesníva o lepšej budúcnosti. Denne sa doťahuje sa so susedmi a so správcom objektu, predá pár kradnutých parfémov zaskočeným dovolenkárom, pošle dcéru po jedlo ku kamarátke do bistra, ťuká do mobilu a lakuje si nechty. K svojej šesťročnej dcére Moonee sa správa skôr ako k mladšej sestre. Moonee aj tak nikdy nie je „doma“: väčšinu času trávi na dobrodružných výpravách s deckami z okolia.

Florida Project zaznamenáva pár obyčajných dní v živote troch detí a ich matiek-samoživiteliek. Tie majú buď niekoľko prekérnych zamestnaní, alebo sú bez práce. Večer sa stretávajú pri bazéne a klebetia, navzájom si strážia deti, v núdzi prespí jedna u druhej. Nemajú ilúzie o živote, čelia domácemu násiliu a musia sa riadiť pudom sebazáchovy. Spojenectvá s inými ženami sú pre ne životne dôležité: poskytujú emocionálne zázemie aj ekonomickú istotu. No keď jedna z nich začne predávať sex, postupne prichádza o povesť, priateľstvo a napokon aj o dcéru.

Ťažkosti s hľadaním stáleho bývania sa týkajú miliónov sociálne vylúčených rodín a jednotlivcov po celej Amerike. Pokusy riešiť tento problém siahajú hlboko do minulosti a odkazuje na ne aj názov filmu. Súčasťou Nového údelu („New Deal“), ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia zaviedla Rooseveltova vláda, bola aj podpora nájomného bývania. V krajine postupne vznikali tzv. „projects“, teda jednoduché bytové domy, ktoré trochu pripomínajú naše paneláky. Bývali v nich najmä ľudia z robotníckej triedy bez ohľadu na rasu. Po vojne sa situácia zmenila. Aj vďaka nízkym úrokovým sadzbám sa mnohým bielym podarilo presťahovať do vlastných domov na predmestiach. „Projects“ sa stali domovom černošskej chudoby.

Bývanie v lacných moteloch, ktoré pôvodne slúžili turistom, je zvyčajne jediným riešením pre tých, ktorí zo dňa na deň prišli o všetko. V porovnaní s bežnými „projects“ ide o ešte tristnejší spôsob existencie: platí sa týždenne a každý tretí týždeň sa treba nakrátko odubytovať, pretože oficiálne nesmie ísť o dlhodobý prenájom. Nájomné vychádza na asi 200 dolárov na týždeň. Tí najchudobnejší tak za mesiac bývania v otrasných podmienkach zaplatia sumu, ktorá je porovnateľná s cenou prenájmu bežného bytu. V malej miestnosti s papierovými stenami, kúpeľňou, posteľou, rozťahovacím gaučom, televízorom a dvojplatničkou sa niekedy tlačí aj viacero generácií.

Podstatná časť obyvateľov lacných motelov doplatila na hypotekárnu krízu spred desiatich rokov. Mnohí majú podlomené zdravie, telesné či duševné. V moteloch končia aj ľudia s kriminálnou minulosťou či drogovo závislí, ktorých by inde neubytovali. Mladí obyvatelia predražených ubytovní čelia extrémne nízkej pracovnej mobilite: mnohí z nich si cestovanie za prácou nemôžu dovoliť. Navyše, motely sa často nachádzajú na kedysi frekventovaných úsekoch diaľníc, ktoré dnes zívajú prázdnotou. Ich obyvatelia sa preto často živia pouličným predajom, prácou v službách a na staveniskách v okolí. Žijú v lokalitách, kde svoje prevádzky zavrel aj Walmart, a tak nakupujú v reťazci Dollar General, ktorý predáva mrazené potraviny a polotovary.

Klientela lacných motelov je mikrokozmom najzraniteľnejších sociálnych skupín: detí (podľa amerického ministerstva školstva je v USA asi 47-tisíc detí, ktoré žijú v hoteloch – a nie na spôsob Kevina z filmu Sám doma), žien (najmä slobodných matiek), ľudí so zdravotnými problémami a najrôznejších etnických skupín. Florida Project pri pohľade na ne strieda perspektívy: snovú aj realistickú. Motivácia režiséra Seana Bakera pritom zostáva jasná. Ako sa raz vyjadril, k nakrúteniu filmu ho priviedla fascinácia „podzemnou ekonomikou Spojených štátov“, súčasťou ktorej sa ľudia stávajú v dôsledku „zväčšujúcich sa triednych rozdielov“.

Galéria

Čítajte v Bufete