Červená viedenská uhorka

Vo Viedni dnes až 500 000 ľudí žije v nájomných bytoch vo vlastníctve mesta. To je viac ako štvrtina zo súčasných 1,9 milióna obyvateľov. Bývanie až 60 % Viedenčanov je nejakým spôsobom dotované a regulované. Aj po niekoľkých rokoch vysokej miery imigrácie sa tak ceny nájomného bývania pohybujú na pomerne nízkej úrovni. Kontrast s neďalekou Bratislavou, kde všetci skúšajú šťastie na donekonečna sa prehrievajúcom voľnom trhu s nehnuteľnosťami (ak sa vôbec dostanú k hypotéke), alebo sa brodia prekérnou zónou neregulovaných a predražených podnájmov, bije do očí.

Historické korene viedenského modelu siahajú do obdobia po prvej svetovej vojne. V republike Nemecké Rakúsko, ktorá vznikla po neúspešnom pokuse o komunistickú revolúciu, bola pre viac ako tretinu obyvateľstva domovom Viedeň. V tom čase išlo o jednu z najväčších svetových metropol s viac ako dvoma miliónmi obyvateľov. Luxus a okázalosť centrálnej Ringstraße však mali aj svoju odvrátenú stránku. Masy proletárov a proletárok, ktoré tvorili väčšinu populácie mesta, žili v preplnených činžiakoch bez základnej hygienickej výbavy. Tí a tie, ktoré si nemohli dovoliť ani to, sa museli uspokojiť s plesnivými pivnicami, krátkodobým prenájmom všivavých postelí na niekoľko hodín (striedalo sa v nich viacero ľudí), alebo chatrčami na predmestí. Tristotisíc ľudí nemalo žiadny normálny domov. Nespokojnosť v posledných rokoch vojny čoraz častejšie prerastala do otvorených nepokojov.

Práve Viedeň sa stala baštou Socialistickej strany Rakúska, ktorá vyhrala prvé voľby po prvej svetovej vojne. V mestských voľbách vo Viedni získala absolútnu väčšinu. Po obsadení radnice začala s programom radikálnych reforiem, ktorých cieľom bolo výrazne zlepšiť životné podmienky robotníctva – v oblasti bývania a hygieny, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania i kultúry. Vízia počítala s tým, že reformy nasmerujú spoločnosť k socializmu bez nevyhnutnosti násilnej revolúcie. Zrodil sa legendárny program „červenej Viedne“.

Do nástupu rakúskeho fašizmu v roku 1934 sa postavilo spolu 60-tisíc bytov. Nová výstavba bola napojená na existujúcu infraštruktúru a sieť ulíc. Nevznikla teda žiadna nová mestská časť. Novým obytným komplexom postaveným na pozemkoch, ktoré zakúpilo a spojilo mesto, hovoria urbanisti „superblok“, miestni najčastejšie „Hof“ (dvor). Dvory sú spravidla pomenované podľa osobností socialistického a robotníckeho hnutia. Sú rozmiestnené po celom meste. Pre chudobné obyvateľstvo v tej dobe boli byty s vlastným hygienickým zariadením, dostatkom svetla, balkónmi, zeleným dvorom a integrovanými škôlkami a družinami pre deti, prípadne aj práčovňami či plavárňami, dovtedy nevídaným luxusom. Telesnú a duchovnú kultúru rozvíjali ľudové vysoké školy (Volkshochschulen) a športové kluby blízke socialistickej strane a radnici. V roku 1931 Viedeň hostila Robotnícku olympiádu.

Architektonicky sa výstavba vyhýbala nastupujúcemu modernizmu. Domy sa zámerne stavali tradičnou tehlovou metódou, ktorá umožnila využiť výrobné kapacity z čias monarchie a podporovala zamestnanosť. Formálne napodobňovali buď vidiecku idylu (napr. George-Washington-Hof, Sandleitenhof), alebo sa prikláňali k dekoratívnemu monumentalizmu (napr. Karl-Marx-Hof, Karl-Seitz-Hof, Matteotti-Hof, či plaváreň a kúpele Amalienbad), ktorý demonštroval moc robotníckej triedy (či, presnejšie, socialistickej strany).

Finančný základ na realizáciu celého programu poskytla reforma, ktorá preniesla daňové zaťaženie na plecia buržoázie. Zvýšené miestne dane z automobilov, domácich psov, služobníctva, pozemkov, šampanského a luxusných tovarov však znamenali vyhlásenie triednej vojny. Spolková vláda kontrolovaná kresťanskými demokratmi (volebne silnými najmä vo vidieckych oblastiach) od začiatku tridsiatych rokov prišla s odpoveďou. Začala podnikať kroky smerujúce k rozkladu „červenej Viedne“, napríklad obmedzovaním príspevkov mestu zo spolkových daní. Politická reakcia sa pod vplyvom medzinárodného vývoja čoraz viac radikalizovala. Fašistické polovojenské spolky domobrany (Heimschutz) sa začali otvorene pripravovať na obsadenie Viedne a likvidáciu demokracie. Socialistická strana sa za každú cenu snažila vyhnúť násilnej konfrontácii a demobilizovala svoju radikálnejšiu členskú základňu, ktorá bola šokovaná a rozčúlená stupňujúcim sa fašistickým násilím, provokáciami a vraždami. Po tom, čo v roku 1934 situácia napokon prerástla do krátkej občianskej vojny, sa Karl-Marx-Hof a Sandleitenhof stali smutnými dejiskami posledného zúfalého odporu proti domobrane či vojenským a policajným silám v službách vlády, ktorá zaviedla autokratický stavovský režim. Snahám o prekonanie kapitalizmu pokojnou cestou pragmatických reforiem a zušľachťovaním bežného človeka odzvonilo.

Po druhej svetovej vojne sa sociálni demokrati vrátili na viedenskú radnicu a obnovili program výstavby nájomných bytových domov, hoci viac prispôsobený vtedy dominantnému modelu satelitných panelových sídlisk.

Ak si chcete pozrieť to, čo z pôvodnej červenej Viedne zostalo, urobte si niektorú z prechádzok: http://www.dasrotewien.at/spaziergaenge

Odkazy

• https://www.geschichtewiki.wien.gv.at/index.php?title=Rotes_Wien
• https://www.geschichtewiki.wien.gv.at/Arbeiter-Olympiade
• https://en.wikipedia.org/wiki/International_Workers%27_Olympiads
• https://en.wikipedia.org/wiki/Red_Vienna

Galéria

Čítajte v Bufete