Učiteľský štrajk v Poľsku

Minulú sobotu odborový zväz poľských učiteľov (ZNP) ukončil štrajk učiteľov a učiteliek. Celopoľský štrajk pôvodne vyhlásili 8. 4. ako časovo neobmedzený. Zapojilo sa doň až 70 % materských, základných a stredných škôl. Hlavnou požiadavkou odborov bolo zvýšenie platov o 1000 zlotých (približne 233 eur), neskôr ju zmenili na zvýšenie o 30 %. Vláda ponúkla 15 % a možnosť ďalších neskorších zvýšení výmenou za dlhší pracovný čas, ktorý by mohol viesť k redukcii personálu až o 20 %. Napriek tomu, že štrajk bol rozsahom a trvaním pravdepodobne najväčší v Poľsku po roku 1989, nepodarilo sa mu dosiahnuť splnenie požiadaviek ani získať konkrétny prísľub od vlády. Očakáva sa, že štrajk bude pokračovať v septembri.

Načasovanie bolo takticky dobré: pred dvoma týždňami sa konali záverečné skúšky na základných školách, od 6. 5. sú tu maturity. Okrem toho sa na konci mesiaca konajú voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sú pre poľskú vládu dôležité. Silná stránka štrajku sa však ukázala byť dvojsečnou zbraňou. Nevystavila tlaku len vládu, ale aj učiteľov. Vláda sa pokúsila o zdanlivo nemožné – napriek štrajku zabezpečiť plynulý priebeh maturitných skúšok s pomocou externých pracovníkov (kňazov, rehoľných sestier, katechétov a dokonca aj väzenského personálu). Nakoniec mala pevnejšie nervy ako učitelia a ZNP. Práve ohľad na maturantov bol oficiálnym dôvodom definitívneho ukončenia štrajku.

Váha morálnej zodpovednosti za študentky a žiakov nebola jedinou slabinou štrajku. Napriek tomu, že sa zapojila veľká časť škôl, rýchle víťazstvo, ktoré niektorí možno očakávali, neprišlo. Keď sa časť štrajkujúcich začala vracať do práce (aj v dôsledku ťažšej finančnej situácie v regiónoch), koordinácii štrajku to neprospelo a zosilneli hlasy za jeho ukončenie.

Zopakovala sa skúsenosť zo štrajku Iniciatívy slovenských učiteľov (ISU) v roku 2016. Štát a zamestnávatelia (zriaďovatelia) pri výpadku škôl nečelia takým vážnym problémom, ako keď sa zastaví výroba v kľúčových sektoroch priemyslu či logistiky, alebo keď je ohrozená urgentná starostlivosť v nemocniciach. Školy dokážu vytvoriť len „sekundárny“ tlak, keď narušenie ich prevádzky začne obmedzovať každodenný režim ostatných pracujúcich. Vláda to chápala, bola neoblomná a úspešne hrala na čas. Ak sa teda učiteľky rozhodnú pre časovo neobmedzený štrajk, mali by byť pripravené na dlhé ťaženie, v ktorom sa budú môcť oprieť o solidaritu a pomoc svojich komunít. Tak ako na Slovensku, ani v Poľsku sa pritom nemôžu spoliehať na odborové zväzy, ktoré na reálnu podporu nemajú kapacitu alebo motiváciu.

Štrajk teda napriek vhodnému načasovaniu, odhodlaniu a podpore verejnosti nedokázal presadiť požiadavky. Priniesol však masovú mobilizáciu, ktorá zasiahla aj širokú verejnosť. Už v roku 2008 sa v poľskom školstve zdvihla vlna štrajkov proti reformám vtedajšej liberálnej vlády. Svojím rozsahom sa však aktuálny štrajk dá porovnávať len so starším, veľkým školským štrajkom z roku 1993, ktorý bol reakciou pracujúcich proti vtedajším drastickým reformám. Ide preto aj o cenný zdroj nových skúseností, ktoré učiteľky a učitelia môžu zužitkovať pri ďalšom pokuse v septembri.

Galéria

Čítajte v Bufete