Švajčiarsky štrajk 1918

Na dnešný deň pripadá ďalšie z radu výročí, ktoré sa spájajú s koncom prvej svetovej vojny. Patrí však k tým menej známym. Pred sto rokmi, 14. novembra 1918, sa skončil historicky najvýznamnejší generálny štrajk vo Švajčiarsku, známy aj ako „Landesstreik“.

Hoci táto krajina sa priamo nezapojila do bojov, vojna výrazne vplývala na jej obyvateľstvo. Neutrálny štát so štyrmi miliónmi obyvateľov chcel chrániť svoje hranice pred znepriatelenými mocnosťami. Slúžila na to masívna mobilizácia asi polmiliónovej armády. Okrem toho vojna obmedzila zahraničný obchod, od ktorého bolo Švajčiarsko životne závislé – predovšetkým od dovozu potravín a palív. Ceny vystrelili nahor a reálne príjmy sa prepadli.

Nespokojnosť obyvateľstva od polovice konfliktu narastala a politické organizácie pracujúcich sa začali radikalizovať. Platformou, ktorá ich zastrešovala, bol Robotnícky zväz (Arbeiterunion). Ten vznikol už v roku 1900 a jeho súčasťou boli rôzne odborové organizácie aj sociálno-demokratická strana, v tom čase marxisticky orientovaná.

Spomedzi početných protestov a demonštrácií proti zhoršovaniu životných podmienok poburovali „slušných“ občanov najmä tie, ktoré viedli ženské socialistické organizácie. V tom čase sa za škandál považovalo už to, ak ženy pochodovali verejným priestorom. Neslýchanou bola júnová demonštrácia pred zürišskou radnicou, ktorej účastníčky žiadali, aby svoje požiadavky mohli predniesť osobne pred radou kantónu. Ctihodní radní im napokon s nevôľou vyhoveli.

Strašidlo výboru na prípravu generálneho štrajku obchádzalo alpské kotliny a nedávalo spať spolkovej vláde ani konzervatívnym silám. Navyše, krajina sa počas vojny stala hniezdom podvratných dadaistov, anarchosyndikalistov a ďalších radikálov v exile. Aj Lenin, skôr než sa vrátil riadiť boľševickú stranu, odtiaľto šíril myšlienku, že imperialistickú vojnu treba premeniť na občianske vojny proti vládnucim triedam. Na strane reakcie sa do popredia dral generál Ulrich Wille, obdivovateľ pruskej vojenskej disciplíny, ktorý považoval ochranu poriadku za prvoradú úlohu armády.

Zlomovým bol dvojdňový štrajk, ktorý sa odohral koncom septembra 1918 v netypickom odvetví – v bankovníctve. Na rozdiel od iných podnikov sa bankám ku koncu vojny darilo, aj vzhľadom na výnimočné medzinárodné postavenie Švajčiarska. Hoci bežné zamestnankyne a zamestnanci bánk sa radili k strednej vrstve, v dôsledku inflácie ich platy ledva stačili na pokrytie základných potrieb. Vďaka tomu sa zbližovali s robotníckymi politickými organizáciami. Konflikt so zamestnávateľmi sa začal vyostrovať najmä v Zürichu, a to v dôsledku neochoty miestnych bánk vyjednávať s miestnym Zväzom bankového personálu (Bankpersonalverband Zürich). Namiesto toho zastrašovali a vyšetrovali zamestnancov. Tí preto s podporou Robotníckeho zväzu vstúpili 30. septembra do ostrého štrajku za zvýšenie platov a uznanie odborov.

Napriek rozhorčeniu riaditeľov, ktorí sa nedostali do svojich obsadených bánk, vláda sa zdráhala udrieť na štrajkujúcich. Obávala sa solidárnych reakcií, a to aj zo strany sympatizujúcich stredných vrstiev. V tomto prípade nemohla počítať ani s úplnou lojalitou polície. Na druhý deň Robotnícky zväz vyhlásil solidárny generálny štrajk, ktorý do niekoľkých hodín ochromil celý Zürich. Banky kapitulovali.

Vláda i kapitalisti sa však z týchto udalostí rýchlo spamätali. Prevládol názor, že proti akýmkoľvek požiadavkám „robotníctva“ treba postupovať nekompromisne. Utvrdili ho revolučné udalosti, ktoré koncom októbra zachvátili celé susedné Nemecko. Národná rada a vláda Švajčiarska – vyprovokovaná verejnou gratuláciou, ktorú sociálni demokrati zaslali boľševikom k prvému výročiu októbrovej revolúcie – uzavrela 5. novembra 1918 dohodu s Willeho generálnym štábom o nasadení armády proti robotníckym demonštráciám.

Organizácie Robotníckeho zväzu reagovali ďalšími protestmi. Hrozili generálnym štrajkom a vystúpili s požiadavkami, ktoré boli vzhľadom na udalosti v okolitých krajinách skôr umiernené: za zmenu volebného systému na proporčný, volebné právo pre ženy, 48-hodinový pracovný týždeň, zrušenie profesionálnej armády, reguláciu hospodárstva, zavedenie plnej zamestnanosti, zlepšenie zásobovania obyvateľstva atď.

Desiateho novembra sa robotníci na nepovolenej demonštrácii Zürichu, ktorá sa konala na počesť výročia ruskej revolúcie, stretli s armádou v plnej zbroji. Jeden demonštrant prišiel o život a mnoho bolo zranených. Vláda reagovala rozšírením právomocí armády, štrajkový výbor vyhlásil generálny štrajk. Dvanásteho novembra do štrajku vstúpilo viac ako 250-tisíc pracujúcich. Mestá v ten deň obsadilo vyše 95-tisíc vojakov. Oddiely boli zámerne zložené prevažne z príslušníkov zo západných frankofónnych kantónov, no pomáhali aj polovojenské oddiely, ktoré sformovali odporcovia socializmu. Spolkový prezident ohlásil ochotu pristúpiť na niektoré reformy a umožniť aj zapojenie sociálnych demokratov, odmietol však vyjednávať so štrajkovým výborom.

Zoči-voči vojenskej prevahe štrajkový výbor kapituloval a 14. novembra 1918 rozhodol o návrate do práce. Hoci štrajk bol potlačený, mal značný vplyv na politický vývoj v ďalších rokoch. Požiadavky štrajkujúcich predurčili obsah verejnej diskusie. Hoci pravica, ktorá bola pri moci, ich ako celok odmietla, v jednotlivých oblastiach neskôr ustupovala robotníckemu hnutiu. Na konci tridsiatych rokov, s ohľadom na blížiaci sa nový vojenský konflikt, sociálna demokracia opustila svoje ostré antimilitaristické postoje a stala sa súčasťou štandardnej občianskej politiky. Volebné právo žien sa v posledných kantónoch zaviedlo až začiatkom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia…

Odkazy

• https://de.wikipedia.org/wiki/Landesstreik
• http://generalstreik.ch/wp-content/uploads/2018/06/Hans-Ulrich-Jost_Bankangestelltenstreik.pdf
• https://www.landesstreik1918.ch/blog/frauen-auf-den-geleisen-und-in-den-küchen
• http://blog.nationalmuseum.ch/2017/06/die-schweiz-nach-der-russischen-revolution/

Galéria

Čítajte v Bufete