Spolu to dáme

Strach vo VW? Toto dnes zaznelo v jednom z prejavov štrajkujúcich zamestnancov:

„Čo bude, keď tu budeme stáť týždeň, dva? Z čoho nakúpime jogurty, z čoho vyplatíme hypotéky?

Ja som si pred dvomi rokmi kúpil obytné auto. Skôr ako ma ukameňujete, je to ročník deväťdesiatjeden. Štrádujem si to prvé leto s nadšením do Chorvátska, a keďže tieto autá nemajú bohvieaký výkon, povedzme si otvorene, zavesil som sa za ďalšie takéto obytné auto. To už bol však ročník 2010 a za sebou ťahal jachtu. Takto sme sa predbiehali päťsto kilometrov. Nakoniec sa z nás stali takí kamaráti, zastavovali sme si navzájom na odpočívadlách. Bol to Nemec. Ešte som si tak sám pre seba hovoril, „Dederón, ten si to môže dovoliť.“

Prekvapilo ma, keď sme sa stretli v letovisku, že chlapec bol úplne obyčajný človek ako ja. Pozval ma na tú jachtu, stali sa z nás kamaráti a prišla reč na to, kto sme, odkiaľ sme, a čo robíme. Nakoniec vysvitlo, že tento človek pracuje vo Wolfsburgu.

Sám pre seba som si tak hovoril, že – super kontakt, mať niekoho niekde v manažmente. Moje prekvapenie však bolo také, že mi chlapec povedal, že na linke lepí okná.

Takže toto je to, čo mne osobne otvára oči a potláča ten strach. Vydržme to. Ja osobne som tu ochotný obetovať dva platy na to, aby som sa potom mohol mať lepšie. Chalani, spolu to dáme!“

Čítajte v Bufete