Vo Volkswagene koncom augusta vypršala dohoda o tzv. konte pracovného času a nebola predĺžená. Toto opatrenie sa pôvodne zavádzalo ako gesto „solidarity“ s firmou. Súčasná situácia potvrdzuje, že pracujúcim sa takáto solidarita nevypláca.
Zavedenie „flexikonta“, teda prvej verzie konta pracovného času, podporovali aj odbory – vtedy ešte ZO OZ KOVO na čele s predsedom Zoroslavom Smolinským. Bolo to počas krízy v roku 2009. Flexikonto obhajovali tým, že pomáha chrániť pracovné miesta. Fungovalo to takto: zamestnanci pre nedostatok objednávok síce nechodili do práce, ale dostávali bežnú mzdu, ako keby sa vyrábalo. Zaplatené hodiny, ktoré sa zaznamenali do časového konta, si odpracovali neskôr na nadčasoch, ktoré neboli preplácané ako nadčasy. Dnes sa odbory (už ako Moderné odbory Volkswagen, MOV) pozerajú na tieto začiatky časového konta ako na „podanie pomocnej ruky zamestnávateľovi“ a „vyjadrenie solidarity v ťažkých časoch“.
Počas vlády I. Radičovej (2011) sa určitá obdoba flexikonta, tzv. konto pracovného času (KPČ), dostala do Zákonníka práce. Pretrvala aj napriek zmenám vlád. Používa sa aj v čase, keď je kríza minulosťou a zúri konjunktúra. Z opatrenia, ktoré pôvodne malo byť reakciou na dočasné ťažkosti firiem, sa stal bežný nástroj na usporiadanie pracovného času podľa potrieb výroby (t. j. zamestnávateľa a jeho zisku) a na úsporu príplatkov za nadčasy. Na využívanie KPČ dnes stačí súhlas odborov, resp. zástupcov zamestnancov.
Odbory vo VW dali takýto súhlas aj po kríze. Fungovalo to takto: ak firma z nejakých príčin potrebovala prerušiť výrobu, zamestnanec zostal doma, no v daný mesiac dostal bežnú výplatu vrátane všetkých obvyklých bonusov. Zaplatené, ale neodpracované hodiny sa zaznamenali do KPČ. Časť zamestnancov si ich mohla odpracovať aj nadčasmi. Najmä pre tých, ktorí pracujú v nepretržitej prevádzke a nedá sa im naplánovať nadčasová práca, existovala aj iná možnosť: za každý odpracovaný týždeň sa im stav na konte znížil o 1,5 hodiny. Štandardný pracovný čas vo fabrike bol teda 36 hodín týždenne a ďalších 1,5 hodiny týždenne sa „odrábalo“ KPČ. Táto zmena sa zaviedla v roku 2014 a zahŕňala alikvotné zníženie tarifných miezd. Tie vtedy klesli o 4 %, keďže aj pracovný čas sa pomyselne znížil z 37,5 hodiny na 36 hodín týždenne čiže o 4 %.
Aktuálny súhlas odborov s KPČ vypršal 31. augusta 2018. MOV odmietli podpísať novú dohodu, ktorá by konto predĺžila na ďalšie obdobie. Z diskusií zamestnancov sa zdá, že väčšina tento krok podporovala. Aké to má dôsledky?
Po prvé, štandardný pracovný čas v závode sa predĺžil na pôvodných 37,5 hodiny týždenne. KPČ prestalo existovať, takže spomínaných 1,5 hodiny sa nemá kam započítavať. Tarifné mzdy sa pritom nijako nezmenili. Štyri percentá, o ktoré sa znížili v roku 2014, sa nevrátili. Prakticky to znamená to isté ako pokles hodinovej mzdy.
Po druhé, na podpis novej dohody bolo naviazané využívanie benefitu, ktorý bol výsledkom štrajku v roku 2017: dvoch dní plateného voľna navyše (jedného v roku 2018 a jedného v roku 2019). Keďže nová dohoda neexistuje, zamestnanci VW túto bonusovú dovolenku nemôžu čerpať. Ďalšia práca (ďalšie autá, ďalšie eurá…) navyše od zamestnancov pre firmu.
A po tretie, zamestnávateľ zareagoval aj tým, že pracovníkom siahol na tzv. skupinové hodnotenie. To je príplatok, ktorý sa líši podľa toho, ako tím pracovníkov plní ciele dohodnuté s priamym nadriadeným. Donedávna bola priemerná výška skupinového ohodnotenia v závode na úrovni asi 9 % (počíta sa zo základného platu). Teraz sa znížila na 5 %. V tretej tarifnej triede to predstavuje pokles mesačnej výplaty o vyše 30 € (v hrubom; vo vyšších triedach je to viac). Pre firmu ďalšie plus.
Solidarita so šéfmi sa nevypláca. Podaj pomocný prst… odtrhnú ti ruku a budú ťa ňou biť. A nielen to: v skutočnosti to nebola žiadna solidarita. Flexikonto nebolo blahosklonné gesto zo strany zamestnancov. Krízové opatrenia sa prijímali pod hrozbou hromadného prepúšťania. Firmám sa podarilo preniesť krízu na plecia pracujúcich a nielenže z nej ťažili, ale dokázali tieto výdobytky udržať aj po kríze.
Firma trestá zamestnancov za to, že si dovolili nesúhlasiť s jej predstavami o flexibilite. Snaží sa vynútiť si predĺženie KPČ tým, že im siaha na platy. Zároveň takto podporuje rozpory medzi tými zamestnancami, ktorí pracujú v trojzmennej prevádzke (a ktorým KPČ prekážalo viac), a tými, ktorí pracujú v štvorzmennej prevádzke alebo v kanceláriách. Je to tiež spôsob, ako potvrdiť moc manažmentu, aj s ohľadom na minuloročný štrajk. Manažment takto zamestnancom odkazuje: „Mysleli ste si, že bude po vašom? Že si od vás necháme diktovať? Že sa tu nejako zmenia pomery? Na nás ste prikrátki!“
Dnes tu nie je žiadna kríza. Firmy zápasia s nedostatkom pracovnej sily. To hrá pracujúcim do karát. Treba prejsť do protiútoku. Ako?
Tu je pár nápadov:
Dostanete za ne pomalšiu prácu, napríklad presne podľa bezpečnostných a ergonomických pravidiel.
Nebude plnenie cieľov, žiadna kooperácia so supervízormi, nič navyše oproti tomu, čo je nevyhnutné, aby sme si splnili základné povinnosti.
Vezmeme si paragrafy a narobíme vám problémy vo výrobe vtedy, keď to najmenej čakáte. Sú to veci, ktoré nemá zmysel robiť osamote – treba sa dohodnúť.
Čítajte viac: https://karmina.red/posts/volkswagen-10/
Ak sa Vám to, čo Karmína robí, zdá užitočné, podporte vznik BUNTu. Čítať ďalej…
Úryvok z knihy Ralfa Ruckusa o zintenzívnení represií za vlády Si Ťin-pchinga. Čítať ďalej…
Rozhovor s Ralfom Ruckusom, autorom novej knihy o ľavicovej opozícii v Číne. Čítať ďalej…
Nemožno vylúčiť, že po niekoľkých rokoch fungovania Borov a ich porovnávania s inými veľkými zariadeniami príde na pretras iná staronová myšlienka. Čo keby sa všetky nemocnice zmenili na akciové spoločnosti, prípadne odovzdali do súkromných rúk? Čítať ďalej…