So štátmi nie sú žarty

• ↻ English

Blíži sa vojna. Otázky medzinárodného práva, tejto utopickej disciplíny, radi prenecháme špecialistom. Podobne cudzie sú nám úvahy, ktoré vychádzajú z prirodzeného nároku mocností na nárazníkovú zónu alebo Lebensraum. Takýto „realizmus“ je od základu konzervatívny, pritakáva existujúcemu poriadku a vylučuje perspektívu jeho prekonania.

Po uznaní takzvaných ľudových republík – vrátane území, ktoré v súčasnosti kontroluje ukrajinský štát – sa otvorený konflikt zdá takmer nevyhnutný. Nateraz síce zostáva otvorená možnosť, že sa podarí zabrániť bojom za „líniou dotyku“ (teda faktickou hranicou), no nie je veľmi pravdepodobná. Doterajší vývoj je bez ohľadu na to katastrofou pre triedu pracujúcich.

Predovšetkým posilňuje pozíciu ruského štátu ako kontinentálneho žandára, ktorý je pripravený rozdrviť všetko, čo nezapadá do jeho veľmocenských predstáv. Naposledy to boli protesty proti autokratickému režimu v Bielorusku, ktorých súčasťou boli aj početné štrajky, či proletárske povstanie v Kazachstane. Súčasné udalosti tiež prispejú k ďalšej militarizácii spoločností na obidvoch stranách hranice, ale aj v Rusku. Je samozrejmé, že prehĺbia brázdy medzi obyvateľmi Ukrajiny a tzv. republík, no rovnako môžu zvýrazniť rozdiely medzi ukrajinsky a rusky hovoriacim obyvateľstvom za „kontaktnou líniou“ a rozdúchať rôzne formy národnostného napätia v samotnej Ruskej federácii. To všetko sú faktory, ktoré kapitál dokáže zužitkovať, no pracujúci na ne môžu iba doplatiť.

Ekonomická destabilizácia Ukrajiny trvá už niekoľko mesiacov. Spolu s ňou bude pokračovať exodus lacnej pracovnej sily, ktorá na Západe často pracuje v mizerných, prekérnych podmienkach. Na území „ľudových republík“ kedysi fungovala silná priemyselná základňa, ktorá je v hlbokom rozvrate. Možno sa nové štátiky stanú cieľom programov obnovy, ktoré budú mať podať dôkaz o životaschopnosti ruského modelu kapitalistického rozvoja. Tieto investície však pravdepodobne pôjdu na úkor výdavkov v iných regiónoch (už Krymský most dostal prednosť pred iným mostom v Jakutsku) a zaplatí ich ruská trieda pracujúcich, nie lampasácka oligarchia. Podobne nerovnomerne sa rozdelí vplyv pripravovaných sankcií, ktoré moskovskí bankári zatiaľ vidia ako „dlhú hrboľatú cestu“. V závislosti od ďalšieho vývoja a od toho, ako sa premietne napríklad do cien energií, môže mať konflikt výrazný vplyv aj na životnú úroveň pracujúcich na západ od Ukrajiny.

Mnohých šokovalo, ako v posledných týždňoch s Ukrajinou zaobchádzala medzinárodná scéna: ako s objektom, ktorý dostáva slovo ako posledný. Rokovalo sa o nej bez nej. Tento prístup je primeraný jej ekonomickej moci, vojenskej sile a postaveniu v medzinárodnom systéme. Ten nikdy nebol a nikdy nebude spoločenstvom seberovných. V jeho pozadí sa vždy skrýva konkurencia národných štátov a ich blokov, ktorá podľa okolností nadobúda miernejšie alebo brutálnejšie podoby. V tomto kontexte treba vidieť aj sny o udržateľnosti neutrality či tzv. finlandizácie Ukrajiny. Takéto exkluzívne postavenie je vždy podmienené jednak potrebami a súhlasom mocností, jednak špecifickými okolnosťami, ktoré sa nedajú vytvoriť len silou vôle.

Hroziaca vojna je pokračovaním procesov, ktoré sa rozbehli ešte pred rozpadom Sovietskeho zväzu. Ekonomická transformácia vytvorila v Rusku gangsterskú kapitalistickú triedu s tesnými väzbami na bezpečnostný aparát. Jej záujmy a surovosť, s ktorou ich presadzuje aj v zahraničnej politike, diktuje úzka základňa jej bohatstva: energetika, komodity, ťažký priemysel. Podobná trieda kapitalistov na Ukrajine zase za posledných tridsať rokov nedokázala ponúknuť perspektívu trvalejšieho rozvoja. Reálny HDP na obyvateľa tu výraznejšie rástol iba v rokoch 2000 – 2008, v čase globálnej konjunktúry. Odvtedy stagnuje a nevzďaľuje sa od troch štvrtín úrovne z roku 1989.

Dve „revolúcie“ u nášho východného suseda (2004, 2014) dosiahli iba výmenu jednej frakcie oligarchie za inú. Rovnaký osud postihol podobné pohyby v ďalších postsovietskych štátoch, aj zásluhou spomínaného žandára. Obyvateľstvo Ruska sa zatiaľ nedokázalo zmobilizovať ani k takýmto skromným výsledkom. Dnes stojíme na prahu vojny, ku ktorej nás doviedla aj absencia nezávislého, internacionalistického hnutia ruských pracujúcich. Pritom údajný zakladateľ Ukrajiny, V. I. Lenin, im už v roku 1914 poslal z zürišského exilu tento odkaz:

Nik nemôže za to, že sa narodil ako otrok; no otrok, ktorý nielenže nemá snahu oslobodiť sa, ale ktorý svoje otroctvo ospravedlňuje a prikrášľuje (napríklad zdeptanie Poľska, Ukrajiny atď. nazýva „obranou vlasti“ Veľkorusov), taký otrok je pätolizač a prisluhovač…

Galéria

Čítajte v Bufete