Proti poriadku

Vtom som pochopil, že ma zavraždili.
Prehľadali kaviarne a cintoríny a kostoly,
pootvárali sudy aj šatníky,
zničili tri kostry, aby im vytiahli zlaté zuby.
No už ma nenašli.
Nenašli ma?
Nie. Nenašli.

Básnik Federico García Lorca v roku 1929 predvídal svoju násilnú smrť. O sedem rokov, na začiatku Španielskej občianskej vojny, ho popravili nacionalisti. Jeho ostatky sa nikdy nenašli. Počas klerikálno-fašistického režimu, ktorý v krajine zavládol na niekoľko desaťročí, boli jeho diela zakazované a cenzurované. Lorca bol gej.

Devätnásťročný terorista, ktorý sa hlásil k rasizmu a krajnej pravici, v stredu 12. 10. v Bratislave zaútočil na troch ľudí a dvoch z nich zavraždil. V Teplárni a jej okolí v tej chvíli viac cieľov nenašiel. Medzi terče, na ktoré sa pripravoval, patril premiér, ktorého považoval za predstaviteľa „sionistickej okupačnej vlády“. Menej sa hovorí o tom, že medzi potenciálnymi cieľmi bolo aj židovské centrum Chabad neďaleko Obchodnej ulice.

Pri uvažovaní o nevypočítateľnosti terorizmu jednotlivcov, ktorí konajú na vlastnú päsť, o vzťahu medzi násilím a výchovou či duševným zdravím, alebo o vplyve sociálnych sietí, by sme nemali strácať zo zreteľa širšie súvislosti. Už roky pozorujeme postupné vychyľovanie celého politického spektra, ale aj každodenného uvažovania a hodnotových orientácií ľudí, smerom doprava. Ako kľúčový moment sa javí globálna ekonomická kríza roku 2008 a jej dôsledky. Na celom svete zmobilizovala autoritárske, reakčné, tmárske, konzervatívne a nacionalistické prúdy. Tie sa ešte posilnili s nástupom migračnej krízy a pandémie.

Nech nosia sako, uniformu alebo farársku sutanu, spoločným heslom týchto síl je Poriadok. Bez ohľadu na politické a náboženské zafarbenie ich spája blahorečenie útlaku v jeho najrôznejších formách: či už je namierený proti ženám, gejom, lesbám a transrodovým ľuďom, proti ľuďom s odlišnou farbou pleti, národnosťou, jazykom či náboženským vyznaním, proti chudobným a marginalizovaným.

Individuálny teror proti tým, ktorí sa vymykajú z predstáv o ideálnom rodovom, rasovom alebo inom poriadku, je zvlášť brutálnym prejavom spomínaných pohybov. Ich súčasťou je však aj inštitucionalizované násilie, ktoré prostredníctvom politík a polície nadobúda raz symbolickú, inokedy hmatateľnú podobu. Rôznorodé snahy o obnovu či upevnenie Poriadku – individuálna a inštitucionálna, symbolická a fyzická – sa navzájom podporujú. História ukazuje, že ako celok vôbec nie sú nezlučiteľné s normálnym fungovaním kapitalistickej ekonomiky, skôr naopak.

Dnes stojíme na prahu ďalšej krízy. Je pravdepodobné, že spomínané tendencie zosilnejú a ďalšie časti včerajšej „slušnej pravice“ sa premenia na obrancov a obrankyne Poriadku. Zoznamy nepohodlných sa možno rozšíria. Musíme stáť pri sebe a byť si oporou. Musíme sa brániť všetkými prostriedkami.

(Ilustrácia: Georg Scholz, Industriebauern/Priemyselní roľníci, 1920)

Galéria

Čítajte v Bufete