Robotníci v československom socializme

Dnes pred 67 rokmi sa podarilo potlačiť robotnícke nepokoje, ktoré vypukli 1. júna 1953 v Plzni. Masové demonštrácie a štrajky boli reakciou na tzv. menovú reformu a zvyšovanie cien základných tovarov. Zároveň išlo o vyvrcholenie dlhodobej nespokojnosti československej triedy pracujúcich so stalinistickou ekonomickou politikou.

Plzenské povstanie bolo potlačené. Vďaka nemu, ale aj vďaka vlne štrajkov, ktorá sa krajinou prehnala v rovnakom roku, si však pracujúci v Československu vydobyli viaceré významné ústupky – vrátane zníženia cien a uvoľnenia tlaku na plnenie noriem.

Pri príležitosti tohto výročia publikujeme tento kratší text o širšom kontexte povstania. Pôvodne vznikol pre projekt Čas-opis 1989, ktorý pripravil lab.SNG.

V oficiálnej propagande spred roku 1989 sa vzťah režimu k priemyselnej triede pracujúcich vykresľoval jednoducho. Robotníci údajne stáli na čele vládnuceho zväzku, ktorý okrem nich tvorili roľníci a pracujúca inteligencia. Štát mal byť v prvom rade ich štátom. Tento ideologický naratív v určitej podobe prevzalo aj ponovembrové uvažovanie, ktoré sa na robotnícku triedu v období rokov 1948 – 1989 pozerá ako na beztvarú masu. Sfanatizovaná budovateľským nadšením vraj tlieskala represiám a neskôr svojou konformitou pomáhala udržiavať útlak.

Realita však bola zložitejšia. Najväčší podiel medzi obeťami politického prenasledovania v 50. rokoch mali práve robotnícke profesie.¹ Štát v tom čase trestal každý nesúhlas so sprísňovaním režimu na pracoviskách, ktorý považoval za sabotáž či službu cudzím záujmom. Neposlušnosť napriek tomu pretrvávala. Pracujúci bojkotovali zavádzanie nočných zmien, odmietali rastúce normy, vysmievali sa z úderníckeho hnutia a „socialistického súťaženia“. Štrajky boli bežné a vyvrcholili v roku 1953, keď sa ich v republike konalo asi stopäťdesiat. V rovnakom roku prišla menová reforma, ktorá vyvolala výrazný rast cien potravín a spotrebného tovaru. Odpoveďou na ňu bolo tzv. plzenské povstanie, vlna nepokojov, ktorej epicentrom boli strojárske Závody V. I. Lenina, niekdajšia Škoda. „Samozrejme, my sa opierame o robotnícku triedu, bez robotníckej triedy by sme nikdy neuskutočnili svoje ciele,“ reagoval na nepokoje prezident Antonín Zápotocký vo svojom prejave. „Ale nesmieme postaviť otázku robotníka, kult robotníka tak, že robotníkovi je všetko dovolené.“²

Podobné, ba hrozivejšie vzbury vypukli v rovnakom období aj v ďalších krajinách: v NDR (1953), Poľsku (1956) a Maďarsku (1956). Vo všetkých hralo dôležitú úlohu aj robotníctvo a všetky boli hrubou silou potlačené. Východoeurópske režimy však donútili k ústupkom: disciplína v podnikoch sa uvoľnila, reálne mzdy sa zvýšili, tlak na plnenie noriem ustal. V Československu sa zaviedlo každoročné znižovanie cien. Zrodil sa kompromis založený na „materiálnej pacifikácii“, ako ho neskôr charakterizovali historici. Štát garantoval zamestnanosť, pokrytie základných potrieb a relatívny komfort na pracoviskách. Pracujúci mali na oplátku dodržiavať sociálny zmier, presadzovať svoje záujmy prostredníctvom oficiálnych kanálov, najmä odborov, a nepomýšľať na viac.

Tento krehký vzťah medzi „robotníckym štátom“ a triedou pracujúcich nefungoval bez škrípania. Povzbudení reformným kurzom si mnohí československí robotníci sľubovali od Pražskej jari nielen ďalšie uvoľnenie pomerov a materiálny vzostup, ale aj presadenie určitej formy samosprávy na pracoviskách, ktorej orgánom mali byť tzv. rady pracujúcich.³ Projekt demokratizácie (nielen) podnikov však definitívne pochovala vojenská invázia v roku 1968. Nasledovala vlna politických previerok v KSČ, ktorej cieľom bolo posilniť „proletársky charakter“ strany. Podarilo sa to len v zanedbateľnej miere (o 0,3 %), pretože mnohých členov-robotníkov čakal dobrovoľný alebo nedobrovoľný odchod. Stranu ich opustilo takmer 80-tisíc.⁴

Vlnu dezilúzie, ktorá sa preliala celou spoločnosťou, zachytil aj dobový sociologický prieskum. V roku 1972 sa občanov Československa pýtali, aký majú vplyv na politické pomery. „Žiadny“ alebo „vôbec žiadny“, odpovedali tri štvrtiny respondentov.⁵ Spomínaný kompromis sa sčasti podarilo zachrániť vďaka vlne sociálnych opatrení v sedemdesiatych rokoch, ktoré zahŕňali napríklad podporu mladých rodín. Robotníci v Československu však s nástupom normalizácie rezignovali na autentickú lojalitu voči režimu. Zúčastňovali sa rituálov, no neverili im. Rozširovalo sa absentérstvo a trestné činy na „majetku v socialistickom vlastníctve“, zvyšovala sa fluktuácia a chybovosť vo výrobe.

Na rozdiel od kolegov v Poľsku, ktorí sa intenzívne organizovali a založili nezávislé odbory Solidarność (1980), však pracujúci v Československu zostali rozdrobení. V Novembri 1989 preto neboli hybnou silou – naopak, do pohybu ich uviedlo študentské hnutie.

Galéria

Čítajte v Bufete