Ľavicová opozícia, feminizmus a represie v Číne

Tento rozhovor Johannesa Tesfaia s Ralfom Ruckusom pôvodne vyšiel v nemeckom časopise analyse & kritik (č. 691, 21. marca 2023). Prekladali sme z anglickej verzie.

Ralf Ruckus predstaví svoje dve nedávne knihy, The Communist Road to Capitalism a The Left in China na podujatí, ktoré sa koná v sobotu 22. 4. 2023 v bratislavskej A4.

J. Tesfai: Kedy ste prvýkrát počuli o ľavicovej opozícii v Číne?

R. Ruckus: Koncom deväťdesiatych rokov som sa dozvedel o protestoch pracujúcich proti reštrukturalizácii štátnych podnikov, a tiež o tom, že čínska ľavica v tejto súvislosti kritizovala reformný kurz Komunistickej strany Číny. V polovici nultých rokov sa mi podarilo nadviazať kontakty s ľavicovými aktivistkami a aktivistami priamo v Číne, ktorí podporovali protesty migrantských pracujúcich.

V obidvoch prípadoch išlo o ľavicovú kritiku kapitalistického režimu a podporu bojov proti štátnemu i súkromnému kapitálu. Dejiny ľavicovej opozície voči KS Číny však siahajú oveľa hlbšie, až k nástupu strany k moci v roku 1949.

Čo robí túto opozíciu ľavicovou?

Bojuje za ľavicové ciele. V období čínskeho „socializmu“, teda až do konca sedemdesiatych rokov 20. storočia, sa sociálne boje a ľavicové skupiny v krajine zameriavali na to, že režim KS Číny neplní svoje revolučné sľuby. Vykorisťovanie ani útlak nezmizli. Privilegovaní mestskí pracujúci tvorili menšinu oproti väčšine prekérnych pracujúcich, migrantov a pracujúcich na vidieku.

V období prechodu ku kapitalizmu, ktoré trvalo od konca sedemdesiatych rokov do deväťdesiatych rokov, sa boje aj ľavicové skupiny obracali proti diktatúre strany a žiadali demokratickú kontrolu nad pracoviskami a inštitúciami.

Počas posledných tridsiatich rokov sa ľavicové subjekty a skupiny zameriavajú na sociálnu nerovnosť, vykorisťovanie a nedôstojné podmienky, na svojvôľu kapitalistov a sociálne vylúčenie migrantských pracujúcich. Diskutujú tiež o vývoji čínskeho kapitalizmu a jeho medzinárodnom vplyve.

Mnohé ľavicové subjekty v ČĽR sa dodnes odvolávajú na určitú verziu maoizmu, ktorá zdôrazňuje triedny boj. Ostatné ľavicové prúdy hrajú menej významnú úlohu. Na čínskej ľavici sa však odohrávajú aj diskusie o dekolonizácii, kapitalistickom svetovom systéme či o feminizme, ktoré poznáme aj z iných častí sveta.

Aké akcie ľavicovej opozície stoja za pozornosť, a ako sa táto ľavica organizuje?

Možnosti opozičných síl formálne sa organizovať boli v ČĽR vždy dosť obmedzené. Počas kultúrnej revolúcie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia študenti a robotníci vytvárali masové organizácie, ktoré sa zúčastňovali na konfliktoch na univerzitách, mestských štvrtiach či továrňach. Niektoré rebelujúce skupiny kritizovali čínsky „reálny socializmus“, ktorého vládnucu triedu nazývali „červenou buržoáziou“.

Koncom sedemdesiatych rokov ľavicové opozičné skupiny vydávali podzemné časopisy, ktoré útočili na autoritársky stranícky režim. V deväťdesiatych rokoch sa objavili maoistické krúžky, ktoré podporovali boje pracujúcich v štátnych podnikoch. Počas ďalších dvoch desaťročí ľavicové mimovládne organizácie, a neskôr aj skupiny ľavicového študentstva a pracujúcich, verejne podporovali požiadavky a boje žien a pracujúcich.

Akú úlohu hrá feminizmus?

Ženy a feministické požiadavky hrali dôležitú úlohu už v revolučnom procese pred založením ČĽR v roku 1949. V nasledujúcom období KS Číny spočiatku urobila určité ústupky a založila Federáciu žien. Táto masová stranícka organizácia však zostala podriadená strane a musela akceptovať vznik maoistickej podoby patriarchátu, ktorý v sebe spájal feudálne a socialistické črty. Hnutia mimo štátneho feminizmu sa začali objavovať až v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Feministické mimovládne organizácie odvtedy vystupujú proti rodovej diskriminácii a sexuálnemu násiliu.

Ďalšie feministky neskôr kritizovali oddelenie triedneho a feministického boja, ako aj príklon časti čínskych feministiek k „západnému“ feminizmu, ktorý považovali za buržoázny a individualistický. V uplynulom desaťročí vznikla aktivistická feministická scéna, ktorá na odsúdenie násilia páchaného na ženách využíva aj sociálne médiá. Podporila napríklad akcie #metoo v Číne. S týmto politickým feminizmom súvisia aj každodenné zápasy žien, napríklad proti tlaku na skoré uzavretie manželstva, rodenie detí a prevzatie bremena neplatenej reprodukčnej práce v rodine.

Od roku 2010 sa Čína považovala za epicentrum bojov na pracoviskách. Aký je stav v súčasnosti?

Vlna štrajkov v roku 2010 bola vyvrcholením zápasov migrantských pracujúcich za zlepšenie podmienok. Vysoká intenzita štrajkov a podobných akcií trvala až do polovice minulého desaťročia, no ich geografia a príčiny sa postupne menili.

Keď sa vo východnej časti krajiny zvýšili mzdy, továrne sa začali presúvať do strednej a západnej Číny. Opäť nasledovali boje. Postupne prišiel rozmach kapitálu v oblasti služieb, vrátane novej „zákazkovej ekonomiky“ (gig economy), no aj tam sa znova objavili boje. Na druhej strane dosiahli iba minimálne zlepšenia, sčasti aj v dôsledku presunov výroby, prepúšťania a spomalenia hospodárskeho rastu.

Od polovice desaťročia sa počet zápasov znížil. Štrajky a iné akcie však pokračovali aj počas pandémie a proti nulovej stratégii režimu, napríklad na jeseň 2022 vo Foxconne v Čeng-čou a v proletárskych štvrtiach Kantonu. V polovici februára tohto roku sa vo Wu-chane a Daliane konali demonštrácie dôchodcov proti znižovaniu príspevkov na zdravotné poistenie. Jedným z hesiel bolo „Preč s reakčnou vládou!“.

Ako sa v priebehu rokov menila represia? Mala na to vplyv aj pandémia?

Potláčanie ľavicovej opozície a sociálnych bojov bolo vždy, už od roku 1949, súčasťou histórie ČĽR. V posledných rokoch sa však represia zintenzívnila, napríklad proti ľavicovým feministkám a robotníckym aktivistom. Ľavicové skupiny preto zvýšili opatrnosť, najmä po tom, čo sa zintenzívnil dohľad na internete a vo verejnom priestore.

Aktivistov najčastejšie obviňujú z výtržníctva alebo narúšania verejného poriadku. Úrady sa im vyhrážajú, nechávajú ich na celé mesiace zmiznúť v neoficiálnych detenčných centrách a odsudzujú ich na tresty odňatia slobody. Niektorí aktivisti a aktivistky čelia mučeniu alebo ich nútia k verejným „priznaniam“.

Tieto formy represie zasiahli nielen ľavicové kruhy, ale aj liberálne skupiny či protesty „Hnutia bielych listov“ v novembri 2022, ktoré boli namierené proti tzv. politike „zero-COVID“. Represie voči Ujgurom v Sin-ťiangu sú ešte dôraznejšie.

Ako je možná solidarita zvonka?

S priamou podporou ľavicovej opozície zvonka je to v súčasnosti zložité. Aktivistov monitorujú, zastrašujú a zatýkajú. Napriek tomu si myslím, že je dôležité rozvíjať kontakty s ľavicovými skupinami v Číne a zapájať ich do diskusií v ľavicových kruhoch inde.

Musíme sa tiež usilovať o to, aby sa ľudia dozvedeli o ich kritike kapitalistického režimu v Číne „zľava“. V našej západnej diskusii o povahe ČĽR a KS Číny by sme sa mali zamerať práve na sociálne boje a na postoje tamojšej ľavicovej opozície. Keď časť západnej ľavice lichotí režimu KS Číny, ako to sčasti robí aj nemecká strana Die Linke („Ľavica“), nie je to nič iné než podpora vládnuceho pravicového režimu v kapitalistickej Číne.

Galéria

Čítajte v Bufete