Zimna našich chmúr: Británia 1978 – 1979

Pred štyridsiatimi rokmi otriasalo Veľkou Britániou najväčšie štrajkové hnutie od slávneho generálneho štrajku v roku 1926. Udalosti z prelomu rokov 1978 a 1979 vošli do dejín ako „Zima nespokojnosti“ („The Winter of Discontent“). Toto slovné spojenie pochádza zo Shakespearovej hry Richard III., kde sa hovorí o „zime našich chmúr“. Zachmúrení nespokojenci v Británii bojovali za vyššie mzdy, ktoré by kompenzovali účinky až 15-percentnej inflácie a rastu cien. Predohrou bol štrajk u Forda v Halewoode (Liverpool), ktorý sa začal už v septembri roku 1978. Pracujúci automobilky v tom boli sami: ich odborová organizácia odmietla ísť proti Labouristickej vláde, ktorá rast miezd v hospodárstve obmedzila na päť percent ročne. Po deviatich týždňoch síce získali rast miezd až o 17 percent, no museli sľúbiť, že nebudú štrajkovať až do uzavretia ďalšej kolektívnej zmluvy.

Po Fordovi štrajkovú štafetu prevzali vodiči kamiónov, ako aj zamestnanci a zamestnankyne štátneho zdravotníctva. Tí prví vstúpili do štrajku v januári 1979, po neúspešných rokovaniach s Asociáciou kamiónovej dopravy. Ekonomiku tvrdo zasiahli, pretože diaľničná doprava už vtedy predstavovala hlavný spôsob distribúcie tovarov. Štrajkujúci vodiči blokovali rafinérie, prístavy, sklady a továrne. Aj bez oficiálnej podpory odborov sa ich počet do konca mesiaca vyšplhal na stotisíc.

Štrajk bol účinný vďaka tzv. lietajúcim štrajkovým hliadkam („flying pickets“). Išlo o štrajkujúcich v osobných autách, ktorí po skupinkách brázdili diaľnice a „odchytávali“ parkujúcich kamionistov. Tí im spravidla ochotne prezradili, kam smerovali. Pred koncovým bodom ich neskôr už čakali štrajkové hliadky, ktoré dostali tip prostredníctvom vysielačiek.

Hnutie kamionistov bolo asi najsilnejšie v meste Hull, ktorého dve príjazdové diaľnice vodiči doslova zablokovali. Počas piatich týždňov miestna kancelária odborov TGWU rozhodovala o tom, aké tovary vpustí do mesta a naopak. Odborársky výbor tiež prednostne distribuoval potraviny dôchodcom a chudobným rodinám. Na „hullský soviet“ chodili s prosíkom nielen majitelia firiem, ale aj zástupcovia mesta.

Štrajk postupne vyhasol po tom, ako regióny jeden po druhom súhlasili s 22-percentným zvýšením miezd. Niektoré menšie dopravné firmy však skrachovali alebo prepúšťali.

Zima nespokojnosti dnes v Británii symbolizuje príbeh o „iracionálnych“ sedemdesiatych rokoch, keď sa neustále štrajkovalo a moc v krajine prevzali odborové centrály. V skutočnosti sa však udalosti rokov 1978 – 79 vnímali ako skutočná kríza práve preto, lebo v nich figurovali skupiny pracujúcich, ktoré sa dovtedy do triednych bojov nezapájali. Platilo to tak o vodičoch kamiónov, ako aj o servisných zamestnancoch v zdravotníctve (NHS): upratovačkách, kuchárkach, vrátnikoch, inštalatéroch, záhradníkoch či kuričoch. Príslušníci týchto a podobných profesií vo verejnom sektore mali ešte nižšie platy ako nekvalifikovaní zamestnanci v priemysle. Ich reálne príjmy počas vládnej regulácie miezd v sedemdesiatych rokoch klesli až o 17 percent. V januári 1979 odmietli ďalšie zvýšenie miezd hlboko pod úrovňou inflácie a niektoré londýnske nemocnice vstúpili do štrajku.

Trestanie prvých štrajkujúcich len stupňovalo hnev a motivovalo pridať sa ďalších. Keď Singletonova nemocnica v meste Swansea začiatkom februára prepustila niekoľko vrátnikov, 1700 zamestnancov vrátane kuchárok, upratovačiek, kuričov a vodičov sanitiek prerušilo prácu. Blokády nemocníc po celej krajine obmedzili činnosť asi polovice z nich len na akútnu pohotovosť. Štrajkovali aj zamestnanci miest a obcí – smetiari, vodári či zamestnanci vodární a kanalizácií. Liverpoolski hrobári prestali pochovávať a mŕtvoly sa hromadili na chodbách márnice. Zábery hromadiacich sa odpadkov v uliciach okrem iného prispeli k tomu, že hnutie stratilo podporu stredných vrstiev.

Zima nespokojnosti rozbila posledné zvyšky tzv. „Spoločenskej zmluvy“, ktorú v roku 1974 uzavrela labouristická vláda s odborovými federáciami. Výmenou za neúčinnú vládnu reguláciu cien bolo dobrovoľné mzdové uskromňovanie sa pracujúcich. Hnutie bolo prejavom prebudenia sa najslabšie platenej časti pracujúcej triedy, a nie zohraných „odborárskych mafií“, ako tvrdili pravicové masmédiá. Boj servisných pracujúcich narušil každodenné fungovanie spoločnosti a štátu. Panika časti verejnosti, vyvolaná touto krízou, napokon viedla k volebnému víťazstvu konzervatívcov vedených Margaret Thatcherovou v máji 1979.

ODKAZY: - http://libcom.org/history/delightful-measures-changed-reflections-1978-79-winter-discontent - Tara M. López: The Winter of Discontent: Myth, Memory and History. Liverpool University Press, 2014.

Galéria

Čítajte v Bufete