Bulharská klobása

Hovorí sa, že čas sú peniaze. V prípade bulharského filmu „Slava“ (v distribúcii ako „Glory“, 2016) to však neplatí. Čas, v tomto prípade „časovnik“ čiže hodinky sovietskej značky Sláva, sú tu skôr symbolom poníženia hlavného hrdinu a motívom pomsty. Film je druhou časťou sociálno-kritickej trilógie bulharského režisérskeho dua Kristina Grozevová – Petar Valčanov. Tak ako jej predchodkyňa „Lekcia“ (2014), aj táto snímka sa inšpiruje skutočnými novinovými titulkami o osobných drámach bulharských pracujúcich. Vyhýba sa samoúčelnej poetike, nechýba jej čierny humor a politický podtext.

„Slava“ sa začína záberom na postavu Canka Petrova, slabo plateného zamestnanca bulharských železníc, pri každodennej údržbe trate. V prepotenom tričku, strapatý a unavený z práce v horúčavách, nachádza na zemi obrovské množstvo bankoviek. Neváha a nález čestne nahlási polícii. Tlačové oddelenie ministerstva dopravy na čele s Juliou Stajkovovou sa rozhodne situáciu využiť a vyrobiť z Petrova, ktorý pracuje pre železnice dvadsaťpäť rokov, národného hrdinu.

Udalosť je pre ministerstvo príležitosťou na zlepšenie imidžu, no sám železničiar je zbytočnou príťažou: je komótny, má rečovú chybu a ošúchané oblečenie. Cankovi počas slávnostného ceremoniálu vezmú staré hodinky, ktoré dostal od otca. Minister mu vzápätí odovzdá nové digitálky a rozpačito oňho predstiera záujem. Hlavný hrdina sa odvďačí narážkami na meškajúcu výplatu. Staré hodinky mu však ani po viacerých žiadostiach nevrátia. Rozhnevaný Canko sa preto v mene skromného dedičstva pustí do boja s politickou elitou a skorumpovanými kolegami-železničiarmi.

Skutočný pracovník železníc, ktorý poslúžil ako predloha toho filmového, sa bulharským médiám posťažoval, že hodinky, ktoré mu slávnostne udelili, prestali fungovať po pár dňoch. Tragikomika nechýba ani vo voľnom filmovom spracovaní jeho príbehu. Tvorcovia „Slavy“ nakrútili satirický pohľad na pomery v krajine, ktorá má za sebou niekoľko parlamentných volieb v krátkom slede a najvyššiu mieru korupcie v EÚ. Ako režiséri uviedli v jednom rozhovore, „Najviac zo všetkého sme chceli prerozprávať príbeh o absurdite, v ktorej žijeme.“ Film ironizuje tradíciu odovzdávania vyznamenaní (u nás spojenú najmä so stalinizmom), ale aj kariérizmus, workoholizmus či nadutosť „kreatívnych profesií“. Zároveň pomerne realisticky vykresľuje slabú pozíciu zamestnancov vo verejnom sektore, ich biedu a neistotu či nedostatočnú podporu zo strany odborov.

Bulharské železnice sú finančne poddimenzované, takže medzimestská doprava je v katastrofálnom stave. Nedostatočné dodržiavanie bezpečnostných predpisov si už všimla aj Európska komisia. Zdá sa tiež, že tento segment bulharskej dopravy čaká v blízkom čase privatizácia. Podobne ako v iných krajinách s podvyživenou infraštruktúrou, aj v Bulharsku mnohí uprednostňujú individuálnu dopravu.

A práve v súvislosti s rastúcimi nákladmi na palivá do automobilov vypukli v Bulharsku koncom minulého roka protesty, ktoré pripomínali francúzske „žlté vesty“. Prvú akciu zorganizovali obyvatelia Sofie proti vysokým cenám pohonných hmôt či povinného poistenia áut, ako aj proti návrhu na zavedenie nových poplatkov za staré autá. Blokády ciest sa rýchlo rozšírili na viac ako 30 miest a nezaobišli sa bez zranených. Ako vidno, tém, na ktoré by mohol reagovať ďalší film bulharskej dvojice, je neúrekom.

Odkazy

• Voľby v Bulharsku
• Index vnímania korupcie v Bulharsku
• Žlté vesty v Bulharsku (pozri aj tu)
• Karmína o žltých vestách vo Francúzsku

Galéria

Čítajte v Bufete