Varšavská klobása

V jednom z letných príspevkov sme už spomínali politickú organizáciu Bund (Všeobecný robotnícky židovský zväz v Litve, Poľsku a Rusku), ktorá od roku 1897 združovala židovských pracujúcich vo východoeurópskej diaspóre. Vyznačovala sa tým, že odmietala návrat do „zasľúbenej krajiny“ (t. j. na územie Palestíny) a usilovala sa bojovať za lepšie životné a pracovné podmienky tam, kde Židia práve žijú. Myslitelia z prostredia Bundu vypracovali zaujímavé teoretické príspevky k „národnostnej otázke“. Mali s ňou aj veľmi praktické skúsenosti, keďže Bund organizoval sebaobranu židovských komunít proti pogromom.

Žiaľ, tieto skúsenosti museli zúročiť aj po okupácii Poľska nacistami a vzniku varšavského geta. Poľskí bundisti patrili k tým, ktorí pomocou podzemnej siete aktivistov pašovali do geta potraviny či zbrane, vydávali ilegálne noviny a pripravovali ozbrojené povstanie. To vypuklo 19. apríla 1943 a vydržalo takmer mesiac. Jedným z jeho vodcov bol Marek Edelman, člen Bundu a spoluzakladateľ Židovskej bojovej organizácie, ktorá združovala rôzne ľavicové skupiny v gete. Popri nej v povstaní bojoval Židovský vojenský zväz spätý s poľskou exilovou vládou, ako aj niekoľko Poliakov organizovaných v Krajinskej armáde či komunistickej Ľudovej garde.

Pri bojoch v gete padli stovky bojovníkov a tisíce civilov. Po porážke povstania bolo geto zlikvidované a väčšinu jeho obyvateľov deportovali do vyhladzovacích táborov. Edelmanovi sa podarilo zachrániť a o rok sa zapojil do varšavského povstania. Znova unikol smrti a ako jeden z „Robinsonov“, ktorí sa ukrývali v ruinách mesta, sa dočkal oslobodenia. V sedemdesiatych rokoch sa stal aktivistom Výboru na obranu robotníkov a neskôr členom Solidarity.

Ešte počas povstania v gete sa v Londýne odohrávala ďalšia, individuálna tragédia. Szmul Zygielbojm bol členom ústredného výboru Bundu a tiež poľskej exilovej vlády. Od roku 1940 sa usiloval obrátiť pozornosť západných spojencov k situácii poľských Židov, no márne. V máji 1943 sa dozvedel, že nacisti pri likvidácii povstania zavraždili jeho manželku a 16-ročného syna. Krátko nato napísal:

„Zodpovednosť za zločin vraždy celej židovskej národnosti v Poľsku leží predovšetkým na pleciach páchateľov, ale nepriamo ju nesie celé ľudstvo, príslušníci spojeneckých národov a ich vlády, ktoré do dnešného dňa nepodnikli nijaké skutočné kroky, aby tento zločin zastavili. Pretože sa nečinne prizerali vražde bezbranných miliónov umučených detí, žien a mužov, majú svoj podiel na tejto zodpovednosti.

[…]

Nemôžem ďalej žiť a mlčať, kým vraždia zvyšky poľského židovstva, ktorého predstaviteľom som. Moji súdruhovia vo Varšave padli so zbraňami v rukách v poslednej hrdinskej bitke. Nebolo mi dovolené padnúť ako oni a spolu s nimi, no patrím k nim, do ich masového hrobu.“

Galéria

Čítajte v Bufete