Marťanská klobása

Brakový film z éry mccarthyizmu Červená planéta Mars (1952) vykresľuje Mars ako komunistický svet, ktorý ohrozuje USA. Východisko príbehu tohto filmu vo svojej dobe už nebolo príliš originálne: Mars sa vo vedeckej fantastike začal spájať so socializmom už vďaka románu Červená hviezda z roku 1908, ktorý napísal Alexander Bogdanov (1873 – 1928). Hrdinom románu je mladý ruský revolucionár, ktorý navštívi rozvinutú socialistickú spoločnosť na Marse.

Bogdanov bol ruský umelec, teoretik a vedec, autor tzv. tektológie, jednej z predchodkýň modernej teórie systémov. Pri písaní románu skombinoval svoje marxistické presvedčenie so zážitkami z revolúcie 1905 a prehľadom o dobovom vedeckom pokroku. Opis marťanskej spoločnosti využil na to, aby rozvíjal vlastné úvahy o plánovanom hospodárstve, étose kolektivistickej spoločnosti a budúcnosti technológií. Obyvateľstvo Marsu sa napríklad dožíva vysokého veku vďaka transfúziám krvi.

Bogdanov bol politickým a ideologickým sokom Lenina, ktorého predstavy o vzdelávaní proletárskych más stáli v porovnaní s Bogdanovom, ako sa vraví, oboma nohami na zemi. Leninov známy spis Materializmus a empiriokriticizmus (1908) je reakciou práve na Bogdanova. Po októbrovej revolúcii sa Bogdanov stal vedúcim Proletkultu, teda inštitúcie, ktorá experimentovala s novými formami robotníckej kultúry. Autor prvého sci-fi o komunizme na Marse zomrel v roku 1928 na následky vlastných experimentov s transfúziou krvi.

Kultúrny šok spôsobený kontaktom s Marťanmi inšpiroval aj sovietsku filmovú avantgardu. Vo filme Aelita (na motív románu A. N. Tolstého ho v roku 1924 nakrútil režisér Jakov Protazanov) pozemšťania po príchode na Mars nájdu despotický režim a pomôžu zorganizovať revolúciu, ktorá ho zvrhne. Film bol priekopnícky svojou estetikou v duchu konštruktivizmu (kulisy Izak Rabinovič a Viktor Simov, kostýmy Aleksandra Ekster) a mal značný vplyv na ďalšie filmové pokusy o science fiction.

Keď dozneli utopické vízie prvej polovice 20. storočia, superveľmoci rozbehli svoje skutočné vesmírne programy, ktoré inšpirovali nové úvahy. Sovietsky astronóm Josif Samuilovič Šklovskij v tom čase prišiel s hypotézou o možnosti prehistorického inteligentného života na Marse. V spolupráci s americkým kolegom Carlom Saganom napísali prácu Inteligentný život vo vesmíre, v ktorej navrhujú, aby sa Zem usilovala o kontakt s prípadnou mimozemskou civilizáciou. Kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov v románe Deň dlhší ako ľudský vek (1980) opísal pesimistický scenár takého kontaktu. Záhadná, oveľa vyspelejšia mimozemská kultúra Lesnohruďanov ponúkne pozemšťanom riešenie všetkých globálnych problémov, ktoré by im umožnilo žiť v mieri a dostatku. Znepriatelené veľmoci, USA a ZSSR, sa však potajme dohodnú na výstavbe obrovskej vesmírnej bariéry, ktorá zabráni kontaktu mimozemšťanov so Zemou a umožní pokračovať v pretekoch v zbrojení.

Za hranice absurdity doviedli vesmírny optimizmus juhoamerickí posadisti, jedna z mnohých frakcií medzinárodného trockizmu. Cesty k svetovej socialistickej revolúcii hľadali aj v rozpútaní nukleárnej vojny na Zemi a nadviazaní kontaktu s vyspelejšou komunistickou civilizáciou vo vesmíre.

Po ústupe hospodárskeho a technologického optimizmu povojnových desaťročí a po konci studenej vojny začalo byť jasné, že ďalšie dobývanie vesmíru sa odkladá na neurčito. V posledných rokoch sa o ňom začína znova hovoriť. Predstavy o ľudskej kolonizácii vesmíru sa však už nespájajú s masovými revolučnými hnutiami ani so zásadnými spoločenskými zmenami, ale skôr s filantropickými osvietenými podnikateľmi a technologickými riešeniami problémov. Asi to tak musí byť, ak je ľahšie predstaviť si koniec sveta než koniec kapitalizmu.

Odkazy:

• https://www.youtube.com/watch?v=dbsyEnjrQ6M
• https://monoskop.org/Alexander_Bogdanov
• https://en.wikipedia.org/wiki/Fourth_International_Posadist

Video

Čítajte v Bufete