Kedy, ak nie dnes pred 50 rokmi

Nebola nedeľa, ale pondelok. Parížski študenti a robotníci rozdávali letáky pred továrňou Citroënu. Tak ako mnohé iné v krajine, aj automobilový závod v ten deň štrajkoval. Už 13. mája 1968 niekoľko študentov a robotníkov automobilky založilo tzv. Akčný výbor Citroënu, ktorého cieľom bolo prepojiť okupácie univerzít a požiadavky študentov s okupáciami pracovísk a požiadavkami zamestnancov.

V jednom z letákov, ktoré rozdávali 20. 5. 1968, stálo:

„Státisíce zahraničných pracujúcich sa dnes dovážajú ako akýkoľvek iný tovar užitočný pre kapitalizmus. […] Títo robotníci sú kapitalistami hrubo vykorisťovaní. Žijú v otrasných podmienkach v slumoch v okolí Paríža. Keďže nie sú kvalifikovaní, platia ich mizerne. Keďže hovoria len rodným jazykom, zostávajú izolovaní od zvyšku pracujúceho obyvateľstva. […] Keďže sú izolovaní, prijímajú aj tú najväčšmi neľudskú prácu na tých najhorších pracoviskách.

A to všetko preto, lebo nemajú na výber:

Opustili svoje krajiny, lebo v nich strádali. Ich krajiny sú takisto pod jarmom kapitálu. Sú obeťami vo vlastných krajinách – a sú obeťami aj tu.

To všetko sa musí skončiť.

Oni totiž nie sú nepriateľom francúzskeho proletariátu: naopak, sú našimi najistejšími spojencami. Ak sa nimi ešte nestali, je to preto, lebo si uvedomujú, že ich situácia je veľmi neistá. Pretože nemajú žiadne práva, aj ten najmenší čin môže viesť k tomu, že ich vyhodia. To pre nich znamená návrat do hladu (a väzenia).

Zahraniční robotníci svojou prácou prispievajú k tvorbe bohatstva francúzskej spoločnosti. Preto musia mať rovnaké práva ako všetci ostatní.

Je preto na revolučných pracujúcich a študentoch, aby sa postarali o to, aby zahraniční robotníci disponovali všetkými politickými a odborovými právami.

Tu konkrétne sa začína internacionalizmus.

Zahraniční robotníci, ktorí so svojimi francúzskymi súdruhmi tvoria neoddeliteľnú súčasť robotníckej triedy vo Francúzsku, sa hromadne pridajú k radikálnemu zápasu, ktorý zničí kapitalizmus a nastolí beztriednu spoločnosť, aká ešte nikdy nejestvovala.“

Dnes Citroëny schádzajú z liniek v Trnave. Pracujú pri nich nielen Slováci, ale aj srbskí občania, ktorých sem dovážajú pracovné agentúry. Žijú na ubytovniach v okolí Trnavy. Sú na tom o čosi lepšie než ich kolegovia v Samsungu, ktorých nasťahovali do areálu bývalej továrne, ale spolužitie s domácimi aj tak nie je jednoduché. Vnímajú ich aj ako konkurenciu, ktorá prišla kradnúť prácu a stláčať platy nadol.

Odbory v trnavskom závode nedávno vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Zamestnávateľ nechce pristúpiť na ich požiadavku desaťpercentného zvýšenia miezd. Kováci dokonca vydali aj leták v srbčine. Čaká sa už len na letáky trnavských študentov. Tí z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a sv. Metoda by mohli mať správny skillset!

Viac o máji a júni 1968 v Paríži, o úlohe študentov i o tom, ako odbory poslúžili šéfom a spacifikovali hnutie, sa dočítate v skvelej brožúre, ktorú napísali priami účastníci udalostí, Roger Gregoire a Fredy Perlman: http://protikapitalu.org/publikace/gregoire-perlman-francie-kveten-1968/. Pred desiatimi rokmi ju v češtine vydalo dnes už neexistujúce infocafé Krtkova kolona spolu so stále existujúcou skupinou Kolektivně proti kapitálu. Autorom prekladu je český sociológ Arnošt Novák, ktorý sa okrem iného angažuje v autonómnom sociálnom centre Klinika.

Proletárske Airbnb v bývalej niklovke v Seredi, ktorá je na zozname environmentálnych záťaží: https://www1.pluska.sk/Regiony/OBROVSKY-SKANDAL-Seredi-ODHALILI-sme-nelegalne-ubytovne-pre-cudzincov

Na snímke zhromaždenie v továrni Citroënu v máji 1968.

Galéria

Čítajte v Bufete