Kde sa vzal, tu sa vzal

Desiateho júna sa v belušskej fabrike Booster Precision Components začal ostrý štrajk. Zamestnanci sa ním bránili proti škrtom odmien a príplatkov, ktoré firma urobila už pred rokom a ospravedlňovala ich pandémiou. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o trvalé opatrenia, ku ktorým sa postupne pridávali ďalšie.

Zastavenie výroby začalo po niekoľkých dňoch ohrozovať produkciu u kľúčového odberateľa, ktorý dodáva turbodúchadlá viacerým globálnym automobilkám. Pracujúci a pracujúce v Beluši si vďaka tomu vydupali splnenie svojich požiadaviek. Okrem toho získali čiastočnú náhradu príjmu, ktorý stratili počas štrajku.

Na belušskom štrajku je pozoruhodných niekoľko vecí. Až dve tretiny pracovnej sily vo fabrike tvoria ženy, pričom sú zastúpené nielen na montáži, ale aj na pozíciách pri CNC strojoch. Sú medzi nimi mladšie i staršie ročníky či osamelé matky. Po druhé, prerušenie práce malo medzi nimi (ale aj ich mužskými kolegami) obrovskú podporu. Spomedzi hlasujúcich sa zaň vyslovilo takmer 89 %, a podľa toho aj konali. Firma nedokázala postaviť ani jednu zmenu, pretože okrem majstrov a ľudí na niektorých lepšie platených technických pozíciách sa zapojili všetci. Aj mnohí agentúrni zamestnanci si našli dôvod, prečo v čase štrajku nenastúpiť.

A po tretie, príbeh Booster Precision Components je prípadovou štúdiou o tom, ako čoraz intenzívnejšia konkurencia v autopriemysle ničí pracovné podmienky. Firma sa hrdí tým, že zavádza nové technológie, ktoré majú uľahčiť prácu, no operátorky namiesto toho hovoria o tom, ako prácu štyroch zrazu robia tri či dve, v rýchlejšom tempe. Koncern, do ktorého patrí aj belušská fabrika, vznikol pohltením staršej spoločnosti nemeckou investičnou skupinou Halder. Tá stavila na to, že v dôsledku sprísňovania emisných noriem bude rásť dopyt po turbodúchadlách do naftových aj benzínových motorov. Než sa éra fosílneho automobilizmu skončí, sú tu ešte zaujímavé príležitosti. Treba však starostlivo strážiť náklady…

K štrajku v Beluši sa ešte vrátime v podrobnejšom texte. Chceme však upriamiť pozornosť na iný moment, aby dovtedy nezanikol. Pokusu znížiť mzdy čelili aj kolegovia zo zlievarne v Považskej Bystrici, ktorá patrí pod rovnakú skupinu, no na Slovensku funguje ako samostatná firma. Hoci kolektívne vyjednávanie sa tu ešte neskončilo, útok na príplatky sa podarilo odraziť. Stačilo hromadne odmietnuť chodiť na dobrovoľné nadčasy. Dôvod, prečo bol tento krok okamžite úspešný, možno súvisí so špecifickou pozíciou zlievarne v celom koncerne. Ten má výrobné závody v Nemecku, Mexiku, Číne i na Slovensku – ale iba jednu zlievareň, v areáli rozkradnutých Považských strojární.

Galéria

Čítajte v Bufete