Iná „independencia“ je možná

Policajti tlčú dôchodcov hlava-nehlava, skáču po ľuďoch a strieľajú po nich gumovými projektilmi. Ulice Barcelony sú plné mladých, starých, oblečených v oblekoch aj v teplákoch. Držia spolu, od svojho hnutia si sľubujú ďalekosiahle spoločenské zmeny, objavujú sa sociálne, ekonomické, feministické požiadavky. Živo sa diskutuje, vznikajú lokálne výbory, hasiči v prilbách chránia ľudí pred políciou. Mnohé verejné služby ochromil generálny štrajk. Pre problémy s dopravou stojí aj jedna z liniek v automobilke SEAT, ktorá patrí do rovnakého koncernu ako bratislavský VW. Naproti tomu v Madride odporcovia samostatnosti Katalánska hajlujú a volajú po vojenskej intervencii.

Odpoveď na starú otázku – „Na čej strane si?“ – sa mnohým javí ako samozrejmá. No práve preto, lebo odpoveď na túto otázku sa pre nás nikdy nezmení, sú pre nás mnohé veci menej samozrejmé, než sa zdajú iným.

Najprv vybavme to, o čom netreba dlho diskutovať. Reakcia španielskeho štátu potvrdzuje všetky poučky klasikov o tom, čo je to demokratický štát a načo je mu polícia. Proti policajnému násiliu sa treba organizovať, čeliť mu, a ak je to potrebné (a zároveň nie kontraproduktívne), tak aj oplácať ho rovnakou mincou. Je správne, že v Barcelone to robia, a je skvelé, že solidárne demonštrácie s anti-policajnou tematikou sa objavili aj v mnohých španielskych mestách mimo Katalánska. Počínanie Guardie Civil šokovalo mnoho ľudí. Táto studená sprcha by mohla byť dôležitým impulzom. Napríklad k hlbším úvahám o spoločenskej úlohe represie a k solidarite s ľuďmi, ktorí sú jej terčom celkom bežne, bez ohľadu na referendum. Táto téma a príležitosti, ktoré ponúka (z hľadiska praktického organizovania, šírenia našich perspektív atď.), sú viac než dostatočným dôvodom, prečo teraz nestáť mimo diania.

Máme však problém s tým, ak sa pri pohľade na obrazy z Barcelony automaticky akceptuje aj volanie po samostatnosti Katalánska, či dokonca sa vydáva za vyjadrenie „vôle ľudu“, za „pokrokovú“ či dokonca „revolučnú“ požiadavku.

Dve klasické odpovede sú tieto. Po prvé, „samostatnosť“ znamená vytvorenie nového štátu, nových hraníc, nových rozdelení medzi pracujúcimi; to všetko je pravdaže zlé. Po druhé, „nacionalizmus“ je falošná predstava, že katalánsky konateľ a katalánska servírka majú toho viac spoločného než katalánska zdravotná sestra a kastílsky rušňovodič. Tieto odpovede nie sú na zahodenie, ale v tejto podobe sú dosť abstraktné. Pozrime sa na to trochu menej teoreticky.

Predovšetkým: ako sme sa mohli dočítať v titulkoch novín, bezmála 92 % ľudí v referende hlasovalo za to, aby sa Katalánsko stalo nezávislou republikou. Týchto 92 % však predstavovalo len asi 38 % všetkých oprávnených voličov. Je pravda, že polícia zhabala množstvo hlasov, ktoré sa nezapočítali. Údajne ich mohlo byť až 700 000. No ak by aj všetci títo ľudia hlasovali za samostatnosť, aj tak by to bolo len čosi vyše 51 % oprávnených voličov. Ak na vás tých 92 % ešte stále pôsobí ako jasná vec, spomeňte si, koľko percent zúčastnených hlasovalo „trikrát áno“ v poslednom referende na Slovensku (pripomíname, že účasť vtedy dosiahla asi 21 %). A kde je mama?

Za samostatnosť Katalánska vystupuje široká koalícia politických síl, do ktorej patria liberáli, sociálni demokrati, ľavicoví republikáni a kresťanskí demokrati. Každá z frakcií spája s osamostatnením svoje predstavy. Neprekvapilo by nás, ak by neskôr vyšlo najavo, že cieľom niektorých „separatistov“ vlastne nie je odtrhnutie, ale skôr prinútenie centrálnej vlády k tomu, aby rokovala o nových, pre Katalánsko výhodnejších podmienkach spolužitia v španielskom štáte.

Treba totiž brať do úvahy ekonomické pozadie. Katalánsko tvorí pätinu ekonomiky Španielska. Smeruje sem takmer tretina všetkých investícií. Zamestnanosť je relatívne vysoká. HDP na obyvateľa je tu jeden z najvyšších. Katalánsko je motorom španielskeho hospodárstva. Španielsko však patrilo k tým európskym krajinám, ktoré zvlášť silno postihla fiškálna kríza po roku 2009. V roku 2012 sa tu nezamestnanosť vyšplhala na 25 % (v Katalánsku 23 %). Samozrejme, centrálna vláda prikročila k škrtom v celej krajine. Katalánski ministri ich spočiatku akceptovali, neskôr sa im bránili, keď mali pocit, že ohrozujú životaschopnosť regionálnej ekonomiky. Svojim voličom ich predávali ako dôsledok zlých rozhodnutí „Madridu“. Postupovali podobne ako vlády európskych krajín, ktoré pri škrtoch ukazovali prstom na „Brusel“. Mimochodom, robila to aj grécka vláda, toho času s Tspirasom na čele. Na chvíľu vtedy pobláznila mnohých ľavičiarov, často tých istých, ktorí sa teraz odbavujú nad predstavou samostatného Katalánska.

Spomínaná rétorika pokračovala aj po prekonaní najhoršieho. Teraz sa z pódií ozývalo, že Katalánsko (známy „katalánsky daňový poplatník“) neférovo dopláca na tých horších, chudobných a lenivých. Žiaľ, mnohí si osvojili túto predstavu, ktorá je ako vystrihnutá z príručky „Ako poštvať ľudí proti sebe“. Títo ľudia teraz robia pešiakov tej časti katalánskych politických a ekonomických elít, ktorá si myslí, že Katalánsko (čítaj: katalánski politici a šéfovia) si za svoju hospodársku výkonnosť zaslúži silnejšie slovo v krajine alebo rovno politickú samostatnosť. Ľudia v Barcelone a inde sa chtiac-nechtiac stali nástrojom v rukách tých, ktorým až donedávna vôbec neprekážalo kolaborovať s „režimom roku 78“. V mene ich mocenských ambícií (ktoré navyše vôbec nie sú priehľadné) sa teraz mnohí obyčajní ľudia nechávajú tĺcť obuškami. Jedno je totiž isté – nie sú to ministri ani majitelia barcelonských hotelov, kto stojí v prvých líniách.

Áno, celým Španielskom sa po vypuknutí krízy prehnalo aj hnutie proti škrtom a devastácii verejných služieb, proti sanovaniu bánk a zlatým padákom, proti masovej výrobe bezdomovcov. Hnutie, ktoré reagovalo na bezprostredné potreby veľkej väčšiny ľudí v celom Španielsku. Bolo porazené. Súčasný katalánsky nacionalizmus je potratom tohto hnutia. Z reálnych potrieb ľudí, takých ako sme my aj vy, spravil prívesok nového „štátnického projektu“. Javí sa to ako boj za nezávislosť, ale skutočným výsledkom je podriadenie. „Dependència.“

Niektorí hovoria, že v samostatnom Katalánsku bude jednoduchšie presadiť ústupky, ktoré budú na prospech pracujúcich (resp. nezamestnaných). Výsledkom nacionalistických hnutí však býva skôr to, že sa upevní „jednota“ a pripravenosť „uťahovať si opasky“ v mene „vyššieho záujmu“. Nehovoriac o tom, že separatizmus dovedený do dôsledkov môže viesť aj k vojne, ktorá je vždy pohromou pre pracujúcich na všetkých stranách. No povedzme, že by sa spomínaná predstava naplnila. Druhou, neoddeliteľnou stranou tejto mince je však to, že ostatných ľudí v Španielsku (ktorí, ako vieme, sú na tom prevažne horšie a ich pozícia je zrejme slabšia) necháme v štichu. Nech žije náš sociálny štátik!

Nie, nie. Treba hľadať spôsoby, ako túto situáciu obrátiť. To znamená hodiť za hlavu ilúzie o „šikovných“ a „lenivých“, zabudnúť na rečičky o národe, a spájať sa tam, kde to má zmysel – teda nezávisle od toho, čo práve vyhovuje kalkulujúcim politikom a šéfom. „Independència“ vôbec nie je národná záležitosť a hovorí všetkými jazykmi sveta.

Čítajte v Bufete