Čínski pracujúci čelia rastúcej represii

V apríli 2023 sme v Bratislave zorganizovali prezentáciu dvoch publikácií aktivistu a autora Ralfa Ruckusa, ktorý sa už dve desaťročia venuje podmienkam a zápasom čínskej triedy pracujúcich. Prinášame slovenský preklad úryvku z novšej z týchto kníh. Práca The Left in China systematicky mapuje rôzne podoby ľavicovej opozície v Čínskej ľudovej republike od roku 1949 až po súčasnosť. Kniha vyšla vo februári 2023 vo vydavateľstve Pluto Press.

Úryvok sa zaoberá vývojom bojov pracujúcich v Číne po roku 2000, politickou povahou aktivizmu, ktorý vyvolali, ale aj vlnou represie, ktorá nasledovala najmä nástupe Si Ťin-pchinga k moci v roku 2012. Výňatok bol pôvodne publikovaný v časopise Jacobin.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa Čínska ľudová republika (ČĽR) stala „továrňou pre celý svet“, ktorá produkuje najmä spotrebný tovar. Rozmach priemyselnej výroby, stavebníctva a ďalších odvetví sa zakladal na obrovskej ponuke migrantskej pracovnej sily prichádzajúcej z čínskeho vidieka.

Reakciou na tvrdé podmienky boli nepokoje pracujúcich, ktoré sa začali sporadickými štrajkmi v továrňach a na stavbách, ako aj krátkymi štrajkovými vlnami v provinciách na východnom pobreží, najmä v Kuang-tungu. Tieto nepokoje zahŕňali aj skryté formy každodenného odporu na pracovisku – sabotáže, spomaľovanie práce a to, čo antropológ James Scott nazýva „zbraňami slabých“.

Počet viditeľných protestov pracujúcich po roku 2003 vzrástol. Medzičasom si migrantky a migranti už zvykli na pracovnú disciplínu a prácu v priemysle. Niektorí nadobudli schopnosť organizovať štrajky a iné formy kolektívneho odporu.

Boje migrantských pracujúcich

V prvej polovici nultých rokov boli požiadavky migrantských pracujúcich zväčša defenzívne. Žiadali dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov alebo doplatenie dlžnej mzdy. Pracujúci často presadzovali svoje požiadavky aj prostredníctvom právnych kanálov, ako sú rozhodcovské komisie a pracovné súdy. Tlak zdola na vedenie podnikov a miestne orgány bol však citeľný.

Po roku 2005 sa sebavedomie aj skúsenosti migrantských pracujúcich ešte zvýšili. Začali bojovať nielen za dodržiavanie pracovnoprávnych noriem, ale aj za zásadnejšie zlepšenie svojej situácie. Ofenzívne alebo ambicióznejšie požiadavky zahŕňali zvýšenie miezd, väčší rešpekt zo strany manažérov, kratší pracovný čas, ba dokonca kolektívne vyjednávanie alebo riadne zastúpenie pracujúcich.

Väčšie protesty pracujúcich migrantov sa odohrali najmä v ľahkej priemyselnej výrobe, v stavebníctve či doprave. Ide o odvetvia, v ktorých sa v podnikoch koncentrujú veľké počty pracujúcich, alebo v nich pracujúci majú špecifické možnosti ako narušiť výrobu. Začali využívať to, že ich vyjednávacia pozícia sa zlepšila vďaka nedostatku pracovnej sily na východnom pobreží, ktorý sa prejavoval najmä v odvetviach náročných na prácu, ale aj vďaka vysokej fluktuácii vo fabrikách.

Divoké, nezákonné štrajky z tohto obdobia tiež boli disciplinovanejšie a lepšie zorganizované než predtým. Koordinovali ich neformálne siete pracujúcich a aktivistov, ktoré využívali mobilné telefóny a internetové platformy. Najvýraznejšia vlna štrajkov sa odohrala v automobilovom priemysle v roku 2010. Začala sa štrajkom v spoločnosti Honda (provincia Kuang-tung), odkiaľ sa rozšírila do ďalších firiem a provincií.

Počet protestov pracujúcich sa neustále zvyšoval až do roku 2015, odkedy postupne klesá. Spolu s prebiehajúcimi odvetvovými, geografickými, ekonomickými a generačnými zmenami sa menil aj charakter protestov. Po terciarizácii čínskeho hospodárstva¹ sa do konfliktov na pracoviskách začalo zapájať čoraz viac pracujúcich v sektore služieb – napríklad v doprave, vzdelávaní, bankovníctve či informačných technológiách. V dôsledku presunu celých priemyselných odvetví, ktoré takto reagovali na rast miezd na východnom pobreží, sa tiež čoraz viac protestov odohrávalo v strednej a západnej Číne.

V súvislosti so spomalením hospodárskeho rastu, reštrukturalizáciou a premiestňovaním pracujúcich sa zintenzívnili boje proti prepúšťaniu a za vyplatenie odstupného. Vzhľadom na starnutie migrantských pracujúcich, z ktorých mnohí boli vtedy štyridsiatnikmi až päťdesiatnikmi, sa tiež čoraz viac protestov týkalo príspevkov zamestnávateľov do systému sociálneho poistenia (napr. na starobné dôchodky). Pracujúci v tomto období často preukazovali schopnosť lepšie sa organizovať a využívať smartfóny či sociálne médiá. V niektorých prípadoch sa im podarilo koordinovať svoju činnosť naprieč podnikmi, mestami či provinciami.

Triedny konflikt bez triedneho jazyka

Všetky boje pracujúcich migrantov boli organizované zdola a autonómne. Štrajky nie sú v ČĽR legálne a Komunistická strana Číny neumožňuje zakladanie nezávislých odborových organizácií.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia, ako aj v nultých rokoch, bol východiskom organizovania pracujúcich často fakt, že ich spájalo miesto pôvodu – pochádzali z rovnakej obce alebo regiónu. Spolu s tým, ako sa počas nultých rokov postupne usadzovali v mestských oblastiach, sa však začalo objavovať čoraz viac protestov zorganizovaných na základe ich spoločných záujmov ako pracujúcich z konkrétneho pracoviska, oddelenia, závodu či firmy.

Keď sa tieto zápasy začali šíriť, migrantskí pracujúci spočiatku nemali k dispozícii jazyk, v ktorom by ich mohli reflektovať z ľavicového alebo triedneho hľadiska. Jazyk triedy (ťie-ťi) a triedneho boja (ťie-ťi tou-čeng) sa z verejného priestoru vytratil už v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď ho opustila KS Číny a spolu s ňou aj väčšina sociálnych vedcov, vedkýň a analytikov. Nahradil ho weberovský, buržoázny diskurz o sociálnych vrstvách (ťie-ccheng).

Migrantskí pracujúci nepoužívali ani výraz pre robotníka (kung-žen), ktorý zostával vyhradený pre pracujúcich v štátnych podnikoch v mestách. Namiesto toho zaviedli iné výrazy, ako napríklad pracujúce dievča/pracujúci chlapec (ta-kung-mej/ta-kung-caj) alebo roľnícky robotník (nung-min-kung). Vyjadrovali nimi svoje prekérne a neisté postavenie v mestách a zároveň poukazovali na chýbajúci triedny jazyk.

Z dlhodobého hľadiska boli mobilizácie a boje migrantských pracujúcich do určitej miery úspešné. Pracujúci vďaka nim na jednej strane získali skúsenosti s organizačnými stratégiami a protestnými taktikami, na druhej strane tlak zdola viedol k zlepšeniu ich postavenia a podmienok. Nebol to však hladký proces a štátostrana na tento tlak reagovala aj represiami.

Za vlády Ťiang Ce-mina v deväťdesiatych rokoch a začiatkom nultých rokov, keď prebiehala reštrukturalizácia čínskej ekonomiky, KS Číny často nedokázala dôsledne a plánovito odpovedať na sociálne protesty. Posielala proti nim políciu, čo vyvolávalo ďalšie konflikty či rozsiahlejšie nepokoje. Od polovice nultých rokov až do začiatku ďalšieho desaťročia, teda v „zlatom veku“ hospodárskeho rozmachu a zvyšovania miezd, začalo vedenie Chu Ťin-tchaa rozvíjať metódy ústupkov a kooptácie.

Odpovede štátu

Štrajky v prevažnej časti nultých rokov nepredstavovali pre štátny a súkromný kapitál významnejší problém. Mzdy boli stále nízke a ekonomika prekvitala. Existoval priestor na drobné, ale neustále ústupky. Miestne či regionálne orgány tolerovali protesty, pokiaľ sa obmedzovali na jeden podnik. Organizátorov štrajkov spomedzi robotníkmi však zvyčajne prepustili a akékoľvek pokusy o založenie nezávislej odborovej organizácie boli tvrdo potlačené.

Miestne orgány zasahovali – či už represívne alebo inak –, keď sa boj na pracovisku začal šíriť za hranice podniku, ak zahŕňal jasné politické ciele alebo keď sa konflikt nedarilo rýchlo vyriešiť. Orgány sa tiež usilovali nasmerovať sťažnosti a konflikty do oficiálnych, inštitucionálnych procesov mediácie, a to s cieľom rozdrobiť pracujúcich a podkopať formovanie triedy.

Koncom nultých rokov už bola štátna mašinéria oveľa lepšie pripravená na použitie disciplinačných alebo politických opatrení. Postupne rozvíjala represívne nástroje a schopnosti reagovať, mala k dispozícii viac a lepšie vycvičených policajtov, nové formy monitorovania a cenzúry na internete či nové nariadenia o činnosti mimovládnych organizácií a iných podporných skupín. Ďalším faktorom bola nová pracovná legislatíva a súvisiace rozhodcovské štruktúry, ako aj aktívnejšie organizácie oficiálneho odborového hnutia.

Odkedy v roku 2012 Si Ťin-pching vystriedal Chu Ťin-tchaa, štátne orgány sa aj naďalej spoliehajú na inštitucionalizované metódy riešenia a manažovania pracovných konfliktov. Keďže sa však medzitým spomalil hospodársky rast a obmedzil sa priestor na zvyšovanie miezd, proti sociálnym nepokojom začali viac používať aj represiu.

Zatváranie tovární v dôsledku ich presunu do vnútrozemia alebo do krajín juhovýchodnej Ázie, ako aj problémy, ktoré vyvoláva postupné starnutie generácie migrantských pracujúcich, viedli k rastu počtu konfliktov. Tie sa týkajú najmä prepúšťania, vyplácania odstupného či príspevkov do systému sociálneho poistenia. Často ide o značné finančné čiastky, a to práve v čase, keď sa priestor na ústupky zo strany zamestnávateľov zúžil.

V uplynulom desaťročí mali migrantskí pracujúci obmedzené možnosti koordinovať svoje zápasy, keďže čínsky štát podnikol razie proti solidárnym sieťam a zaviedol prísnejšiu cenzúru správ o sociálnych nepokojoch. Robotnícki aktivisti a ich podporovatelia zároveň čelili prepúšťaniu, zaraďovaniu na „čierne listiny“² či dokonca zatýkaniu.

Nová migrantská trieda pracujúcich a jej zápasy sú súčasťou sociálnych napätí, ktoré v Číne vytvorila rastúca nerovnosť a kapitalistické vykorisťovanie. Tieto zápasy neviedli k vzniku organizovaného robotníckeho hnutia s odborovým alebo straníckym zastúpením. Pracujúcim sa nepodarilo založiť trvalejšie organizačné jadrá a vytvoriť zdroje pre budúce boje. Získali však dôležité skúsenosti s organizovaním protestov, ktoré odovzdávali ďalej.

Mimovládne organizácie zamerané na pracoviská

Mimovládne organizácie sa v Číne stali populárnymi po tom, čo sa štát stiahol z niektorých sociálnych a opatrovateľských aktivít v duchu hesla „malá vláda, veľká spoločnosť“ („siao-čeng-fu, ta-še-chuej“). Väčšina týchto organizácií sa zaoberala určitým druhom sociálnej alebo humanitárnej činnosti a ich postoje neboli ľavicové ani opozičné. Menšia časť z nich však pri podpore sociálnych bojov sledovala explicitnú ľavicovú agendu.

Keď boli ľavicoví aktivisti z ČĽR a Hongkongu začiatkom deväťdesiatych rokov konfrontovaní s ťažkými podmienkami v továrňach v provincii Kuang-tung, ako aj s prvými vlnami bojov migrantských pracujúcich, začali diskutovať o možnostiach podpory pracujúcich a solidarity s nimi. Od polovice deväťdesiatych rokov začali vznikať mimovládne organizácie zamerané na práva pracujúcich. Medzi zakladateľmi týchto skupín boli jednak mestskí intelektuáli, jednak bývalí pracujúci migranti.

Niektoré z týchto organizácií získali finančnú podporu od nadácií so sídlom v Hongkongu, v Európe či v Severnej Amerike. Pôsobili zväčša na juhu provincie Kuang-tung alebo na severe v okolí Pekingu. Podporovali napríklad zápasy migrantských pracujúcich za vyplatenie odškodného po pracovnom úraze alebo pri chorobách z povolania. Poskytovali tiež pomoc ženám, ktoré v boji proti ťažkým pracovným podmienkam potrebovali právne poradenstvo či vzdelanie, alebo migrantom, ktorí v mestách čelili diskriminácii.

Keď sa boje migrantských pracujúcich koncom nultých rokov rozšírili a zmohutneli, viaceré mimovládne organizácie sa začali orientovať na „hnutie“ a naberali aktivistov z radov samotných pracujúcich, prípadne ich školili v oblasti kolektívnych akcií. V niektorých prípadoch takéto MVO pomáhali „zo zákulisia“ koordinovať malé, opakované protesty, ktoré sa nazývajú aj „skrytými kolektívnymi akciami“ či „mobilizáciami bez más“. Išlo prevažne o kampane na rôznych internetových platformách, ktoré boli zamerané na vyvolanie publicity a vyhýbali sa zakladaniu väčších organizácií.

Politické orientácie

V prostredí mimovládnych organizácií zameraných na práva pracujúcich a ďalších iniciatív v tejto oblasti popri sebe existujú rôzne politické orientácie. Organizácia China Labour Bulletin, ktorá sídli v Hongkongu a má sieť kontaktov v ČĽR, presadzuje sociálnodemokratický program nezávislého odborárstva a kolektívneho vyjednávania. Do ďalších iniciatív zameraných na vzdelávanie, posilnenie postavenia pracujúcich a organizovanie solidárnych akcií v ČĽR i mimo nej sa zapojili ľudia s trockistickými názormi.

Najsilnejší ideologický vplyv na robotníckych aktivistov však mal neomaoizmus. Na konci nultých rokov došlo v prostredí opozičnej maoistickej ľavice ku generačnej výmene: staršia generácia, ktorej korene siahajú k vzburám počas Kultúrnej revolúcie, ustúpila novej kohorte, ktorá vzišla z neskoršej renesancie ľavicových debát a zamerala sa na vlnu bojov migrantských pracujúcich. Ľavicové diskusie sčasti podnietil aj rozmach internetových platforiem, ktoré vytvorili väčší priestor na výmenu názorov – aspoň dovtedy, kým ich nepostihla štátna cenzúra.

Po roku 2010 sa na viacerých čínskych univerzitách začali organizovať mladé študentské aktivistky a aktivisti, ktorí sa označovali za marxistov či maoistov. Pochádzali prevažne z mestských rodín, no čoraz častejšie aj z rodín pracovných migrantov. Tieto „marxistické študijné krúžky“ čítali maoistickú literatúru a usilovali sa aplikovať ju na novú realitu čínskeho kapitalizmu. Niektorí členovia začali navštevovať priemyselné zóny na juhu, kde sa postupne oboznamovali s pracovnými podmienkami a metódami organizovania.

Aktivity maoistických a iných ľavicových krúžkov zahŕňali aj tajný výskum v továrňach, napríklad vo Foxconne, ktorý je dodávateľom pre výrobcov spotrebnej elektroniky. Študenti sa tiež sami zamestnávali v továrňach s cieľom podporiť tam organizovanie a vznik štrajkov. Najvýraznejším príkladom sú aktivity maoistických študentiek a študentov, ktorí sa stali robotníckymi aktivistami a pokúšali sa organizovať pracujúcich v továrni Jasic v Šen-čene. Ide o závod na výrobu zváracích strojov.

Študentom sa tu nepodarilo získať výraznejšiu podporu od ostatných robotníkov. Keď však miestna polícia zatkla niekoľko pracujúcich a aktivistov, ich podporovatelia začali organizovať demonštrácie a zmobilizovali desiatky študentov z ďalších skupín, aby prišli do Šen-čenu a protestovali. Nasledovalo ďalšie zatýkanie. Bezpečnostné orgány tiež začali kampaň na potlačenie maoistických študijných krúžkov v celej krajine.

Vlna represií zasiahla nielen ľudí zapojených do prípadu Jasic, ale aj ďalšie aktivistické skupiny a mimovládne organizácie pracujúcich. Táto porážka vyvolala na ľavici debatu o užitočnosti maoistických stratégií pri vzdelávaní a organizovaní pracujúcich zvonka.

Čunkinský model

Od konca nultých rokov sa prehĺbili politické rozdiely medzi rôznymi prúdmi neomaoizmu. Niektorí maoisti privítali reformy systému sociálneho zabezpečenia v rámci Chu Ťin-tchaovej kampane s názvom „Harmonická spoločnosť“, ako aj prísľub riešenia problémov roľníkov pomocou programu Nový socialistický vidiek.

Ešte väčšie nadšenie medzi ľavičiarmi vyvolal tzv. čunkinský model. Vysokopostavený funkcionár KS Číny, Po Sil-laj, začal vo veľkomeste Čunking presadzovať sociálne bývanie a ďalšie populárne opatrenia, prišiel s kampaňou proti organizovanému zločinu a zasadzoval sa za uvoľnenie prísneho migračného režimu chu-kchou. Podporoval tiež maoistický folklór a určitý druh „červenej“ kultúry spojenej so socialistickou nostalgiou.

Po a jeho model získali podporu časti Novej ľavice a ďalších maoistických skupín. Tie dúfali, že Po získa vplyv vo vládnucej strane a posilní v nej to, čo pokladali za ako ľavicový kurz.

Po si-laj však bol považovaný za konkurenta Si Ťin-pchinga, potenciálneho nástupcu Chu Ťin-tchaa. Vedenie strany sa napokon naozaj rozhodlo odmietnuť Poovu líniu a podporilo Si Ťin-pchinga. V roku 2012 Poa zatkli a odsúdili za korupciu, čo znamenalo koniec „čunkinského modelu“.

Diskusia o tomto modeli prehĺbila rozkol medzi tendenciami, ktoré sa označujú ako maoistická ľavica (mao-cuo) a maoistická pravica (mao-jou). Maoistická ľavica sa dištancuje od KS Číny, ktorú považuje za kapitalistickú, ba dokonca pravicovú silu. Podporuje boje zdola a presadzuje revolučné chápanie maoizmu.

V rámci tejto širokej tendencie niektorí uprednostňujú demokratickejší model socializmu, zatiaľ čo iní podporujú jeho autoritárske formy. Nájdeme tu takých, ktorí pracujú s „internacionalistickým“ chápaním triedneho boja, ale aj takých, ktorí podporujú určitý druh čínskeho nacionalizmu.

Maoistická pravica kritizuje negatívne dôsledky trhových reforiem pre triedu pracujúcich v Číne, no pridŕža sa marxisticko-leninsko-maoistickej ideológie, takže podporuje vládu jednej strany a silný štát. Zároveň dúfa, že sa jej podarí zvnútra dotlačiť vedenie strany k socialistickému kurzu. V posledných rokoch dokonca vyjadrila podporu Si Ťin-pchingovmu vedeniu strany za to, že presadzuje vlastný variant marxizmu.

Represívny obrat

Vládnuca strana od svojho opätovného vzostupu v deväťdesiatych rokoch 20. storočia vypracovala celý rad rôznych nástrojov, ktoré majú obmedziť aktivity ľavicovej opozície. Miestne orgány využívali sledovanie a iné formy kontroly proti jednotlivcom či skupinám, osobitne ak podporujú sociálne protesty. Mimovládne organizácie zamerané na práva pracujúcich čelili zastrašovaniu a z niektorých okresov či miest sa museli odsťahovať. Aj ľavicové weby a publikácie sa dostali pod tlak alebo boli zrušené.

Pod novým vedením Si Ťin-pchinga, teda po roku 2012, sa ľavicové opozičné aktivity ešte viac obmedzili. Zintenzívnila sa represia proti rôznym formám organizovanej opozície, ktorá sa zamerala najmä na novinárov, právnikov a aktivistov. Hoci mnohí z týchto opozičných predstaviteľov sú liberáli, ktorí sa nezapájajú do ľavicových aktivít, zásah proti robotníckym aktivistom a mimovládnym organizáciám v decembri 2015 naznačuje, že v hľadáčiku bezpečnostných zložiek sa ocitli aj ľavičiari.

KS Číny na ideologickom fronte presadzuje svoje zmäkčené a zjednodušené interpretácie marxizmu, maoizmu, ako aj domáceho socialistického dedičstva, s cieľom posilniť vlastnú legitimitu. Pokusy vedenia strany o aktualizáciu marxizmu sa začali krátko po tom, čo strana začiatkom nultých rokov umožnila členstvo kapitalistickým podnikateľom, čo vyvolalo obavy zo straty legitimity a podpory u robotníctva a roľníctva.

Za Si Ťin-pchinga sa vedenie usilovalo posilniť vládu strany prostredníctvom inštitucionálnych aj ideologických reforiem. Zoči-voči spomaľujúcemu hospodárskeho rastu, vážnym rozporom vnútri vládnucej strany a štátneho aparátu, a zároveň čeliac pretrvávajúcej sociálnej nerovnosti a napätiu, vedenie strany sa rozhodlo utiahnuť skrutky nadvlády prostredníctvom kampaní, čistiek a cenzúry. Represívne opatrenia dopĺňal návrat ľavicovej rétoriky a marxizmu do oficiálneho diskurzu.

Štátna represia proti ľavicovým iniciatívam má jasne preventívny charakter a usiluje sa zabrániť akejkoľvek zmysluplnej spolupráci medzi účastníkmi a účastníčkami sociálnych protestov na jednej strane a ľavicovými aktivistkami a aktivistami na druhej strane. Ani mimovládne organizácie zamerané na práva pracujúcich, ani maoistické študentské skupiny nedokázali po nástupe vlny represií pokračovať vo svojich aktivitách. Zdá sa, že pôsobenie tejto generácie ľavicovej opozície v Číne sa blíži ku koncu.

Galéria

Čítajte v Bufete