Ako sa vyznať v Iraku a Iráne?

11. január 2020 • Správy a komentáre antinacionalizmus, Irak, Irán, USA, vojna

Rok 2020 sa začal ďalším vyostrením situácie na Blízkom východe. Pri americkom atentáte zomrel Gásem Solejmání, generálmajor Iránskych revolučných gárd (IRG) a zároveň veliteľ ich špeciálnych jednotiek Kuds. V dvoch horiacich autách prišlo o život deväť ďalších vojakov: generálmajor, ktorý bol zakladateľom rozviedky IRG, traja vysokí dôstojníci Gárd, ako aj piati príslušníci irackých Síl ľudovej mobilizácie (PMF) – vrátane Abú Mahdího al-Muhandísa, ktorý bol zástupcom šéfa PMF a zároveň veliteľom šiítskych Brigád Hizballáh v Iraku.

Útok podnietil obavy z ďalšej otvorenej vojny v regióne, ktorá by mohla prerásť aj do globálneho konfliktu. Ten si zrejme neželá nikto. Priaznivci americkej hegemónie však aspoň v princípe schvaľujú zásah proti špičkám IRG. Chápu ho ako nepríjemnú, no nevyhnutnú súčasť boja proti terorizmu – a v konečnom dôsledku aj ako súčasť zápasu za slobodu a demokraciu na Blízkom východe. Naopak, kritici Spojených štátov, vrátane časti ľavice, sa postavili na stranu obetí amerického útoku. Volajú po solidarite s Iránom, vyjadrujú sústrasť islamskej republike, ktorá podľa nich prišla o národného hrdinu, a vyzdvihujú, aká primeraná bola iránska reakcia (hoci vo svetle najnovších správ o zostrelení civilného lietadla sa im už zrejme nezdá až taká rozvážna).

Obidvom stranám vraj ležia na srdci záujmy prostých obyvateľov Iránu a Iraku. Tí však podľa nás urobia najlepšie, ak sa o ne budú starať sami.

Pokiaľ ide o USA, ich „vojna proti terorizmu“, ktorá sa začala na prelome storočí, priniesla smrť a utrpenie státisícom ľudí. Ďalšie milióny pripravila o domovy. Pripomeňme, že dnes, päť rokov po oficiálnom ukončení vojenských operácií, zomierajú v Afganistane rekordné počty civilistov. V Iraku rozvrat Husajnovej sekulárnej (no stále brutálnej) diktatúry zase rozdúchal krvavé sektárske konflikty, z ktorých napokon vzišla teroristická organizácia „Islamský štát“, ktorá sa ideologicky opierala o fundamentalistickú podobu sunnitského islamu. Spojené štáty zanechali Irak v chaose, čo susedný Irán využil na posilnenie svojho vplyvu v krajine i celom regióne. „Posmelený a expanizionistický Irán sa javí ako jediný víťaz“ vojny v Iraku, konštatujú sedemstostranové dejiny tohto konfliktu, ktoré v roku 2019 vydali vojenskí historici americkej armády.

Irán nadviazal úzke vzťahy s irackými politickými stranami, ktoré sa stali jeho klientmi, podobne ako šiítske milície či štruktúry v ozbrojených silách. Kľúčovú úlohu v tomto procese hrali práve Revolučné gardy. Tie nie sú obyčajnou armádou. V Iráne kontrolujú desiatky spoločností s mnohomiliardovým obratom a ich bývalí príslušníci zastávajú významné funkcie v štátnom aparáte. Ani v Iraku príslušníci jednotiek Kuds nepôsobia len vo vojenských a spravodajských úlohách, ale tiež ako diplomati, lobisti a politickí poradcovia. Gardy tu za svoje služby získali miliónové kontrakty v súvislosti s ťažbou ropy či obnovou infraštruktúry. Šiítske milície, ktoré iránsky štát podporuje, medzitým páchajú vojnové zločiny, najmä na sunnitskej menšine.

Za posledných zhruba desať rokov sa Irak stal miestom stretu vojenských, ekonomických a politických záujmov viacerých mocností. Po faktickej porážke IŠ zostali dvaja kľúčoví aktéri. Na jednej strane je to globálna kapitalistická mocnosť, USA. Na druhej strane ide o regionálnu mocnosť (podporovaný Ruskom i Čínou), teda Irán, ktorý môžeme pracovne označiť za štátno-kapitalistický. Medzi týmito mlynskými kameňmi je zakliesnené civilné obyvateľstvo Iraku. O jeho náladách a počínaní za posledné dva-tri roky sa v týchto dňoch príliš nehovorí. Práve tento faktor je však podľa nás kľúčový, ak chceme pochopiť súčasnú situáciu.

Nálet dronu, pri ktorom USA zabili Solejmáního, sa považuje za odpoveď na niekoľko iránskych provokácií, vrátane útoku davu šiítskych bojovníkov a ich podporovateľov na americkú ambasádu v Bagdade (31. 12. 2019). Spory sa vedú o tom, či bola reakcia USA oprávnená, alebo nie. Zabúda sa však dodať, že v Iraku krátko predtým viackrát vzbĺkli aj diplomatické sídla inej krajiny. Išlo o iránske konzuláty v Karbale a Nadžafe. Obyvateľstvo Iraku má totiž iránskeho vplyvu plné zuby.

Ešte v júli 2018 sa v Bagdade a iných veľkých mestách začalo protestné hnutie proti čoraz horšej ekonomickej situácii a všadeprítomnej korupcii. Protestujúci v Basre pálili portréty ajatolláha Chomejního, otca-zakladateľa súčasného Iránu, a útočili na sídla viacerých politických strán. Irackí generáli museli stiahnuť sily, ktoré na severe bojovali s Islamským štátom, aby hnutie potlačili. Samozrejme, do represie sa zapojili aj milície podporované Iránom.

V lete minulého roku sa protesty vrátili. Obyvatelia Basry v júli demonštrovali proti nezamestnanosti a nespoľahlivým verejným službám, najmä nedostatočnému prístupu k elektrine a pitnej vode. Zahynulo šestnásť ľudí, na potláčaní protestov sa podieľali Iránom protežované jednotky PMF. Napokon v októbri 2019 sa začala tzv. „iracká intifáda“, vlna protestov, ktoré okrem iného žiadajú odstúpenie irackého premiéra. Intifáda stále trvá, a dosiaľ pri nej zahynuli stovky ľudí – niektorí na uliciach, ďalší pri útokoch zo zálohy, ktoré majú na svedomí šiítske milície.

Po zostrení hospodárskych sankcií zo strany USA má Irán ešte väčší záujem na tom, aby v Iraku posilnil svoj vplyv a zároveň zabránil chaosu. Koncom októbra do Bagdadu priletel sám Solejmání, aby ohrozenému premiérovi dohodol potrebnú podporu u opozície. To však nestačilo a premiér zakrátko rezignoval. Len o pár týždňov médiá publikovali uniknuté spravodajské materiály, ktoré svedčia o snahe Iránu ovplyvňovať dianie v Iraku, napríklad „odobrovať“ politikov na základe ich lojality. Protestujúcich táto správa rozzúrila a nasledovali spomínané útoky na iránske konzuláty.

Pred násilnou smrťou Solejmáního sa demonštrácie zameriavali na úlohu Iránu. Po nej sa namiesto sloganu „Irán von!“ začalo objavovať heslo „Nie Iránu, nie Amerike!“. V niektorých mestách sa tiež odohrali násilné zrážky medzi smútiacimi prívržencami iránskeho generála a protestujúcimi.

No nielen obyvatelia Iraku, ale aj mnoho Iráncov má dôvod nenávidieť Solejmáního a ďalších pohlavárov Revolučných gárd. V krajine je vysoká nezamestnanosť a životné náklady prudko rastú, čo je aj dôsledkom sankcií USA a EÚ v súvislosti s iránskym jadrovým programom. Zhoršujúca sa situácia bežnej populácie – pracujúcich a študentov – pritom kontrastuje s rastúcimi výdavkami štátu na vojenské a polovojenské aktivity v Sýrii, Iraku či Jemene (ktorý je dejiskom zástupného konfliktu medzi Iránom a Saudskou Arábiou s otrasnými dôsledkami pre tamojšie obyvateľstvo). V roku 2018 sa v Iráne zdvihla vlna štrajkov, ktorá zasiahla dopravu (niekoľko štrajkov kamionistov, vrátane desaťdňového, ktorý zasiahol 160 miest), výrobu ocele či cukru, ale aj zdravotníctvo, školstvo a ďalšie odvetvia.

Napriek masovému zatýkaniu, mučeniu a početným obetiam na životoch sa protesty ešte väčšmi vyostrili a rozšírili v novembri 2019. Demonštranti tým reagovali na ohlásené zdraženie palív, ktorých cena mala vzrásť o päťdesiat až dvesto percent. To sa však nemá týkať niektorých vybraných subjektov, vrátane štátnej stavebnej firmy a menších spoločností, ktoré ovládajú Revolučné gardy. Štát na masové protesty, ktoré postihli až 70 % provincií krajiny, odpovedal masovou represiou. Zatknutých bolo najmenej sedemtisíc ľudí, takmer päťtisíc sa zranilo a až tisícpäťsto bolo zabitých (na opačnej strane barikády zahynuli traja príslušníci bezpečnostných síl). Za mnohé z obetí pritom zodpovedajú Revolučné gardy.

Iránsky režim ukázal, že sa chce udržať za každú cenu. Zdá sa, že americký útok na Solejmáního a jeho družinu mu teraz prišiel vhod. Vojnová hystéria vybičuje nacionalistické vášne a povzbudí konzervatívne sily v krajine. Umožní zostriť represiu a zastrašiť opozíciu. Jeden príklad: tajná polícia tento týždeň vypočúvala devätnástich členov odborovej organizácie vodičov autobusov z Teheránu. Ide pritom o nezávislé odbory, ktoré sa v roku 2005 odčlenili od štátnych, islamských odborov. Viacerí ich členovia už boli uväznení či odsúdení na verejné bičovanie. Vďaka smrti Solejmáního sa režimu môže podariť na istý čas zjednotiť „ľud“ pod spoločnou zástavou. Najbližšie dni ešte ukážu, akú úlohu zohrá pád ukrajinského lietadla, pri ktorom zahynulo vyše 170 ľudí.

Ak existuje nádej na oslobodenie Blízkeho východu spod diktatúr a vojen, spočíva práve v hnutiach, ktoré ľudia ako Solejmání celý život prenasledovali, a v schopnosti týchto hnutí prekonávať svoje vlastné limity – napríklad nacionalizmus alebo orientáciu na náboženských vodcov. Tieto hnutia však nie sú kompatibilné ani so západnou vojenskou okupáciou, dosadzovaním bábkových režimov či modelom ekonomického rozvoja, ktorý je založený len na vyciciavaní nerastného bohatstva.

Nemáme teda dôvod plakať za bandou iránskych lampasákov ani zaoberať sa tým, či ich likvidácia bola v súlade s medzinárodným právom. Rovnako však nevidíme dôvod oslavovať ďalšie prehĺbenie napätia v regióne, ktoré možno udusí sľubne sa rozvíjajúce hnutia iránskych a irackých pracujúcich a študentov. Práve tieto hnutia, a nie žiadne režimy, potrebujú našu solidaritu.

Odkazy

Galéria

Čítajte v Bufete

Vyzývame k buntu

Ak sa Vám to, čo Karmína robí, zdá užitočné, podporte vznik BUNTu. Čítať ďalej…

Čínski pracujúci čelia rastúcej represii

Úryvok z knihy Ralfa Ruckusa o zintenzívnení represií za vlády Si Ťin-pchinga. Čítať ďalej…

Ľavicová opozícia, feminizmus a represie v Číne

Rozhovor s Ralfom Ruckusom, autorom novej knihy o ľavicovej opozícii v Číne. Čítať ďalej…

Spása zdravotníctva

Nemožno vylúčiť, že po niekoľkých rokoch fungovania Borov a ich porovnávania s inými veľkými zariadeniami príde na pretras iná staronová myšlienka. Čo keby sa všetky nemocnice zmenili na akciové spoločnosti, prípadne odovzdali do súkromných rúk? Čítať ďalej…