Žlté, hnedé, červené vesty?

14. december 2018 • Správy a komentáre Francúzsko, žlté vesty

Francúzske „gilets jaunes“ už niekoľko týždňov plnia stránky novín. Všetko sa začalo v novembri, keď prezident Macron oznámil zavedenie novej „ekologickej“ dane z nafty a benzínu. Daň sa prezentovala ako opatrenie na podporu ústupu od fosílnych palív a prechodu k „zelenej“ ekonomike. Odpoveďou na tento krok boli protesty zorganizované prostredníctvom sociálnych sietí. V sobotu 17. 11. demonštrovalo po celom Francúzsku okolo 280-tisíc ľudí: v uliciach menších aj väčších miest, ale aj na cestách a železniciach, ktoré obsluhujú sklady, továrne, prístavy či letiská. Účastníčky a účastníci mali oblečené reflexné vesty, ktoré poznáme z povinnej výbavy áut.

Na záberoch z protestov vidno všetky vekové a etnické skupiny. Výrazne sú vraj zastúpení obyvatelia z vidieka a menších miest. Na demonštrácie prichádzajú aj napriek tomu, že bývajú mimo predražených centier. Sú však zvyknutí na cestovanie, keďže za prácou dochádzajú desiatky kilometrov. Zrejme aj to je dôvod, prečo sa pôvodne do protestov zapojili. Nová uhlíková daň by im každodenné cestovanie predražila.

Z tohto hľadiska sú protesty príkladom toho, ako môžu dopadnúť pokusy presunúť zodpovednosť za znižovanie emisií na plecia pracujúcich. Ak chceme aspoň zmierniť dôsledky klimatických zmien, potrebujeme novú, udržateľnú infraštruktúru – energetickú a dopravnú. Vlády ako tá Macronova chcú náklady na jej budovanie preniesť na nás všetkých, namiesto toho aby ich znášali firmy, ktoré sú za zmenu klímy najväčšmi zodpovedné. Rečami o potrebe motivovať ľudí k ekologickejšiemu správaniu vo sfére spotreby politici odvádzajú pozornosť od oblasti výroby. Pritom práve táto sféra má leví podiel na emisiách. Zároveň to, čo sa vyrába (a ako sa vyrába), do veľkej miery predurčuje aj to, aká udržateľná a ekologická bude spotreba. Napríklad masová výroba áut, ktoré jazdia na fosílne palivá, nás predurčuje na výstavbu krajiny, v ktorej sa bez áut nedá zaobísť.

Zdá sa však, že zavedenie dane nebolo hlavným dôvodom vypuknutia protestov. Hoci cena nafty stúpla za posledný rok o 23 percent, išlo skôr o poslednú kvapku. Zrušenie „milionárskej dane“, oslabenie odborov, úľavy pre firmy pri súčasnom skrátení príspevkov na bývanie pre dôchodcov a študentov alebo zvyšovanie cien energií – to všetko vyslúžilo Macronovi prezývku „prezident bohatých“. Odmietanie akýchkoľvek kompromisov nakoniec vyústilo do výbuchu, na ktorý stačila zdanlivo bezvýznamná iskra.

Protesty pokračujú každú sobotu a nevyhýbajú sa násiliu. Demonštrácie, ktoré sa konali 1. 12. v Paríži a inde, prerástli do pouličnej vojny s políciou. V centre hlavného mesta horeli luxusné obchody a banky, za obeť padlo aj niekoľko pamiatok. Dodatočne nasadili päťtisíc policajtov, ktorí zasiahli s veľkou razanciou a použili vodné delá či granáty so slzotvorným plynom. Vláda po týchto zrážkach prisľúbila odklad uhlíkovej dane o pol roka. Vyjadrila tiež ochotu vyjednávať so zástupcami hnutia. Na diskusiu s predstaviteľmi politických strán, ktorú zvolal premiér s cieľom upokojiť situáciu, však neprišla žiadna delegátka ani líder žltých viest. Nebolo s kým vyjednávať. „Ulica“ dala najavo, že tento taktický ústup nestačí.

Prezident po dlhom mlčaní tento týždeň zatrúbil na ústup s nasledujúcim programom: zvýšenie minimálnej mzdy o 100 €, oslobodenie príplatkov za nadčasy od daní a odvodov, zrušenie plánovaného zdanenia niektorých dôchodkov. Bez ohľadu na tieto prísľuby sa dnes chystajú ďalšie protesty. Žltým vestám sa teda podarilo narušiť Macronov donedávna suverénny kurz. To je viac, než dokázali minuloročné štrajky odborových federácií, ktoré boli namierené proti reformám. Ďalšie protesty možno prinesú nové ústupky. Počet ich účastníkov však postupne klesá a blížiace sa sviatky zrejme ešte zrýchlia tento trend.

Sociálna skladba protestujúcich je pestrá. Sú medzi nimi zamestnanci verejného sektora, drobní živnostníci a podnikatelia, pracovníci priemyslu aj služieb, nezamestnaní i študenti. Rezonujú požiadavky na zvýšenie minimálnej mzdy či posilnenie sociálneho systému. Na druhej strane, objavujú sa aj hlasy, ktoré síce kritizujú „zlý“ nadnárodný kapitál, ktorý je reprezentovaný veľkými korporáciami, no zároveň volajú po ochrane a daňovom zvýhodňovaní „dobrých“ domácich kapitalistov. Tento druh „kritiky“ kapitalizmu je však krátkozraký a často spojený s nacionalistickým či antisemitským blúznením. Delenie kapitálu na dobrý a zlý je falošné.

Politické zloženie je podobne rôznorodé. V protestoch sa angažujú prívrženci niektorých radikálne ľavicových skupín, voliči Mélenchonovho ľavicovo-nacionalistického projektu, ale aj stúpenci ultrapravice. Jedno video napríklad zachytáva skupinu fašistov v žltých vestách, ktorú zahnali na útek iní protestujúci. Na druhej strane, v údajnom „zozname požiadaviek“, ktorý koluje už aj na slovenskom internete, figurujú aj také, ktoré sú namierené proti imigrácii alebo žiadajú viac financií pre políciu a armádu.

Sociálne aj politicky je teda hnutie komplikovanou zmesou. Predvídať jeho budúcnosť nie je ľahké. Žlté vesty nemajú formálnych vodcov ani jasnú štruktúru. Nestvorili ich odborové organizácie ani politické strany. Skôr naopak, strany a odbory chcú podporou hnutia naskočiť na populárnu vlnu. Neuchopiteľnosť viest je taktickou výhodou vtedy, keď sa štát pokúša utopiť hnutie v rokovaniach. Na druhej strane, snaha zahrnúť všetky možné hlasy a požiadavky „francúzskeho ľudu“, ktoré sú adresované „politickým elitám“, zakrýva podstatné rozdiely – predovšetkým tie triedne.

V hnutí sa tiež objavujú ľúbivé požiadavky, ako je zväčšenie významu referenda či zavedenie prvkov priamej demokracie. Podobné zázračné recepty poznáme aj zo slovenského prostredia. Bez ohľadu na to, kto ich formuluje alebo zastáva, nechávajú nedotknutú otázku kontroly nad veľkou väčšinou našich životov, ktorú strávime v práci. Vkladajú nádeje do toho, čo už existuje, do štátu. O ilúziách o štáte svedčí aj požiadavka predĺžiť funkčné obdobia prezidentov o dva roky. Tá zaváňa túžbou po silnejšej ruke, stabilnejšej vláde a nastolení „poriadku“ v krajine. Fašisti a im podobní sa v tejto rétorike musia cítiť ako doma.

Ak v hnutí prevládnu tieto momenty, tak v mene obnovenej „jednoty ľudu“ pod zástavou „novej republiky“ budú potlačené práve tie aspekty, ktoré sa nám na ňom zatiaľ zdajú najzaujímavejšie. Ilustrujú ich dva príklady:

  1. Pracovníci skladu firmy Amazon v Bouc-Bel-Air na juhu Francúzska nedávno začali blokádu podniku, ktorou protestujú proti nízkym mzdám. Miestni prívrženci žltých viest sa k nim pridali. Takáto solidarita je podľa nás vítaná, pretože hnutie, ktoré sa odohráva najmä v uliciach (a v sobotu), približuje svetu pracovísk (a „bežného dňa“). Víkendový kolotoč útokov na symboly „systému“ raz hnutie vyčerpá, alebo ho privedie k porážke políciou a armádou. Ak sa však podarí preniesť pohyb na terén, ktorý sa nachádza za tabuľkou „Nezamestaným vstup zakázaný“, môže sa mu podariť zasiahnuť „systém“ tam, kde to naozaj zabolí a kde už nejde len o kozmetické legislatívne úpravy. (Video so slovenskými titulkami)

  2. Na vyhlásení žltých viest z prístavu Saint-Nazaire (medzi ktorými sú aj zamestnanci prístavu) je zase sympatické, že sa orientuje na „nás, pracujúcich, nezamestnaných a dôchodcov“, a to „bez ohľadu na pôvod a farbu pleti“. (Video so slovenskými titulkami)

Na záver alternatíva k všetkým obrázkom rozbitých výkladov a zadymených ulíc: https://www.facebook.com/LaBasSiJySuis/videos/2157739151142368/?v=2157739151142368

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…