„Ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti, ako existuje dnes, je podľa môjho názoru skutočným zdrojom zla. Vidíme ohromné spoločenstvo výrobcov, ktorého členovia neustále túžia zbaviť jeden druhého plodov svojej kolektívnej práce − nie násilím, ale pri poctivom dodržaní zákonom stanovených pravidiel.“
Tieto vety vyšli pred 69 rokmi. Nepochádzajú však od žiadneho známeho marxistického teoretika alebo teoretičky. V roku 1949 ich americkému socialistickému časopisu „Monthly Review“ adresoval jeden z najvýznamnejších vedcov dvadsiateho storočia, Albert Einstein (1879 – 1955). V eseji s názvom „Prečo socializmus?“ spísal obhajobu svojho politického presvedčenia.
Einstein je známy predovšetkým ako teoretický fyzik a autor teórie relativity. Je vôbec vhodné, aby sa vyjadroval k ekonomickým a sociálnym problémom? Einstein si túto otázku kladie hneď v úvode svojho textu. Nenapísal ho z pozície experta, ale skôr človeka, ktorého trápil stav a smerovanie sveta. Aj ostatným odporúčal uvažovať o sociálnych problémoch skôr z tejto všeobecne ľudskej perspektívy. Podľa Einsteina nemožno porovnávať prírodné vedy s ekonómiou. Ako pripomína, ekonomika je druhom spoločenskej aktivity ľudí a je vždy historicky podmienená. Preto neexistujú všeobecne platné zákony, ktorými by sa dala vedecky opísať ekonomika každej spoločnosti, bez ohľadu na historický kontext. Ekonomickí experti, ktorí sa zaoberajú súčasnosťou – „predátorskou fázou vývoja človeka“ – dokážu povedať len málo o tom, ako by výroba a rozdeľovanie užitočných vecí a služieb mohli vyzerať v budúcnosti.
Individualizmus a odcudzenie, koncentrácia kapitálu v rukách čoraz menšieho počtu ľudí, výroba v záujme zisku, a nie ľudských potrieb, nedostatok demokracie, dominancia záujmov majetných, presadzovanie ideológie konkurencie v médiách a vo vzdelávaní, materiálna neistota pracujúcich, nezamestnanosť: to všetko sú fenomény, ktoré podľa Einsteina majú pôvod v kapitalistickom spôsobe výroby. V eseji vyjadruje presvedčenie, že jediný spôsob, ako tieto neduhy odstrániť, je prechod k socialistickej ekonomike. Zároveň však upozorňuje, že sovietsky model nemal so skutočnou emancipáciou nič spoločné a znamenal „úplne zotročenie jednotlivca“. Pritom práve oslobodenie jednotlivca je podľa neho skutočným cieľom socialistického úsilia – v duchu hesla, že slobodný rozvoj každého jednotlivca sa má stať podmienkou slobodného rozvoja všetkých.
Einstein mal jasno: spoločnosť, v ktorej výrobné prostriedky patria všetkým a využívajú sa plánovito, ale bez všemocnej a arogantnej byrokracie. Samozrejme, podobnú víziu dávno pred ním sformulovali mnohí iní, o čom ako pamätník nemeckej revolúcie v rokoch 1918 – 1919 nepochybne vedel.
Albert Einstein ako intelektuál považoval za svoju povinnosť vyjadrovať sa k spoločenskej situácii. Jeho názory však nedali spať americkej FBI, ktorá v jeho osobnom spise zaplnila 1427 strán. To je nepochybne úctyhodné číslo, no spis Martina Luthera Kinga mal až 17-tisíc strán.
V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…
Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…
Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…
Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…