Irena Blühová

24. júl 2017 • Uhorky Bauhaus, TV, umenie

RTVS minulý rok odvysielala dokument o fotografke Irene Blühovej. Žiaľ, na internete ho zatiaľ nenájdete, takže ak ste ho nevideli, zostáva dúfať, že sa dočkáme reprízy. Chceme preto aspoň pripomenúť, kto bola Irena Blühová.

Narodila sa v roku 1904 v Považskej Bystrici. V detstve ju ovplyvnili obrazy vojny a ruskej revolúcie a v sedemnástich rokoch vstúpila do KSČ. K prvému fotoaparátu sa dostala v roku 1924 a od snímania idylickej slovenskej krajinky sa rýchlo prepracovala k sociálnej fotografii. Dobové komunistické hnutie v tomto médiu videlo nástroj kritiky kapitalizmu a výchovy proletariátu – spôsob, ako podať obrazové svedectvo o jeho skutočných reáliách, chudobe, zlých pracovných podmienkach atď. Blühovej tvorba však prekračovala priamočiary realizmus a blížila sa experimentálnej fotografii.

Publikovala aj v medzinárodnom periodiku Arbeiter Illustrierte Zeitung, ktoré v medzivojnovom období patrilo k prominentným masovým médiám robotníckeho hnutia v Európe. Hlavným motívom jej tvorby bol každodenný život ľudí na vidieku. Slovensko bolo v tom čase prevažne krajinou roľníkov a vlnu urbanizácie a industrializácie malo ešte pred sebou. Blühovej fotografie dokladujú napätie medzi zaostalosťou periférie a napredujúcou modernizáciou centier.

Na začiatku tridsiatych rokov odišla študovať do nemeckého Dessau na slávnu umelecko-remeselnú školu Bauhaus, známu ľavicovým zameraním. Predtým, než Bauhaus zatvorili nacisti, sa vrátila na Slovensko a v roku 1932 si v Bratislave otvorila kníhkupectvo Blüh (na Mariánskej ulici), ktoré za kulisami fungovalo ako miesto stretávania radikálnej ľavice a antifašistov.

Koncom 30. rokov sa začala pohybovať okolo Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde krátko študovala film u Karola Plicku. ŠUR bola svojim zameraním a spôsobom výučby podobná Bauhausu, takže zanikla po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky. Blühová sa počas vojny musela skrývať pod menom Elena Fischer. Po vojne sa znova angažovala vo verejnej sfére. Zastávala viaceré vedúce pozície, okrem iného vo vydavateľstve Pravda či v Štátnom pedagogickom inštitúte. V roku 1968 podporovala úsilie o reformu režimu, za čo sa dostala do problémov.

Nakoniec sa ako jedna z prvých členiek komunistickej strany dožila aj rozpadu represívneho režimu, ktorý táto strana riadila. Zomrela v roku 1991 v Bratislave.

Video


Čítajte v Bufete

Ako minulé vlády škrtali hygienikov

Pozitívne testy na koronavírus začali v posledných týždňoch prudko pribúdať. Hlavný hygienik stále tvrdí, že nejde o komunitné šírenie, a že vyhľadávanie kontaktov infikovaných funguje. Situácia na regionálnych úradoch však naznačuje niečo iné: epidemiológovia pracujú nadčas, cez víkendy, na hranici svojich možností. Do vyhľadávania už zapojili obslužný personál. Ak aj je pravda, že väčšinu potenciálnych nakazených sa zatiaľ darí (včas) vyhľadať, zdá sa, že o týždeň to už nebude platiť. Čítať ďalej…

Niekoľko bodov k Bielorusku

Je pre nás samozrejmosťou, že záujmy bieloruskej triedy pracujúcich nie sú totožné ani so záujmami funkcionárov bieloruského politického aparátu, ani so záujmami manažérov domácich či zahraničných firiem. Čítať ďalej…

Priestor na dýchanie (film)

Dokumentárny film režisérky Johanny Schellhagen sleduje históriu „Skupiny opozičných odborárov“, ktorá vznikla v závode Opelu v nemeckom meste Bochum. Od začiatku sedemdesiatych rokov až do zatvorenia fabriky v roku 2014 tu zamestnanci bojovali za kratší pracovný čas a kládli odpor zvyšovaniu produktivity, outsourcingu či prepúšťaniu. Dnes bilancujú svoje výsledky a ponúkajú ponaučenia pre mladších kolegov – aj v slovenských automobilkách. Čítať ďalej…

Robotníci v československom socializme

Dnes pred 67 rokmi sa podarilo potlačiť robotnícke nepokoje, ktoré vypukli 1. júna 1953 v Plzni. Masové demonštrácie a štrajky boli reakciou na tzv. menovú reformu a zvyšovanie cien základných tovarov. Zároveň išlo o vyvrcholenie dlhodobej nespokojnosti československej triedy pracujúcich so stalinistickou ekonomickou politikou. Čítať ďalej…