Transrodová uhorka

27. august 2018 • Uhorky LGBTI, TV

Ak sa vo filmovom scenári objaví transrodová postava (teda niekto, koho rodová identita nie je rovnaká ako pohlavie, ktoré mu alebo jej pripísali pri narodení), produkcia zvyčajne siaha po cisrodových hercoch (teda po ľuďoch, ktorých rodová identita sa zhoduje s pohlavím). Stačí si spomenúť na Boys Don’t Cry, Dallas Buyers Club alebo The Danish Girl. No existujú a pribúdajú aj výnimky: napríklad filmy Tangerine, A Fantastic Woman či Queen Sugar.

Ako hovorí scenárista Ryan Murphy, končia sa časy, keď ste mohli belochovi nasadiť parochňu na hlavu a tváriť sa, že je „transka“. Murphy vie, o čom hovorí: podieľal na vzniku Pose (2018), prvého televízneho seriálu, v ktorého hlavných úlohách figurujú transrodové ženy. A nielen tam: ďalšie trans ženy a muži stáli za kamerami. Napríklad spisovateľka a transrodová aktivistka Janet Mock sa vďaka Pose stala prvou transrodovou černoškou, ktorá napísala a režírovala diel televízneho seriálu.

Ak ste dosiaľ nepočuli o „ball culture“ („kultúre bálov“) a minul vás aj dokument Paris is Burning (ktorý je k dispozícii aj na YouTube), možno vás Pose prekvapí. Odohráva sa v New Yorku osemdesiatych rokov, počas Reaganovej vlády, v období krátko po dostavaní Trump Tower. V centre príbehu však nie sú burzoví makléri, ktorí sa naháňajú za kariérou, ani kolumbijskí pašeráci kokaínu. Seriál je o „balls“ čiže báloch: stretnutiach ľudí, ktorí nie sú nikde inde vítaní.

Teplí a transrodoví muži a ženy na báloch súťažili o to, kto predvedie lepší kostým, pózu či tanečné kreácie. Kategórií bolo veľa („sexuálna siréna“, „zdravé telo“, „európska modelka“ a mnohé iné) a cieľ bol jediný: dosiahnuť „realness“, ich autentické znázornenie. Bály boli okázalé, pulzujúce, excentrické, plné luxusne pôsobiaceho oblečenia a doplnkov. Súťažiaci však často prichádzali s prázdnymi žalúdkami, po úmornej šichte na ulici, vo vlastnoručne vyrobených (alebo kradnutých) róbach. Bály boli bezpečným miestom pre všetkých, najmä tých, ktorí pre svoju sexuálnu identitu prišli o domov, sociálne zázemie či prácu. Mohli tu aspoň na okamih zažiť opak svojich skutočných životných podmienok: materiálnu hojnosť, úspech v konkurencii, uznanie a obdiv okolia.

Súťažili členovia jednotlivých „houses“, teda „domov“. Dom bol akousi mikrokomunitou. Mala svojho zakladateľa alebo zakladateľku („otca“, resp. „matku“), ktorá sa o členov starala po materiálnej aj citovej stránke. V takýchto improvizovaných „náhradných domovoch“ žili najmä mladí ľudia z černošských a latinskoamerických robotníckych rodín, ktorých vlastné rodiny zavrhli a tak sa ocitli na ulici. Bez vzdelania a šance na kariéru boli odsúdení živiť sa drobnými krádežami, predajom drog, prácou v sexbiznise či slabo platených službách, ako sú kozmetické salóny. V domoch, ktoré žili prípravami na pravidelné bály, našli radosť, priateľstvo aj solidaritu.

V osemdesiatych rokoch prepukla epidémia vírusu HIV. Teplú komunitu postihla v takej miere, že sa rozšírila predstava, podľa ktorej sa vírus šíri len homosexuálnym stykom. Objavili sa aj teórie o tom, že AIDS je božím trestom za nemravné správanie. Chýbali informácie o prevencii, diagnostike a liečbe. Úrady aj zdravotníci pristupovali k teplým a transrodovým pacientom s predsudkami či nevraživosťou. Domy aj v tejto oblasti fungovali ako záchranná sieť a pomáhali šíriť osvetu.

Hoci Pose opisuje zúfalé podmienky a tragické osudy, neskĺza k sebaľútosti ani k rezignácii. Skôr naopak – zdôrazňuje, že stojí za to klásť odpor. Odpovede na mnohé otázky, ktoré vám pri sledovaní Pose napadnú, ponúka kniha Marlona M. Baileyho, „Butch Queens Up in Pumps“, venovaná bálovej scéne v Detroite. Ak by ste mali chuť na ďalší dokument s podobnou témou, pozrite si Kiki (2016), ktorý nadväzuje na už spomínaný Paris is Burning. Vydareným a kultovým seriálom z tejto oblasti je Angels in America (2003).

Odkazy

  • Celú prvú sériu Pose nájdete zadarmo na obvyklých miestach. České titulky sú k dispozícii na titulky.com.

  • Pose na ČSFD

Galéria

Video


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…