Zľavnená uhorka

8. august 2018 • Uhorky stravovanie, Volkswagen

V týchto dňoch to na stránke „Priznania VW zamestnancov“ vrie: rozoberá sa stravovanie v závodnej jedálni. Firma Medusa, ktorá prevádzkuje kantínu v bratislavskom Volkswagene, zvýšila ceny jedál. Tým sa zväčšil aj podiel, ktorým na jedlo prispievajú zamestnanci a zamestnankyne. Mnohým už dlhšie leží v žalúdku aj kvalita stravy.

Na fóre sa objavili viaceré trefné postrehy. Zamestnávateľ je zo zákona povinný prispievať na stravu zamestnancov. Ak časť z nich odradí od obedovania v kantíne neprimeranými cenami a nízkou kvalitou jedla (a prípadne aj absurdne krátkymi, 20-minútovými prestávkami na obed, ktoré sa nepodarilo predĺžiť ani štrajkom v roku 2017), ušetrí na tom nezanedbateľnú čiastku. Zákonnú povinnosť si však splní…

Keď sa hovorí o zápasoch pracujúcich za lepšie podmienky, zvyčajne dominuje téma miezd. Boj za viac peňazí pre zamestnancov je však len jednou z oblastí, v ktorých sa odohráva konflikt so zamestnávateľmi. Prilepšenie, ktoré plynie z vyšších miezd, môžu pracujúcim vziať vyššie ceny dopravy, potravín alebo bývania.

Okrem toho existujú rôzne taktiky, pomocou ktorých zamestnávatelia môžu vedome ukrajovať z rastúcich platov. V ranom období rozvoja kapitalizmu napríklad robotníkov často vyplácali nie peniazmi, ale žetónmi, ktorými sa dalo platiť len v špeciálnych obchodoch. V Spojených štátoch a Británii sa tomu hovorilo „truck wages“, v rakúskej monarchii „Blechgeld“ („plechové peniaze“). Samozrejme, spomínané obchody boli priamo prepojené so zamestnávateľom, takže peniaze zostávali uňho. Navyše, často ponúkali len predražené či nekvalitné potraviny a iný tovar. Na prelome 19. a 20. storočia sa robotníckemu hnutiu v mnohých vyspelých krajinách podarilo postaviť takéto praktiky mimo zákon. Aj na základe týchto skúseností sa hnutie v ďalších desaťročiach začalo orientovať na požiadavky, ktoré sa týkali bývania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti či vzdelávania dostupného pre všetkých – teda na oblasť, ktorej sa hovorí aj „spoločenská“ či „sociálna mzda“.

Nízka kvalita ubytovania a iných služieb bola jedným z chronických dôvodov nespokojnosti aj v povojnovom Taliansku. Bojovné hnutie pracujúcich tu v 70. rokoch prišlo so zaujímavou taktikou na obranu proti zvyšovaniu cien. Hovorilo sa jej „autoriduzione“, teda „autoredukcia“ či „samozľavnenie“ cien.

Princíp bol jednoduchý: robotníci začali hromadne a svojvoľne znižovať poplatky za dopravu, elektrinu či nájmy, takže platili buď menej, alebo nič. S nástupom hospodárskej krízy od roku 1974 sa tieto akcie stali masovými. Napríklad po zvýšení cien verejnej dopravy v Turíne o približne 30 % sa rozhorčení robotníci (vrátane zamestnancov Fiatu) rozhodli, že budú naďalej platiť len pôvodnú cenu. Zaskočený dopravca reagoval zastavením dopravy, čo zase viedlo k absencii pracovnej sily a výpadku výroby v továrňach. Pracujúci nakoniec dosiahli svoje a ceny sa vrátili na pôvodnú úroveň.

Táto taktika bola podkutá radikálnym robotníckym pohľadom na svet. Ak je doprava potrebná na to, aby sme sa dostali do práce a vyrábali zisky pre firmu, mal by náklady na ňu znášať šéf. Keď nám zvýšia poplatky za dopravu, je to rovnakým útokom na naše postavenie, ako keby nám priamo znížili platy.

To isté platilo pre rastúce nájmy a ceny potravín v priemyselných centrách. Na turínskych a milánskych sídliskách dosiahli „autoredukčné“ výbory zníženie cien elektriny. Pracujúcich štvalo, že kým ceny energií pre domácnosti rastú, koncerny využívajú veľkorysé zľavy. Hnutie prišlo s heslom „Platíme 8 lír za kilowatthodinu, tak ako šéfovia!“. Do akcií sa popri desiatkach tisícov neplatičov a neplatičiek solidárne zapojili aj pracujúci energetického koncernu ENEL, ktorí odmietali odpájať domácnosti od elektriny. V Benátkach sa výborom dokonca podarilo podobnými akciami donútiť obchodné reťazce znížiť ceny potravín.

Ako odťať hlavu Medúze z Volkswagenu? Prestať sa stravovať? Žiadať od zamestnávateľa gastrolístky? Bez organizácie a kolektívnych akcií sa recept na zlepšenie situácie asi nenájde… K tejto téme sa chceme na jeseň vrátiť v článku na našom blogu.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Ako minulé vlády škrtali hygienikov

Pozitívne testy na koronavírus začali v posledných týždňoch prudko pribúdať. Hlavný hygienik stále tvrdí, že nejde o komunitné šírenie, a že vyhľadávanie kontaktov infikovaných funguje. Situácia na regionálnych úradoch však naznačuje niečo iné: epidemiológovia pracujú nadčas, cez víkendy, na hranici svojich možností. Do vyhľadávania už zapojili obslužný personál. Ak aj je pravda, že väčšinu potenciálnych nakazených sa zatiaľ darí (včas) vyhľadať, zdá sa, že o týždeň to už nebude platiť. Čítať ďalej…

Niekoľko bodov k Bielorusku

Je pre nás samozrejmosťou, že záujmy bieloruskej triedy pracujúcich nie sú totožné ani so záujmami funkcionárov bieloruského politického aparátu, ani so záujmami manažérov domácich či zahraničných firiem. Čítať ďalej…

Priestor na dýchanie (film)

Dokumentárny film režisérky Johanny Schellhagen sleduje históriu „Skupiny opozičných odborárov“, ktorá vznikla v závode Opelu v nemeckom meste Bochum. Od začiatku sedemdesiatych rokov až do zatvorenia fabriky v roku 2014 tu zamestnanci bojovali za kratší pracovný čas a kládli odpor zvyšovaniu produktivity, outsourcingu či prepúšťaniu. Dnes bilancujú svoje výsledky a ponúkajú ponaučenia pre mladších kolegov – aj v slovenských automobilkách. Čítať ďalej…

Robotníci v československom socializme

Dnes pred 67 rokmi sa podarilo potlačiť robotnícke nepokoje, ktoré vypukli 1. júna 1953 v Plzni. Masové demonštrácie a štrajky boli reakciou na tzv. menovú reformu a zvyšovanie cien základných tovarov. Zároveň išlo o vyvrcholenie dlhodobej nespokojnosti československej triedy pracujúcich so stalinistickou ekonomickou politikou. Čítať ďalej…