Skinhead pop uhorka!

2. august 2018 • Uhorky antirasizmus, hudba, skinheads

O skinheadskej subkultúre je dodnes málo známe, že nemá pôvod v uctievačoch Hitlera, ale v spojení britskej robotníckej mládeže s kultúrou černošských imigrantov. Že nešlo o zanedbateľný kultúrny fenomén, o tom svedčia aj chvíle, keď sa antirasistická skinheadská kapela dostala na prvé stránky hudobných magazínov. Radikálne ľavicová politika, frajerský imidž a kvalitná muzika v podaní Redskins – to všetko tvorilo skinheadský pop, ktorý o robotníckej triede nebásnil v textoch o pive a „chodení dole ulicou“, ale stál po boku v jej zápasoch.

Možno, ak by neboli členmi trockistickej Socialist Workers Party (SWP), boli by dnes známejší. Chris Dean a Martin Hewes sa v roku 1982 presťahovali z Yorku do Londýna, kde spolu s Nickom Kingom rozbehli kapelu, prostredníctvom ktorej chceli zmeniť svet. Od začiatku plánovali preraziť a upísali sa veľkému labelu Decca: „Kto by chcel skončiť v hudobnom ghette? Čo tým dosiahnete?“

Zároveň si uvedomovali dve veci. Punkový idealizmus, podľa ktorého hudba sama osebe je kľúčom k emancipácii, je naivný. Ak chcete čosi získať, musíte za tým ísť – organizovať sa. Má to však háčik. Hovoriť tieto múdra v časoch, keď trieda o nič nebojuje, je len „abstraktná propaganda,“ hovorí Dean v jednom rozhovore. „Dôležité je pochopiť, ako sme ovplyvnení tým, čo sa deje vo svete, čo sa odohráva v britskej triede pracujúcich, a rozumieť jej zápasom. Môžeme hovoriť najradikálnejšie veci v televízii, môžeme dať rozhovor novinám, ktoré sa predávajú v štvrťmiliónových nákladoch, spraviť tie najextrémnejšie veci, ktoré budú zbytočné, pretože je tu tá jednoduchá marxistická poučka, ktorá vraví, že musíte byť v kontakte s ľuďmi a ich zmýšľaním.“

Rok 1984 bol rokom veľkého štrajku baníkov a ak môže mať kúsok minulosti svoj soundtrack, tak tento zložili práve Redskins. Do bodky naplnili svoju predstavu politickej kapely, ktorá má význam iba v momente, keď je spojená s dianím. Hrali na mnohých podporných koncertoch, podieľali sa na vzniku benefičnej kompilácie „Wake Up“ a postarali sa, aby utŕžené peniaze putovali do správnych rúk. Skladba, ktorou prispeli, mala byť ich novým singlom, ale radšej ju umiestnili na výberovku. Ani sa neobťažovali informovať o tom svoje vydavateľstvo.

Keď dostali pozvánku do televíznej relácie The Tube, prepašovali do vysielania štrajkujúceho baníka s romantickým menom Norman Strike („Norman Štrajk“), ktorý sa vydával za člena skupiny. Na úvod odoslali pol roka štrajkujúcim baníkom jasnú správu: zahrali skladbu „Hold On“ s refrénom „vydržte, nezutekajte, dopekla s hlasovaním – do toho!“ V momente, keď Strike prichádzal k mikrofónu, Dean ho uviedol slovami, „A na tamburíne náš dodatočný perkusionista a durhamský baník v 35. týždni štrajku!“ Strike začal rozprávať, a… Nič. Diváci videli chlapíka s náušnicou, ktorý otvára ústa naprázdno.

Dodnes sa nevie, či išlo o chybu techniky, alebo ho jednoducho vypli, no incident len znásobil efekt, ktorý prejav mal mať. Novinári sa išli potrhať o prepis Strikovho volania po solidarite s baníkmi. Celé vystúpenie uzavrela skladba „Keep on keepin’ on“ a zvolanie „Victory to the Miners!“. Prišla však porážka, ktorá zdecimovala baníkov i ľavicu a kapele zasadila úder, z ktorého sa už neotriasla.

V nasledujúcom období sa Redskins snažili preniesť sily do iného zápasu: pridali sa k tisícom ľudí v Británii, ktorí bojovali proti rasistickému režimu v Juhoafrickej republike. Združenie Artists Against Apartheid (AAA, Umelci proti apartheidu) zorganizovalo v novembri 1985 koncertné turné. Redskins plánovali vydať benefičný singel „Kick over the statues“, ale ich vydavateľstvo projekt zastavilo. Kapela znova vyriešila problém po svojom – ukradla nahrávku a vydala ju v nezávislom vydavateľstve Abstract. Z výťažku podporili juhoafrické odbory a Africký národný kongres – politickú stranu, ktorá bojovala proti apartheidu.

Východisko z dezilúzie po porážke baníkov sa snažili nájsť ďalší hudobníci, napríklad Billy Bragg, ktorý s Redskins často stál na jednom pódiu. Spolu s inými rozbehol kampaň Red Wedge („Červený klin“), ktorej myšlienkou bolo, že ak dnes trieda nedokáže poraziť konzervatívcov na pracoviskách, treba to skúsiť vo voľbách. Muzikanti na koncertoch presviedčali mladých ľudí, aby išli voliť Labour Party. Redskins však kampaň odmietli: „Vždy sme hrali benefičné koncerty pre Labour Party – akcie proti rasizmu, či nezamestnanosti, ale Red Wedge je niečo iné. Vaším primárnym cieľom je mať labouristickú vládu. Môžete v mladých prebudiť ich skrytú energiu a moc, ale načo, ak jediné, o čo ide, je zvoliť niekoho ako Neil Kinnock,“ teda vtedajšieho predsedu strany.

Kapela v roku 1986 nahrala svoj jediný album „Neither Washington nor Moscow“, ktorý zbieral pozitívne kritiky v hudobných časopisoch. Odohrala veľké turné po Francúzsku, Nemecku a Taliansku. Hrali v Paríži na Bastille pre tisícky ľudí, koncert naživo vysielala televízia. Politika nebránila Redskins v tom, aby oslovili široké publikum.

Už ich to však nebavilo. Skončili po štyroch rokoch. Martin Hewes napísal pre NME epilóg, v ktorom vysvetľoval: „Rock’n’roll funguje najlepšie, keď je spontánny a osviežujúci. Redskins sa však nevyhnutne stali predvídateľnými. (…) Ďalším problémom bolo, že sme sa odtrhli od každodennej reality, na základe ktorej sa socialisti pozerajú na svet. Mať ‚správnu‘ líniu nestačí. Treba si dať pozor na to, aby sme závery vyvodzovali zo sporov a skúseností ľudí,a tiež, aby sme to, na čo prídeme, pretavili do praxe. To sa nám nepodarilo.“

Spolu s jedným obdobím bojov pracujúcich v Británii zmizla aj skupina, ktorá svoju tvorbu považovala za jeho súčasť. Hlásila sa k známemu odkazu, ktorý neskôr našiel ďalších pokračovateľov: „Kapitalizmus ovláda a predáva pop, no ten zostáva kultúrou s obrovským medzinárodným publikom z radov triedy pracujúcich.“

Odkazy

Galéria

Video


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…