Urbanistická uhorka

26. júl 2018 • Uhorky architektúra, konštruktivizmus Prvá časť seriálu

Antropológ Joseph G. Feinberg v nedávnom rozhovore o strednej Európe poznamenal: „To, čo som najprv chápal ako cudziu civilizáciu za železnou oponou – pretože nám to tak v USA zobrazovali – som postupne odhalil ako ideu a spleť historických hnutí, ktoré zanechali svoje stopy všade. To znamená, že Východ nie je až tak radikálne ‚východným‛, ani Západ až tak radikálne ‚západným‛, ako sme si to často predstavovali.“

Toto prepojenie dejín „Západu“ a „Východu“ dobre ilustruje aj životná dráha Lotte Stam-Beese (1903 – 1988), ktorá v rokoch 1955 – 1968 pôsobila ako hlavná architektka holandského mesta Rotterdam. V jej živote boli určujúce jednak skúsenosti z medzivojnového obdobia, v ktorom sa presadili viaceré ženy-priekopníčky, jednak kontakty s ľavicovým hnutím a konštruktivistickými experimentmi v Sovietskom zväze.

Lotte Beese sa narodila v niekdajšom sliezskom meste Reisicht (dnes poľské Rokitki) do nezámožnej stredostavovskej rodiny. Po tom, čo vystriedala niekoľko bežných zamestnaní, sa jej v roku 1926, už ako 23-ročnej, podarilo dostať na slávnu umelecko-remeselnú školu Bauhaus v Dessau.

Spočiatku sa venovala fotografii. To sa zmenilo v roku 1928, po nástupe marxisticky orientovaného riaditeľa Hannesa Meyera, ktorý presunul ťažisko školy z priemyselného dizajnu na vecnú a sociálne orientovanú architektúru. Zároveň sa viaceré študijné odbory prvýkrát otvorili aj ženám. Aj Beese sa začala venovať architektúre, no zakrátko medzi ňou a Meyerom vznikol milenecký vzťah, pre ktorý musela školu predčasne opustiť. Vďaka Meyerovým kontaktom sa dostala k niekoľkým zamestnaniam v architektonických kanceláriách v Berlíne a Hamburgu. V roku 1929 si na niekoľko mesiacov našla prácu vo Viedni, u filozofa Otta Neuratha, kde sa podieľala na vývoji grafického jazyka ISOTYPE. Onedlho sa dostala aj do Brna, kde pracovala v kancelárii architekta Bohuslava Fuchsa, popredného predstaviteľa ľavicovej avantgardy.

Keď v roku 1930 Meyera prepustili z Bauhausu, vybral si za nové pôsobisko Sovietsky zväz a požiadal Beese, aby ho nasledovala. Pripojila sa k nemu a spolupracovala na projektoch v rámci skupiny architektov „Červená brigáda“. Meyer napríklad plánoval urbanistický rozvoj Moskvy v rámci prvej päťročnice. Projektoval aj nové hlavné mesto židovskej autonómnej republiky Birobidžan – akéhosi sovietskeho predchodcu štátu Izrael – vo východoázijskej časti ZSSR. Vzťah Beese s ideologicky čoraz nekompromisnejším Meyerom sa však začal otriasať. Ešte v zime roku 1930 sa preto vrátila do Brna k práci u Fuchsa. Čoskoro sa však ukázalo, že je s Meyerom tehotná. Keď sa narodil Peter, od brnianskeho ľavicového šéfa sa jej až súdnou cestou podarilo vymôcť tri mesiace materskej dovolenky, no peniaze nakoniec nikdy nevidela a firmu napokon musela opustiť.

Ako slobodná matka mala minimálne šance nájsť si prácu v odbore, a tak sa začala intenzívnejšie venovať politike. Vstúpila do KSČ a kultúrnej organizácie Levá fronta. Pre jej verejné aktivity a organizáciu demonštrácie k výročiu októbrovej revolúcie sa o ňu začala zaujímať polícia. Aj preto sa v roku 1931 vrátila do Sovietskeho zväzu. Od Meyera, ktorý nemal záujem o kontakt s „ich“ synom, si však musela vypočuť, že by si mala dať do poriadku svoju „osobnostnú krízu“ a dovzdelať sa ako komunistka. Ich vzťah sa definitívne rozpadol.

Návrat do čoraz reakčnejšieho Nemecka už nebol možný. Preto Beese zverila svoje dieťa známym v Prahe a odišla pracovať na sovietsky Štátny urbanistický inštitút, ktorý viedol konštruktivista Moisei Ginzburg. V rámci sekcie Giprograd tu pracovala na projekte socialistických sídlisk („socgorodov“) v Charkove a Kyjeve. V roku 1932 sa k nej vrátil syn. Kým Beese pracovala, starala sa oňho žena z ulice, ktorú si pribrala za spolubývajúcu. V Giprograde sa stretla aj s bývalým profesorom Bauhausu, Martom Stamom, ktorý ako člen „Mayovej brigády“ (založenej nemeckým architektom Ernstom Mayom) viedol výstavbu mesta Magnitogorsk. S nástupom stalinizmu sa však zhoršilo aj postavenie zahraničných odborníkov a odborníčok, od ktorých sa pri plánovaní miest začali vyžadovať veľkolepé stavby v klasickom, predmodernom štýle. Stam v roku 1934 odmietol podieľať sa na projektovaní nového sídliska na zamorenom území Balchašského jazera a odišiel do Holandska. Beese, ktorú so Stamom už v tom čase spájal viac než len profesionálny vzťah, odišla s ním.

Svoj prvý formálny titul získala Beese až v roku 1945 v Holandsku, už ako rozvedená Stam-Beese. Defintívne vykročila z tieňa mužských kolegov a partnerov. Vďaka skúsenostiam s veľkoplošnou výstavbou moderných miest sa jej podarilo získať pozíciu urbanistky Rotterdamu. Túto prístavnú a priemyselnú metropolu takmer úplne zničili nálety Luftwaffe a spojencov, no po vojne sa stala jedným z najsvetlejších centier modernistickej architektúry. Jej podobu výrazne ovplyvnili aj návrhy Lotte Stam-Beese, ktorá vo svojej práci ostala verná predstave, že spoločenský priestor formuje ľudí. Najmä návrhy moderných sídlisk Pendrecht, Alexanderpolder či Ommoord získali autorke medzinárodné uznanie a prestíž.

Odkazy

Galéria


Všetky časti seriálu


Čítajte v Bufete

Aus heiterem Himmel

Am 10. Juni hat in der Fabrik von Booster Precision Components in Beluša (in der Westslowakei) ein Streik begonnen. Die Angestellten wehrten sich gegen Kürzungen der Prämien und Lohnzuschüsse, die die Firma vor einem Jahr eingeführt und mit der Pandemie begründet hat. Wie bald klar wurde, waren diese Maßnahmen auf Dauer gedacht und weitere folgten. Čítať ďalej…

Kde sa vzal, tu sa vzal

Desiateho júna sa v belušskej fabrike Booster Precision Components začal ostrý štrajk. Zamestnanci sa ním bránili proti škrtom odmien a príplatkov, ktoré firma urobila už pred rokom a ospravedlňovala ich pandémiou. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o trvalé opatrenia, ku ktorým sa postupne pridávali ďalšie. Čítať ďalej…

Dizajnér, ktorý chcel zastaviť pás

Koncom minulého roka, keď svet žil duelom medzi Trumpom a Bidenom či druhou vlnou pandémie, prišla smutná správa zo sveta dizajnu. Devätnásteho októbra vo veku 88 rokov zomrel v milánskej nemocnici Enzo Mari (1932 – 2020), komunista a uznávaný dizajnér. S koronavírusom v tej istej nemocnici bojovala aj jeho manželka, historička umenia Lea Vergine, ktorá skonala iba deň po ňom. Čítať ďalej…

Ak vôbec existuje nádej

Ľavičiarske diskusie o násilí na Blízkom východe sa desaťročia pohybujú medzi dvoma pólmi. V nemecky hovoriacich krajinách a v prostredí, ktoré sa inšpiruje ich teoretickou produkciou, má silnú pozíciu predstava o nedotknuteľnosti Izraela. Vznikol ako útočisko pre tých, ktorí boli pre svoju etnicitu najväčšmi prenasledovaní. Preto ho treba brániť pred všetkými hrozbami dovtedy, kým budú existovať iné štáty. Tento pohľad fakticky uznáva – či skôr vyznáva – charakter Izraela ako etnoštátu. Spomedzi všetkých kapitalistických štátov vyčleňuje jeden, ktorý pre jeho jedinečnú povahu a historické okolnosti vzniku nemožno kritizovať. Všetko ostatné je antisemitizmus. Čítať ďalej…