Židácka uhorka

Na začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia sa mladému ruskému socialistovi Chaimovi Žitlovskému nepáčilo to, čo okolo seba videl. Zdalo sa, že židovskí obchodníci, úžerníci a krčmári vykorisťujú úbohého ruského sedliaka. A medzi najhorších patril jeho vlastný otec Josef. Chaim sa preto odsťahoval z domova. Vymyslel si ruské meno Jefim Osipovič a pridal sa s nadšením k revolučnej strane Narodnaja voľa – Vôľa ľudu.

Po atentáte na cára Alexandra II. v roku 1881 prišla vlna pogromov a mnohí súdruhovia v organizácii vyhlásili: nemáme sympatizovať s obeťami ale so „sociálnym hnutím más“, ktoré sa postavili proti údajným židovským vykorisťovateľom. Žitlovskij sa zdesil a rozhodol sa, že svoj ľud nedokáže predsa tak ľahko opustiť. Jefim sa stal opäť Chaimom. Pustil sa do štúdia židovskej aj sociálnej otázky a po čase zmenil, resp. rozšíril svoj pohľad na postavenie Židov v Rusku. Zdalo sa mu, že s modernizáciou spoločnosti sa menili aj Židia.

Meštianska vrstva, do ktorej patrili predstavitelia všetkých národností, azda stále prispievala k celospoločenskej nespravodlivosti. Žitlovskij prišiel k záveru, že ju nemôže ukončiť fyzická likvidácia vykorisťovateľov, ale len revolučná zmena spoločenskej štruktúry.

Zároveň však veľká časť Židov už nepatrila k meštianstvu, prípadne tam možno (napriek stereotypom) ani nikdy nepatrila. Z más maloobchodníkov a remeselníkov, ktorí v nových ekonomických podmienkach nemohli uplatňovať svoje staré schopnosti, ani sa nemohli stať sedliakmi, sa stala masa proletárov. A Žitlovskij sa stal popredným teoretikom židovského socializmu: národnostného hnutia, ktoré sa chápalo ako neodlučiteľné od socializmu, bez ktorého sa podľa Chaima nemohli riešiť problémy antisemitizmu, nešťastného sociálneho postavenia Židov a utrpenia všetkých národov.

Počas ďalšieho vyše polstoročia sa kultúrne vrenie východoeurópskej židovskej komunity skutočne odohrávalo v dvojitom rámci – židovskom aj socialistickom. Najväčší židovskí spisovatelia boli angažovaní socialisti. Najčítanejšie periodiká boli socialistické. Najvplyvnejšie židovské národné politické hnutia boli socialistické. Bol to jednak Bund, ktorý bojoval za kultúrne práva Židov v diaspóre, teda všade, kde žili; a Paole tsion, strana ľavicových sionistov. A najobľúbenejšie piesne boli piesňami socialistickej revolúcie.

Toto kultúrne a politické vrenie neprežilo pohromu druhej svetovej vojny. Jeho zvyšky po vojne nenašli pochopenie ani v Sovietskom zväze (v časoch Stalinom obnoveného antisemitizmu), ani v Poľsku, kde antisemitskí stalinisti na čele s Władysławom Gomułkom vyhrali vnútrostranícky boj. Nenašli však pochopenie ani v „druhej diaspóre“, v Spojených štátoch či v Izraeli. V USA sa po niekoľkých generáciách deti imigrantskej komunity asimilovali a revolučná jidiškajt (spojená s jazykom jidiš a socialistickým židovstvom) sa pretavila do rôznych nových anglofónnych politických smerov. V novozaloženom Izraeli síce prevládol sociálnodemokratický prúd sionizmu, no jeho lídri zámerne potláčali práve východoeurópske židovské tradície – vrátane jidiš ako primárneho jazyka socialistickej kultúry.

Pamäť je síce krátka, ale také je aj zabudnutie. Muzikant Daniel Kahn sa presťahoval z rodného Detroitu do Berlína, kde spieva a v preklade aktualizuje staré revolučné piesne v jidiš. Jeho „Pochod nezamestnaných“ nie je o nič menej relevantný dnes než v tridsiatych rokoch, keď túto pieseň zložil krakovský pesničkár Mordechaj Gebirtig (zavraždený nacistami v roku 1942). „Raz, dva, tri, štyri, my sme nezamestnaní… niekedy je nás menej, niekedy viac a viac.“ Príde však, „nová, slobodnejšia krajina“, uzatvárajú Gebirtig aj Kahn. Dejiny sa tým však neuzavreli.

Video

Čítajte v Bufete