Solidaritu s aktivist(k)ami – a s baníkmi!

1. december 2018 • Správy a komentáre Hornonitrianske bane, klimatická kríza, represia

V stredu 28. 11. vyliezlo niekoľko environmentálnych aktivistov a aktivistiek na ťažobnú vežu Hornonitrianskych baní Prievidza (HBP) v Novákoch. Chceli upozorniť na negatívne dôsledky ťažby a spaľovania hnedého uhlia, ako je ničenie krajiny a zdravia jej obyvateľov. Žiadali ukončenie štátnych dotácií pre toto odvetvie, ktoré má v globálnom meradle významný vplyv na zmenu klímy, ale aj koniec „doby uhoľnej“, teda úplné zastavenie ťažby a spaľovania.

Polícia zadržala dvanástich ľudí, vrátane aktivistov a aktivistiek zo zahraničia. Boli obvinení z prečinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky „všeobecne prospešného zariadenia“. Za akciu, ktorou chceli pritiahnuť pozornosť médií a verejnosti, im teraz hrozí až šesťmesačné väzenie (v prípade, ak ich budú stíhať pre prečin), prípadne aj vyšší trest (od jedného do piatich rokov, ak by išlo o trestný čin). Od svojho zadržania zostávajú za mrežami.

Postup štátnych orgánov očividne má mať odstrašujúci účinok. Tentoraz sú cieľom aktivisti, ktorí sa zúčastnili na malej priamej akcii, nabudúce to môže byť ktokoľvek iný, kto sa podobne postaví záujmom HBP.

Dôvody klásť odpor „fosílnemu kapitálu“ pritom majú aj samotní zamestnanci baní. Týkajú sa ich totiž nielen tie dôsledky ťažby a spaľovania uhlia, ktoré dopadajú na nás všetkých. Pri svojej práci čelia aj mnohým bezprostredným rizikám. Tie vyšli najavo napríklad v marci tohto roka, keď banská voda niekoľkým baníkom poleptala nohy (a znečistila miestny potok). Pamätáme však aj vážnejšie havárie. Takmer presne pred dvanástimi rokmi, 16. novembra 2006, v Bani Nováky zavalilo štyroch baníkov. Všetci zomreli a kusy ich tiel nachádzali ešte niekoľko dní. Len o pár rokov neskôr, 10. augusta 2009, pri požiari a výbuchu v Bani Handlová zahynulo dvadsať baníkov a banských záchranárov. Najmladší mal iba 29 rokov, najstarší nedožitých 54.

Súdne konanie vo veci najhoršej banskej katastrofy v dejinách samostatného Slovenska trvá dodnes. Okresný súd pôvodne (v roku 2015) odsúdil troch vedúcich pracovníkov bane na nepodmienečné tresty. Krajský súd však neskôr rozsudok zrušil (2017) a vrátil vec na okresnú úroveň. Pojednávanie pokračovalo aj pred pár dňami. Vypovedal nový svedok prokuratúry, Vladimír Tejbus, ktorý bol vedúcim oddelenia banskej bezpečnosti Hlavného banského úradu. Vo svojej výpovedi upozornil na viaceré porušenia bezpečnostných predpisov, ale aj na zvláštne okolnosti vyšetrovania. Myslí si, že baníci a záchranári zomreli pre chybné rozhodnutia manažmentu, a nie v dôsledku nekontrolovateľného výbuchu.

HBP za fyzicky náročnú, rizikovú prácu baníka v podzemí, ktorá je spätá s chorobami z povolania, v súčasnosti ponúkajú „od 815 €/mesiac + príplatky a prémie za dosiahnuté výsledky“. Pracuje sa nepretržite, v 9,5-hodinových zmenách, ktoré zahŕňajú veľkorysú polhodinovú prestávku na odpočinok a stravovanie. Firma tiež považovala za vhodné zaradiť medzi benefity, ktorými sa chváli v pracovnej ponuke, aj „vitamínový nápoj“ či „desiatové balíčky“. Personalistom HBP teda očividne nechýba zmysel pre čierny humor. Mohli by doplniť, že pozícia je vhodná len pre uchádzačov, ktorí dokážu „pracovať pod tlakom“ (zosunutej horniny), alebo že si občas vyžaduje „zápal pre vec“.

Solidarita so stíhanými aktivist(k)ami je pre nás zároveň solidaritou s baníkmi HBP a obyvateľmi regiónu. Súhlasíme s Greenpeace, že ťažbu a spaľovanie uhlia treba zastaviť. Platiť za to by pritom nemali baníci, ale ľudia ako Peter Čičmanec.

HBP sú vlastnené spoločnosťou „Hornonitrianske bane zamestnanecká, a. s.“. Názov evokuje, že ide o akúsi „samosprávnu“ či „družstevnú“ spoločnosť, ktorú vlastnia jej zamestnanci. V skutočnosti ide o typický príklad niekdajších „zamestnaneckých privatizácií“, v ktorých väčšinu akcií zhrabli manažéri štátnych podnikov. Pán Čičmanec, niekdajší riaditeľ závodu Baňa Nováky, vlastní 44,8 % akcií. Nik iný nemá väčší ako 25 % podiel. Čo-to však vlastní aj Čičmancova manželka – podľa informácií z roku 2009 je to 16 percent. Spolu teda 60:40 v prospech direktorskej rodinky. Tretí najväčší akcionár, ktorý je rovnako členom predstavenstva, v roku 2009 vlastnil smiešne (necelé) 4 %. Takže taká „zamestnanecká“ je táto akciovka.

Nepochopiteľný je pritom postoj miestnych odborov, ktoré v základných otázkach držia stranu rodinnému biznisu. Napríklad zbierajú podpisy za udržanie ťažby a podieľajú sa na kampaniach proti environmentalistom. Ak by bojovali za skutočné záujmy „proletárov z podzemia“, žiadali by:

  • odškodnenie všetkých obetí minulých tragédií zo zdrojov firmy,
  • koniec nebezpečnej práce,
  • zastavenie ničenia zdravia a prírody na Hornej Nitre,
  • zabezpečenie lepšieho živobytia zamestnancom HBP aj bez práce v podzemí.

Kto to všetko zaplatí? Tí, ktorí profitujú z ťažby a spaľovania uhlia – a teda aj z vašich úrazov a chorôb z povolania alebo zo vzduchu, ktorý dýchajú aj vaše alergické deti. Ako ich k tomu prinútiť? Začať sa dá tým, že prerušíte ťažbu na dlhšie, než sa to podarilo aktivistom a aktivistkám Greenpeace.

Viac o našom pohľade na „zelenú otázku“ sa dočítate v článku, ktorý sme vydali ešte v apríli tohto roka.

Odkazy


Čítajte v Bufete

Ako minulé vlády škrtali hygienikov

Pozitívne testy na koronavírus začali v posledných týždňoch prudko pribúdať. Hlavný hygienik stále tvrdí, že nejde o komunitné šírenie, a že vyhľadávanie kontaktov infikovaných funguje. Situácia na regionálnych úradoch však naznačuje niečo iné: epidemiológovia pracujú nadčas, cez víkendy, na hranici svojich možností. Do vyhľadávania už zapojili obslužný personál. Ak aj je pravda, že väčšinu potenciálnych nakazených sa zatiaľ darí (včas) vyhľadať, zdá sa, že o týždeň to už nebude platiť. Čítať ďalej…

Niekoľko bodov k Bielorusku

Je pre nás samozrejmosťou, že záujmy bieloruskej triedy pracujúcich nie sú totožné ani so záujmami funkcionárov bieloruského politického aparátu, ani so záujmami manažérov domácich či zahraničných firiem. Čítať ďalej…

Priestor na dýchanie (film)

Dokumentárny film režisérky Johanny Schellhagen sleduje históriu „Skupiny opozičných odborárov“, ktorá vznikla v závode Opelu v nemeckom meste Bochum. Od začiatku sedemdesiatych rokov až do zatvorenia fabriky v roku 2014 tu zamestnanci bojovali za kratší pracovný čas a kládli odpor zvyšovaniu produktivity, outsourcingu či prepúšťaniu. Dnes bilancujú svoje výsledky a ponúkajú ponaučenia pre mladších kolegov – aj v slovenských automobilkách. Čítať ďalej…

Robotníci v československom socializme

Dnes pred 67 rokmi sa podarilo potlačiť robotnícke nepokoje, ktoré vypukli 1. júna 1953 v Plzni. Masové demonštrácie a štrajky boli reakciou na tzv. menovú reformu a zvyšovanie cien základných tovarov. Zároveň išlo o vyvrcholenie dlhodobej nespokojnosti československej triedy pracujúcich so stalinistickou ekonomickou politikou. Čítať ďalej…