Volkswagen: Solidarita so šéfmi sa nevypláca

20. september 2018 • Správy a komentáre autopriemysel, OZ KOVO, štrajk, Volkswagen

Vo Volkswagene koncom augusta vypršala dohoda o tzv. konte pracovného času a nebola predĺžená. Toto opatrenie sa pôvodne zavádzalo ako gesto „solidarity“ s firmou. Súčasná situácia potvrdzuje, že pracujúcim sa takáto solidarita nevypláca.

Kontext

  • Zavedenie „flexikonta“, teda prvej verzie konta pracovného času, podporovali aj odbory – vtedy ešte ZO OZ KOVO na čele s predsedom Zoroslavom Smolinským. Bolo to počas krízy v roku 2009. Flexikonto obhajovali tým, že pomáha chrániť pracovné miesta. Fungovalo to takto: zamestnanci pre nedostatok objednávok síce nechodili do práce, ale dostávali bežnú mzdu, ako keby sa vyrábalo. Zaplatené hodiny, ktoré sa zaznamenali do časového konta, si odpracovali neskôr na nadčasoch, ktoré neboli preplácané ako nadčasy. Dnes sa odbory (už ako Moderné odbory Volkswagen, MOV) pozerajú na tieto začiatky časového konta ako na „podanie pomocnej ruky zamestnávateľovi“ a „vyjadrenie solidarity v ťažkých časoch“.

  • Počas vlády I. Radičovej (2011) sa určitá obdoba flexikonta, tzv. konto pracovného času (KPČ), dostala do Zákonníka práce. Pretrvala aj napriek zmenám vlád. Používa sa aj v čase, keď je kríza minulosťou a zúri konjunktúra. Z opatrenia, ktoré pôvodne malo byť reakciou na dočasné ťažkosti firiem, sa stal bežný nástroj na usporiadanie pracovného času podľa potrieb výroby (t. j. zamestnávateľa a jeho zisku) a na úsporu príplatkov za nadčasy. Na využívanie KPČ dnes stačí súhlas odborov, resp. zástupcov zamestnancov.

  • Odbory vo VW dali takýto súhlas aj po kríze. Fungovalo to takto: ak firma z nejakých príčin potrebovala prerušiť výrobu, zamestnanec zostal doma, no v daný mesiac dostal bežnú výplatu vrátane všetkých obvyklých bonusov. Zaplatené, ale neodpracované hodiny sa zaznamenali do KPČ. Časť zamestnancov si ich mohla odpracovať aj nadčasmi. Najmä pre tých, ktorí pracujú v nepretržitej prevádzke a nedá sa im naplánovať nadčasová práca, existovala aj iná možnosť: za každý odpracovaný týždeň sa im stav na konte znížil o 1,5 hodiny. Štandardný pracovný čas vo fabrike bol teda 36 hodín týždenne a ďalších 1,5 hodiny týždenne sa „odrábalo“ KPČ. Táto zmena sa zaviedla v roku 2014 a zahŕňala alikvotné zníženie tarifných miezd. Tie vtedy klesli o 4 %, keďže aj pracovný čas sa pomyselne znížil z 37,5 hodiny na 36 hodín týždenne čiže o 4 %.

Dnešná situácia

  • Aktuálny súhlas odborov s KPČ vypršal 31. augusta 2018. MOV odmietli podpísať novú dohodu, ktorá by konto predĺžila na ďalšie obdobie. Z diskusií zamestnancov sa zdá, že väčšina tento krok podporovala. Aké to má dôsledky?

  • Po prvé, štandardný pracovný čas v závode sa predĺžil na pôvodných 37,5 hodiny týždenne. KPČ prestalo existovať, takže spomínaných 1,5 hodiny sa nemá kam započítavať. Tarifné mzdy sa pritom nijako nezmenili. Štyri percentá, o ktoré sa znížili v roku 2014, sa nevrátili. Prakticky to znamená to isté ako pokles hodinovej mzdy.

  • Po druhé, na podpis novej dohody bolo naviazané využívanie benefitu, ktorý bol výsledkom štrajku v roku 2017: dvoch dní plateného voľna navyše (jedného v roku 2018 a jedného v roku 2019). Keďže nová dohoda neexistuje, zamestnanci VW túto bonusovú dovolenku nemôžu čerpať. Ďalšia práca (ďalšie autá, ďalšie eurá…) navyše od zamestnancov pre firmu.

  • A po tretie, zamestnávateľ zareagoval aj tým, že pracovníkom siahol na tzv. skupinové hodnotenie. To je príplatok, ktorý sa líši podľa toho, ako tím pracovníkov plní ciele dohodnuté s priamym nadriadeným. Donedávna bola priemerná výška skupinového ohodnotenia v závode na úrovni asi 9 % (počíta sa zo základného platu). Teraz sa znížila na 5 %. V tretej tarifnej triede to predstavuje pokles mesačnej výplaty o vyše 30 € (v hrubom; vo vyšších triedach je to viac). Pre firmu ďalšie plus.

Závery

  • Solidarita so šéfmi sa nevypláca. Podaj pomocný prst… odtrhnú ti ruku a budú ťa ňou biť. A nielen to: v skutočnosti to nebola žiadna solidarita. Flexikonto nebolo blahosklonné gesto zo strany zamestnancov. Krízové opatrenia sa prijímali pod hrozbou hromadného prepúšťania. Firmám sa podarilo preniesť krízu na plecia pracujúcich a nielenže z nej ťažili, ale dokázali tieto výdobytky udržať aj po kríze.

  • Firma trestá zamestnancov za to, že si dovolili nesúhlasiť s jej predstavami o flexibilite. Snaží sa vynútiť si predĺženie KPČ tým, že im siaha na platy. Zároveň takto podporuje rozpory medzi tými zamestnancami, ktorí pracujú v trojzmennej prevádzke (a ktorým KPČ prekážalo viac), a tými, ktorí pracujú v štvorzmennej prevádzke alebo v kanceláriách. Je to tiež spôsob, ako potvrdiť moc manažmentu, aj s ohľadom na minuloročný štrajk. Manažment takto zamestnancom odkazuje: „Mysleli ste si, že bude po vašom? Že si od vás necháme diktovať? Že sa tu nejako zmenia pomery? Na nás ste prikrátki!“

  • Dnes tu nie je žiadna kríza. Firmy zápasia s nedostatkom pracovnej sily. To hrá pracujúcim do karát. Treba prejsť do protiútoku. Ako?

Tu je pár nápadov:

  • Dáte menej peňazí?

Dostanete za ne pomalšiu prácu, napríklad presne podľa bezpečnostných a ergonomických pravidiel.

  • Nebudú skupinové bonusy?

Nebude plnenie cieľov, žiadna kooperácia so supervízormi, nič navyše oproti tomu, čo je nevyhnutné, aby sme si splnili základné povinnosti.

  • Žiadna bonusová dovolenka?

Vezmeme si paragrafy a narobíme vám problémy vo výrobe vtedy, keď to najmenej čakáte. Sú to veci, ktoré nemá zmysel robiť osamote – treba sa dohodnúť.

Čítajte viac: https://karmina.red/posts/volkswagen-10/

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…