Kuchynský komunizmus

14. jún 2021 • Minútky architektúra, komunizmus, Rakúsko-Uhorsko, umenie, ženy

Životná dráha Margarete Schütte-Lihotzky, rakúskej antifašistky, komunistky, ženskej politickej aktivistky a výnimočnej architektky, opísala oblúk celého dvadsiateho storočia a bola intenzívne prepletená s turbulentným politickým dianím v Európe.

Margarete Lihotzky sa narodila sa do stredostavovskej rodiny vo Viedni v roku 1897. Na miestnej umelecko-priemyslovej škole, ktorá ako jediná prijímala aj ženy, vyštudovala architektúru. Spomedzi pedagógov ju ovplyvnil predovšetkým Oskar Strnad. Tento predstaviteľ tzv. viedenskej moderny sa zaujímal aj o podmienky bývania mestskej chudoby, ktoré boli – v dôsledku rýchlej industrializácie a urbanizácie – otrasné. Svojej študentke navrhol, aby v rámci štúdia obytných stavieb podnikla niekoľko terénnych prieskumov v robotníckych štvrtiach. Táto skúsenosť napokon predurčila celé jej kariérne smerovanie.

Po ukončení štúdia a absolvovaní niekoľkých kratších praxí sa Lihotzky ako prvá žena v Rakúsku s diplomom z architektúry zamestnala v Sídelnom úrade mesta Viedeň (Wiener Siedlungsamt). Radnicu v čase po vojne ovládla sociálnodemokratická strana, ktorá rozbehla plán „Červenej Viedne“. Zahŕňal aj ambiciózny program bytovej výstavby a ďalších reforiem zameraných na zlepšovanie životných podmienok robotníckej triedy. Lihotzky v úrade spolupracovala na projektoch obytných domov a sídlisk s Adolfom Loosom a Josefom Frankom (Werkbundsiedlung). Spoluprojektovala aj mestský nájomný dom Winarskyhof či sídlisko Eden. V druhom prípade išlo o projekt kultivácie existujúcej osady, ktorá vznikla načierno, v spolupráci s obyvateľmi a obyvateľkami sídliska.

Radikálne reformné hnutia podobné Červenej Viedni zasiahli v tom čase viacero metropol aj v Nemecku. Revolúciu na konci vojny sa podarilo potlačiť násilím a za asistencie sociálnej demokracie. Kompromisným výsledkom bolo demokratické zriadenie Weimarskej republiky, základná emancipácia žien (volebné právo, prístup k vyššiemu vzdelaniu a profesionálnym povolaniam) a na tú dobu veľkorysé sociálne programy. V roku 1925 vo Frankfurte vymenovali za šéfa mestskej rady architekta a komunistu Ernsta Maya. Pod jeho vedením sa spustil program sociálnej bytovej výstavby, ktorého výsledkom bolo štrnásťtisíc nových bytov pre približne osemdesiattisíc obyvateľov. May sa pri svojej návšteve Viedne stretol s Lihotzky a presvedčil ju, aby sa presťahovala do Frankfurtu. Tu stretla aj svojho manžela, kolegu Wilhelma Schütteho.

Frankfurtská sociálna výstavba nemala formu mestských nájomných bytových domov ako vo Viedni, ale moderných záhradných sídlisk. Tie zahŕňali verejnú infraštruktúru, zelené plochy, školské budovy a hustý systém lacnej hromadnej dopravy. Pri ich plánovaní sa kládol dôraz na pomerne vysoký štandard bývania a hygieny. V domoch bola elektrina, tečúca voda, plyn a ústredné kúrenie. V zmysle urbanisticko-architektonických princípov hnutia Nová vecnosť a na základe rozsiahlych medzidisciplinárnych výskumov sa zonácia dotkla jednak sídiel (teda bývania, oddychu, práce), jednak vnútorných priestorov domovov (denná miestnosť, detské izby a spálne, hygiena, kuchyňa). Hlavným bodom pracovnej náplne Schütte-Lihotzky bol práve výskum a vývoj v oblasti typizácie a štandardizácie. Navrhovala zariadenia pre deti, byty pre slobodné pracujúce ženy a vytvorila aj návrh, ktorý ju neskôr preslávil – „Frankfurtskú kuchyňu“.

Návrh štandardizovanej kuchyne kládol dôraz na úsporu miesta či materiálov a na racionalizáciu domácich prác. Bežná výbava jednoduchej stredoeurópskej kuchyne – samostatne stojaci sporák, kredenc, výlevka a pracovný stôl – sa v podaní Frankfurtskej kuchyne prepojila do integrovanej jednotky doplnenej o žehliacu dosku. Išlo o prvý model vstavanej kuchyne, ktorá sa mala inštalovať už pri výstavbe. Skrinky preto nepotrebovali zadné steny, čo šetrilo ďalší materiál. Dizajn bral ohľad na hygienu a kuchyňa zaberala len 6,5 m², čo umožnilo rozšíriť plochu bytu určenú na iné účely.

Frankfurtská kuchyňa natrvalo zmenila predstavu o kuchynskej výbave domácností. Dobová kritika pripisovala jej praktickosť tomu, že projekt navrhla žena. Schütte-Lihotzky však nikdy nebola ženou v domácnosti v tradičnom zmysle. Za výsledkom stálo skôr množstvo pozorovaní a výskumov. Inšpiráciu čerpala aj z jedálenských vozňov a lodných kajút. Podrobne študovala metódy racionalizácie na výrobných linkách v priemysle. V duchu taylorizmu bola jej kuchyňa navrhnutá tak, aby jednotlivé pracovné úkony a čistenie vyžadovali minimálne množstvo pohybov.

Ľavicové nadšenie pre pokrok v oblasti racionalizácie, štandardizácie a zvyšovania produktivity nebolo v tých časoch ničím výnimočným. Kritici a kritičky kapitalizmu s nimi spájali rozširovanie možností budovania spravodlivejšej spoločnosti. Aj zámer Frankfurtskej kuchyne bol emancipačný: mala odbremeniť od domácich prác ženy, ktoré začali nastupovať do platených zamestnaní. Schütte-Lihotzky bola presvedčená, že racionalizácia domácich prác je nevyhnutným predpokladom nezávislého osobného rozvoja žien. Reformné úsilie medzivojnového obdobia iste prinieslo zlepšenie materiálnych podmienok triedy pracujúcich. Rámec existujúceho spoločenského systému bol však limitom, ktorý neprekonali. Výsledkom nakoniec nebolo viac voľného času pre nemecké ženy, ale premena domácnosti na izolované moderné pracovisko, ktoré dokázalo efektívnejšie využiť pracovnú silu pri udržiavaní chodu nukleárnej rodiny. Frankfurtská kuchyňa nevedkomy pripravila pôdu aj pre diskusie talianskych marxistických feministiek o polstoročie neskôr, ktoré domácnosť chápali ako predĺženie kapitalistickej fabriky a miesto skrytého vykorisťovania.

V dvadsiatych rokoch Schütte-Lihotzky politicky ovplyvnil kontakt s ľavicovou Frankfurtskou školou. Zároveň sa začala politicky profilovať ako komunistka a vystúpila zo sociálnodemokratickej strany. Príčinou boli jej výhrady voči reforizmu a vyhýbaniu sa konfrontáciám s reakčnou pravicou. Tá už usilovne pracovala na odstránení kompromisného demokratického zriadenia. V Nemecku i v Rakúsku sa stupňovalli násilné útoky na jej odporcov.

Schütte-Lihotzky v roku 1930 vycestovala s kolegami, kolegyňami a Ernstom Mayom do Sovietskeho zväzu. Venovala sa tu svojim typickým témam: návrhom nových sídlisk či zariadení pre deti a výskumu v oblasti typizácie. V roku 1934 podnikla študijnú cestu do Číny, kde pracovala na vývoji predškolských a školských zariadení. V roku 1937, keď vypršala platnosť jej nemeckého pasu, musela s manželom opustiť ZSSR. V nasledujúcom roku sa im podarilo nájsť prácu na Akadémií výtvarných umení v Istanbule. Zároveň oficiálne vstúpila do Komunistickej strany Rakúska (KPÖ). V Turecku však nezostala dlho: rozhodla sa vrátiť do Európy a zapojiť sa do odboja proti fašizmu. Už krátko po príchode do Rakúska, v januári 1941, ju odhalili a zatkli. Vypočúvalo ju gestapo a vo väzení strávila zvyšok vojny.

Po vojne sa usadila v Rakúsku. Ako komunistka bola vylúčená zo všetkých verejných zákaziek a profesijných spolkov. Dostala tzv. Berufsverbot, čo svetoznámu architektku fakticky odstrihlo od práce v povolaní. Tým intenzívnejšie sa venovala publicistike, angažovala sa v ženských a mierových spolkoch. V roku 1948 sa stala prezidentkou Spolku demokratických žien v Rakúsku. Podnikala ďalšie študijné cesty do Číny (1956) a na Kubu (1961), venovala sa osvete a organizácii výstav.

Margarete Schütte-Lihotzky sa na domácej pôde dostalo uznania až v osemdesiatych rokoch. Ako osemdesiatročnej sa jej začali sypať vyznamenania za zásluhy: od mesta Viedeň, viacerých univerzít a dokonca od firmy IKEA. Prekážalo jej však, že za menom Schütte-Lihotzky okolie videlo predovšetkým „tú prekliatu kuchyňu“, ktorá je dnes súčasťou stálej expozície v múzeu moderného umenia v New Yorku.

Najvýznamnejšie Štátne vyznamenanie za vedu a umenie si Schütte-Lihotzky v roku 1988 odmietla prevziať. Prevalilo sa totiž, že Spolkový prezident a bývalý sekretár OSN Kurt Waldheim ako dôstojník Wehrmachtu riadil vojenské operácie na Balkáne počas druhej svetovej vojny. Aj v deväťdesiatych rokoch Schütte-Lihotzky brojila proti (post)nacistickým kostlivcom, ktorí začali vyliezať zo skrine rakúskej histórie, a proti vzostupu krajne pravicovej FPÖ. Ako takmer storočná sa spolu s ďalšími obeťami nacizmu pridala k súdnej žalobe na vodcu strany Jörga Haidera za nenávistné prejavy v parlamente. Vymenovania prvej koalície FPÖ s národniarskou ÖVP sa už nedožila. Prvá rakúska architektka zomrela v januári roku 2000.

Po smrti ju ďalšími poctami zahrnula viedenská sociálna demokracia, s ktorou mala počas života komplikovaný vzťah. V roku 2001 po nej pomenovali mestský nájomný dom (Margarete-Schütte-Lihotzky-Hof) a mestský park v jej rodnom 5. okrese Margareten. V roku 2013 po nej pomenovali ulica. Začalo tiež fungovať malé múzeum financované zo zbierok a verejných dotácií, ktoré nesie jej meno. V súčasnosti sa prebúdza z pandemickej prestávky a ponúka bezplatnú výstavu jej návrhov stavieb pre deti.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Aus heiterem Himmel

Am 10. Juni hat in der Fabrik von Booster Precision Components in Beluša (in der Westslowakei) ein Streik begonnen. Die Angestellten wehrten sich gegen Kürzungen der Prämien und Lohnzuschüsse, die die Firma vor einem Jahr eingeführt und mit der Pandemie begründet hat. Wie bald klar wurde, waren diese Maßnahmen auf Dauer gedacht und weitere folgten. Čítať ďalej…

Kde sa vzal, tu sa vzal

Desiateho júna sa v belušskej fabrike Booster Precision Components začal ostrý štrajk. Zamestnanci sa ním bránili proti škrtom odmien a príplatkov, ktoré firma urobila už pred rokom a ospravedlňovala ich pandémiou. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o trvalé opatrenia, ku ktorým sa postupne pridávali ďalšie. Čítať ďalej…

Dizajnér, ktorý chcel zastaviť pás

Koncom minulého roka, keď svet žil duelom medzi Trumpom a Bidenom či druhou vlnou pandémie, prišla smutná správa zo sveta dizajnu. Devätnásteho októbra vo veku 88 rokov zomrel v milánskej nemocnici Enzo Mari (1932 – 2020), komunista a uznávaný dizajnér. S koronavírusom v tej istej nemocnici bojovala aj jeho manželka, historička umenia Lea Vergine, ktorá skonala iba deň po ňom. Čítať ďalej…

Ak vôbec existuje nádej

Ľavičiarske diskusie o násilí na Blízkom východe sa desaťročia pohybujú medzi dvoma pólmi. V nemecky hovoriacich krajinách a v prostredí, ktoré sa inšpiruje ich teoretickou produkciou, má silnú pozíciu predstava o nedotknuteľnosti Izraela. Vznikol ako útočisko pre tých, ktorí boli pre svoju etnicitu najväčšmi prenasledovaní. Preto ho treba brániť pred všetkými hrozbami dovtedy, kým budú existovať iné štáty. Tento pohľad fakticky uznáva – či skôr vyznáva – charakter Izraela ako etnoštátu. Spomedzi všetkých kapitalistických štátov vyčleňuje jeden, ktorý pre jeho jedinečnú povahu a historické okolnosti vzniku nemožno kritizovať. Všetko ostatné je antisemitizmus. Čítať ďalej…