Rakúsky priemysel: Mzdy porastú pomalšie než na Slovensku

Šieste kolo kolektívneho vyjednávania v rakúskom priemysle sa v novembri 2017 skončilo dohodou, podľa ktorej sa k 1. januáru platy všetkých zamestnancov zvýšili o 3 %. Zamestnávateľom sa ušla mierna úprava a uvoľnenie pravidiel, ktorými sa riadi práca počas víkendu. Platnosť súčasného modelu časových kont (flexikont) bola predĺžená o dva roky.

Hoci ide o citeľný rast miezd, jednako sa v súčasnej situácii zdá, že odborom (a pracujúcim) unikla šanca získať viac. Rakúsky kovopriemysel zahŕňa strojárstvo, oceliarstvo, kovospracujúci priemysel a dodávateľov autopriemyslu. Považuje sa za chrbticu národného hospodárstva a má ročný obrat približne 35,5 miliardy eur. Zamestnáva asi 130 000 ľudí a nepriamo ďalších 250 000. Do tohto sektora patrí až 1200 firiem, z ktorých väčšinu tvoria malé a stredné podniky zamerané na technologicky náročnú výrobu. Veľká väčšina produkcie je určená na export.

Vyjednávanie kolektívnych zmlúv pre jednotlivé odvetvia hospodárstva je každoročným rituálom tripartity. V zmluvách sú okrem iného zakotvené odvetvové minimálne mzdy (v Rakúsku neexistuje jedna všeobecná minimálna mzda), pravidlá týkajúce sa nadčasov a podobne. V praxi je vyjednávanie zväčša diskusiou medzi odbormi a zamestnávateľmi o tom, ako interpretovať ukazovatele ako hospodársky rast, mieru inflácie či rast produktivity, a ako na ich základe upraviť výšku miezd. Akcie typu štrajkových pohotovostí či výstražných štrajkov sa považujú za extrémne kroky a „zlyhania rozumného dialógu“.

Tohtoročné vyjednávanie však nebolo len stereotypným opakovaním známeho divadla. Napriek tomu, že národné hospodárstvo v súčasnosti dosahuje najlepšie čísla od hospodárskej krízy, zástupcovia zamestnávateľov pristupovali k vyjednávaniu pomerne neústupne. Platové požiadavky, ktoré prekračovali rast o zvyčajných 1,5 % až 2 %, označovali za „úplne nereálne“. Až keď po poslednom neúspešnom kole odbory vyhláslii štrajkovú pohotovosť, zamestnávatelia ponúkli rást miezd o 2,5 %. Aktuálny prebytok objednávok a akútny nedostatok zamestnancov (zostrený aj tým, že sa výrazne spomaľuje prílev pracovnej sily z východných krajín EÚ) znamenali, že ostrý štrajk by firmy naozaj zabolel.

Vedenie odborov prezentuje trojpercentný rast miezd ako úspech. Naposledy niečo podobné dosiahli v rokoch 2012 (rast o 4,2 %) a 2013 (o 3 %). Pod tieto výdobytky sa podpísal aj krátky štrajk v roku 2011, ktorý vedenie odborov po dosiahnutí vytýčeného cieľa rastu platov čo najrýchlejšie ukončilo (rovnako ako štrajkovú pohotovosť v tomto roku). Súčasný výsledok z pohľadu pracujúcich síce nepredstavuje prehru, ale nie je to ani veľké víťazstvo. Rast miezd totiž ledva prevýši infláciu.

Z hľadiska kontroly frustrácie zamestnancov tak odbory a podnikové rady opäť preukázali svoju užitočnosť. Čo je horšie, na väčšine pracovísk sa prehlbuje apatia. Pracujúci sú na jednej strane sklamaní z výsledku, no zároveň nedokážu niečo podniknúť nezávisle od podnikových rád a odborov.

Ani zamestnávatelia však neboli s konečnou dohodou veľmi spokojní. Želali by si predovšetkým radikálnejšiu flexibilizáciu pracovného času. Už dlhšie sa dožadujú maximálneho 12-hodinového pracovného dňa a 60-hodinového týždňa, no zatiaľ márne. Ich frustrácia sa však už čoskoro môže zmierniť. Z jesenných volieb vzišla vláda ÖVP (konzervatívci) s FPÖ (krajná pravica) s bezprecedentnou pravicovou väčšinou v parlamente. Nová vláda plánuje rozsiahle sociálne škrty a oklieštenie práv pracujúcich, predovšetkým tých zahraničných. S koncom éry hegemónie veľkých strán SPÖ (sociálna demokracia) a ÖVP a ich veľkých koalícií sa končí aj éra veľkých kompromisov. Zástupcovia zamestnávateľov hneď po uzavretí dohody ohlásili, že takýmto spôsobom už nabudúce vyjednávať nebudú…

Galéria

Čítajte v Bufete