Šieste kolo kolektívneho vyjednávania v rakúskom priemysle sa v novembri 2017 skončilo dohodou, podľa ktorej sa k 1. januáru platy všetkých zamestnancov zvýšili o 3 %. Zamestnávateľom sa ušla mierna úprava a uvoľnenie pravidiel, ktorými sa riadi práca počas víkendu. Platnosť súčasného modelu časových kont (flexikont) bola predĺžená o dva roky.
Hoci ide o citeľný rast miezd, jednako sa v súčasnej situácii zdá, že odborom (a pracujúcim) unikla šanca získať viac. Rakúsky kovopriemysel zahŕňa strojárstvo, oceliarstvo, kovospracujúci priemysel a dodávateľov autopriemyslu. Považuje sa za chrbticu národného hospodárstva a má ročný obrat približne 35,5 miliardy eur. Zamestnáva asi 130 000 ľudí a nepriamo ďalších 250 000. Do tohto sektora patrí až 1200 firiem, z ktorých väčšinu tvoria malé a stredné podniky zamerané na technologicky náročnú výrobu. Veľká väčšina produkcie je určená na export.
Vyjednávanie kolektívnych zmlúv pre jednotlivé odvetvia hospodárstva je každoročným rituálom tripartity. V zmluvách sú okrem iného zakotvené odvetvové minimálne mzdy (v Rakúsku neexistuje jedna všeobecná minimálna mzda), pravidlá týkajúce sa nadčasov a podobne. V praxi je vyjednávanie zväčša diskusiou medzi odbormi a zamestnávateľmi o tom, ako interpretovať ukazovatele ako hospodársky rast, mieru inflácie či rast produktivity, a ako na ich základe upraviť výšku miezd. Akcie typu štrajkových pohotovostí či výstražných štrajkov sa považujú za extrémne kroky a „zlyhania rozumného dialógu“.
Tohtoročné vyjednávanie však nebolo len stereotypným opakovaním známeho divadla. Napriek tomu, že národné hospodárstvo v súčasnosti dosahuje najlepšie čísla od hospodárskej krízy, zástupcovia zamestnávateľov pristupovali k vyjednávaniu pomerne neústupne. Platové požiadavky, ktoré prekračovali rast o zvyčajných 1,5 % až 2 %, označovali za „úplne nereálne“. Až keď po poslednom neúspešnom kole odbory vyhláslii štrajkovú pohotovosť, zamestnávatelia ponúkli rást miezd o 2,5 %. Aktuálny prebytok objednávok a akútny nedostatok zamestnancov (zostrený aj tým, že sa výrazne spomaľuje prílev pracovnej sily z východných krajín EÚ) znamenali, že ostrý štrajk by firmy naozaj zabolel.
Vedenie odborov prezentuje trojpercentný rast miezd ako úspech. Naposledy niečo podobné dosiahli v rokoch 2012 (rast o 4,2 %) a 2013 (o 3 %). Pod tieto výdobytky sa podpísal aj krátky štrajk v roku 2011, ktorý vedenie odborov po dosiahnutí vytýčeného cieľa rastu platov čo najrýchlejšie ukončilo (rovnako ako štrajkovú pohotovosť v tomto roku). Súčasný výsledok z pohľadu pracujúcich síce nepredstavuje prehru, ale nie je to ani veľké víťazstvo. Rast miezd totiž ledva prevýši infláciu.
Z hľadiska kontroly frustrácie zamestnancov tak odbory a podnikové rady opäť preukázali svoju užitočnosť. Čo je horšie, na väčšine pracovísk sa prehlbuje apatia. Pracujúci sú na jednej strane sklamaní z výsledku, no zároveň nedokážu niečo podniknúť nezávisle od podnikových rád a odborov.
Ani zamestnávatelia však neboli s konečnou dohodou veľmi spokojní. Želali by si predovšetkým radikálnejšiu flexibilizáciu pracovného času. Už dlhšie sa dožadujú maximálneho 12-hodinového pracovného dňa a 60-hodinového týždňa, no zatiaľ márne. Ich frustrácia sa však už čoskoro môže zmierniť. Z jesenných volieb vzišla vláda ÖVP (konzervatívci) s FPÖ (krajná pravica) s bezprecedentnou pravicovou väčšinou v parlamente. Nová vláda plánuje rozsiahle sociálne škrty a oklieštenie práv pracujúcich, predovšetkým tých zahraničných. S koncom éry hegemónie veľkých strán SPÖ (sociálna demokracia) a ÖVP a ich veľkých koalícií sa končí aj éra veľkých kompromisov. Zástupcovia zamestnávateľov hneď po uzavretí dohody ohlásili, že takýmto spôsobom už nabudúce vyjednávať nebudú…
Ak sa Vám to, čo Karmína robí, zdá užitočné, podporte vznik BUNTu. Čítať ďalej…
Úryvok z knihy Ralfa Ruckusa o zintenzívnení represií za vlády Si Ťin-pchinga. Čítať ďalej…
Rozhovor s Ralfom Ruckusom, autorom novej knihy o ľavicovej opozícii v Číne. Čítať ďalej…
Nemožno vylúčiť, že po niekoľkých rokoch fungovania Borov a ich porovnávania s inými veľkými zariadeniami príde na pretras iná staronová myšlienka. Čo keby sa všetky nemocnice zmenili na akciové spoločnosti, prípadne odovzdali do súkromných rúk? Čítať ďalej…