Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine.

Úvod (Karmína)

Začiatkom decembra minulého roka podpísali desiatky ľavicových akademikov a aktivistiek, prevažne z USA, vyhlásenie proti americkému imperializmu. Islamskú diktatúru v Iráne v ňom prezentovali ako nevinnú obeť medzinárodných sankcií. Státisíce ľudí z radov pracujúcich a chudoby, ktorí v iránskych uliciach demonštrovali proti režimu a čelili streľbe jeho ozbrojených síl, sa tak dočkali naozaj pekného darčeka od západnej ľavice. Dostalo sa im vysvetlenia, že ich pouličné a štrajkové hnutie vlastne slúži záujmom amerického imperializmu, a preto by sa mali poslušne vrátiť do svojich domovov. Internacionálna solidarita? Áno, ale s vládnucou, nie s pracujúcou triedou.

Západná ľavica počas studenej vojny prevzala od amerického a sovietskeho imperializmu vnímanie sveta ako „veľkej šachovnice“ (obľúbený termín a názov knihy Reaganovho poradcu, Zbigniewa Brzezinského). Všetky vlády sveta boli buď spojencami, alebo odporcami západného imperializmu. Západná ľavica oslavovala pracujúcich, ktorí bojovali za svoje záujmy v proimperialistických krajinách, no pracujúcich, ktorí za rovnaké potreby bojovali v tzv. antiimperialistických krajinách, označovala – spolu so so Sovietskym zväzom – za „agentov imperializmu“. Táto binárna logika s koncom studenej vojny nezmizla. V ostatných rokoch vďaka sociálnym médiám získava popularitu aj mimo tradičnej ľavice.

Nejde pritom iba o črtu ľavičiarov v USA: tento fenomén sa týka aj Slovenska a nášho regiónu. Spomeňme si napríklad na verejný protest slovenských socialistov a socialistiek proti americkému raketovému útoku na iránskeho generála, oslavné články o čínskom „socializme“, či ohováranie bieloruského hnutia proti Lukašenkovi.

Rozhodli sme sa preto preložiť krátky článok libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., „Prečo antiimperialisti obhajujú diktátorov?“. Nejde o žiadnu systematickú kritiku antiimperialistickej ideológie: text miestami vyvoláva dojem, akoby prekážkou skutočnej slobody boli len „autoritárske“ vlády, a nie globálny kapitalizmus ako celok. Takúto zaujatosť však možno pochopiť u autora, ktorý žije v militarizovanom a sektársky rozdelenom regióne sveta, voči čomu sa musí neustále vymedzovať a obraňovať. Bez ohľadu na to za prínos článku považujeme to, že poukazuje na viaceré trhliny v antiimperialistickej argumentácii, ako aj na reálne škody, ktoré spôsobuje hnutiu pracujúcich v krajinách mimo Západu.

Hoci je článok napísaný jasne a pútavo, možno treba objasniť dva body. Po prvé, autor v texte používa termín „alt-imperialistický“ ako synonymum výrazu „antiimperialistický“. Bližšie túto obmenu nevysvetľuje, no zrejme má vyjadriť presvedčenie, že režimy ako ten iránsky, prípadne hnutia typu Hizballáh, nepredstavujú žiadnu skutočnú opozíciu voči imperializmu, ale len alternatívnu verziu imperializmu.

Po druhé, v záverečnej úvahe autor navrhuje západným ľavičiarom a ľavičiarkam, aby sa prestali na svet pozerať západnou optikou, v ktorej sa všetko krúti okolo euroatlantických krajín. Ide o dôležitý pohľad ľudí z geopoliticky „strategického“ regiónu, ktorí odmietajú byť šachovými figúrkami rozohranej partii medzi veľmocami. Aj libanonskí ľavičiari a pracujúce žiadajú rovnaké právo na protest a vzburu, aké si nárokujú ľavičiarky a pracujúci na Západe a v USA. Západná ľavica sa musí vzdať dvojakého metra („My na Západe sa môžeme, musíme búriť, oni nie…“). Podľa viacerých svedectiev aj študentskí aktivisti v Československu pred rokom 1968 zažili podobné nepochopenie a aroganciu v diskusiách so západnými socialistami, ktorí sa ich snažili presvedčiť o „pokrokovej“ povahe stalinistického štátu. Tým menej by sme v našom regióne mali tolerovať takéto postoje dnes.

Joseph B.: Prečo antiimperialisti obhajujú diktátorov?

Ľavicoví tankies preberajú rétoriku represívnych režimov. Prenasledovaní aktivisti a aktivistky potom musia mrhať energiou v boji proti ohováraniu a dezinformáciám.

Pozornosť antiautoritárskej ľavice v poslednom období stále viac pútajú tankies, tankisti. Týmto posmešným termínom pôvodne označovali členov a členky Komunistickej strany Veľkej Británie, ktorá v roku 1956 podporila Moskvu a jej masové nasadenie tankov pri potlačení maďarskej revolúcie.

Dnes sa ten pojem používa predovšetkým na označenie západných ľavičiarok a ľavičiarov, ktorí sa snažia rôzne ospravedlňovať autoritárske režimy na takzvanom „globálnom Juhu“ (napríklad v Sýrii, Hong Kongu či Nikarague) alebo krajiny s nejednoznačným postavením v rámci „Západu“, ako je Bielorusko, Ukrajina či Rusko. Tieto štáty sa označujú aj ako krajiny „na periférii“ – ako napríklad v terminológii istanbulskej Mangal Media – čo podčiarkuje ústrednú rolu „Západu“ v tankistickej ideológii.

V domácich záležitostiach, akou je napríklad hnutie Black Lives Matter v Spojených štátoch, tankisti spravidla zaujímajú pokrokové postoje. Tým zmätočnejšie pôsobí ich politika voči periférnym krajinám – najmä pre nás, ktorí si brutalitu našich vlád vždy odskáčeme. Tankisti teda odsudzujú amerických fízlov, ale hongkonských fízlov chvália, prípadne odsudzujú izraelskú armádu, no chvália tú ruskú.

Toto protirečenie v jadre tankistickej logiky pochádza zo zjednodušeného chápania imperializmu, a teda aj antiimperializmu. Táto „alt-imperialistická“ logika delí svet na dva tábory: na „prozápadný“ a „protizápadný“. Podľa nedávno zosnulého teoretika Moisheho Postona ide v podstate o prejav „dualistickej politickej predstavivosti z obdobia studenej vojny“. Sýrska autorka Leila Al-Šami v tejto súvislosti hovorí o „antiimperializme idiotov“. Aktivisti, ktorí sú inak pokrokoví či revoluční, takto reprodukujú naratívy, ktoré propagujú autoritárske vlády v periférnych krajinách. V tom horšom prípade aktívne podporujú brutálnu represiu.

Široký záber tohto druhu „antiimperializmu“ tiež otvoril krajným pravičiarom dvere do západných ľavičiarskych kruhov. Ide o súčasť širšieho javu, pri ktorom fašistické hnutia preberajú ľavičiarske tézy na podporu neliberálnych režimov alebo ideológií. Jasne to ilustrujú programy televízie RT, napojenej na ruskú vládu, alebo talkshow televíznej stanice Fox News s názvom Tucker Carlson Tonight. V obidvoch pravidelne vystupujú krajne pravicové a ľavicové „antiimperialistické“ osobnosti. „Antiimperialistická“ rétorika v týchto spravodajských a mediálnych kruhoch často prekrúca fakty, čo sa jasne ukázalo po kampani za Brexit a po volebnom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016.

Tento jav sa však vyskytoval v rozhovoroch o Sýrii a Ukrajine už niekoľko rokov predtým. Ruskú intervenciu totiž v obidvoch krajinách sprevádzali rozsiahle dezinformačné kampane na internete. Tieto taktiky sa stali vizitkou autoritárskych lídrov po celom svete, vrátane Trumpa, Vladimira Putina, Viktora Orbána, čínskeho Xi Jinpinga, izraelského Benjamina Netanjahua, indického Naréndru Modího a brazílskeho Jaira Bolsonara.

Keďže som tieto trendy roky sledoval, očakával som od tankistov podobnú reakciu aj počas libanonského povstania v októbri 2019 a neskôr. Vo vláde, proti ktorej sme sa postavili a obvinili ju z korupcie, má rozhodujúce slovo hlasne „antiimperialistický“ Hizballáh a jeho spojenci – Amal a Slobodné vlastenecké hnutie. Túto dynamiku zhoršuje skutočnosť, že tradičné strany, ktoré sa považujú za libanonskú „opozíciu“, sú spojencami Západu a štátov Perzského zálivu. Podľa alt-imperialistickej logiky sú teda „proimperialistické“.

Tento slogan ešte umocňujú vlády Izraela a USA, ktoré sa zamerali na Hizballáh ako na jediného pôvodcu libanonského zla. Podľa tankistickej logiky sú libanonskí protivládni demonštranti a demonštrantky fakticky na strane amerického imperializmu, hoci v skutočnosti protesty jasne mieria proti všetkým hlavným politickým stranám. Mnohé libanonské aktivistky nechápali reakcie rozličných prominentných osobností ľavice, najmä z USA, ktorí v mene svojho „alt-imperializmu“ opakovane ignorovali ich žitú skúsenosť.

Tento prekrútený anti-imperializmus obviňoval libanonské protestné hnutie z toho, že ho platia západné vlády, a že je súčasťou globálneho sprisahania proti Hizballáhu a proti hnutiu „Odporu“ voči Izraelu. Stúpenci Hizballáhu útočili najviac na libanonských šiítskych demonštrantov, ktorých prezývali „ambasádni šiíti“ (t.j. platení západnými ambasádami). Zašlo to až k smrteľným vyhrážkam a fyzickým útokom. Niektorí aktivisti sa utiahli do anonymity internetu alebo sa stiahli z verejného života, mnohí plánujú celkom opustiť Libanon.

Emocionálne a duševné náklady

To, že pokrokové aktivistky a aktivisti sa musia uchyľovať k takým drastickým krokom, poukazuje na jeden málo známy aspekt fenoménu tankistov: na emocionálnu a duševnú daň, ktorú aktivisti z periférnych krajín musia kvôli antiimperialistom platiť.

Tankistický prístup spôsobuje skutočné škody tým, že núti antiautoritárske disidentky, ktoré sú beztak v ťažkej situácii, tráviť veľa času bojom proti ohováraniu a vyvracaniu falošných správ a dezinformácií. Táto obranná činnosť vysáva energiu z ľudí, ktorí sú v zraniteľnej pozícii, keďže dezinformácie ich dehumanizujú a delegitimizujú ich životné skúsenosti. Môže to podkopať ich schopnosť bojovať za zmenu vo svojich domovských krajinách.

Tento jav bol obzvlášť rozšírený medzi sýrskymi aktivistami a novinárkami. Mnohé z nich po neopísateľnom utrpení hľadali útočisko na internete, ale našli tam len všadeprítomné konšpirácie na podporu Baššára Al-Assada. To ich úplne demoralizovalo a priviedlo k cynizmu. Sýrsky autor Jásin Hádž Sálih k situácii napísal, že „svet je chorý a jeho choroba zhoršuje naše choroby, ktoré sme zdedili i nadobudli“.

Inými slovami, namiesto útechy sa títo Sýrčania stretli so svetom, ktorý bol spoluzodpovedný za ich utrpenie. Pohľad na údajných ľavičiarov, ktorí šíria rovnaké výhovorky, s akými autoritárske vlády útočia na protestujúcich, láme srdcia ľuďom, ktorí sú obeťami štátnej brutality.

Počul som argument, že by sme si tankistov nemali všímať, lebo sú iba menšinou. Hoci je pravda, že ich počet sa zdá nízky, na sociálnych médiách majú neúmerný vplyv. Obzvlášť to platí vtedy, keď tankisti posilňujú, prípadne sú posilňovaní médiami, ktoré sú prepojené so štátmi, ako napríklad ruská RT či Sputnik. Mediálny priestor ďalej rozširuje tankistickú logiku a sprístupňuje ju aj publiku, ktoré sa v týchto kruhoch nepohybuje, no ktoré priťahuje zjednodušujúci svetonázor.

Existencia tejto menšiny ľavicových reakcionárov poukazuje na širšiu tendenciu, ktorá sa zatiaľ zväčša nestretáva s odporom: skrývanie autoritárskej politiky pod zástavu antiimperializmu. Pokiaľ antiimperialistická politika nie je prepojená s tou antiautoritárskou, medzi ľuďmi na ľavici a pravici je z morálneho hľadiska len malý rozdiel. Zdá sa, akoby mnohí ľavičiari nepoznali alebo popierali skutočnosť, že existujú aj fašistickí antiimperialisti. V dôsledku toho sa autoritárom prakticky dovoľuje, aby antiautoritárov obviňovali z toho, že sú na strane západných imperialistov. Ak si zároveň uvedomíme, že aktivisti a aktivistky v periférnych krajinách zvyčajne nesú väčšie riziko a môžu stratiť viac ako západní tankisti, je zrejmé, že tento proces si na aktivistoch vyberá ťažkú emocionálnu a duševnú daň.

Riešenie tohto stavu je priamočiare a zložité zároveň. Je priamočiare, pretože proti ruskému alebo čínskemu imperializmu môžeme vystupovať v rovnakej miere ako sme voči imperializmu USA. Aby sa však tento argument presadil, musia tankisti presunúť „Západ“, kde zväčša žijú, z centra svojej analýzy. Tým pádom však musia presunúť mimo centra pozornosti aj samých seba.

Až potom sa budú môcť skutočne postaviť proti tomu, o čom tvrdia, že to odmietajú: proti deštrukcii a nespravodlivosti, bez ohľadu na to, kto ich pácha. Týmto aktivistom a ich veci by iba prospelo, keby sa vzdali binárnych táborov v prospech skutočne nadnárodných a antiautoritárskych zásad.

Galéria

Čítajte v Bufete