Povedal tu niekto „totalitná uhorka“?

7. september 2019 • Uhorky hudba, Juhoslávia

POVEDAL TU NIEKTO „TOTALITNÁ UHORKA“?

Priaznivcom nemeckého rachotu oživilo leto európske turné kapely Rammstein, o ktorej sme nedávno písali v súvislosti s ľavicovými a antifašistickými postojmi jej členov. Za ich predchodcov býva označovaná skupina Laibach zo Slovinska. Obe telesá na prvý pohľad spája provokatívna estetika plná odkazov na nemecký militarizmus. S umeleckou produkciou Laibachu je to však zložitejšie.

Skupina vznikla ešte v časoch bývalej Juhoslávie v roku 1980. Otvorene nacionalistické postoje, uniformy, nemecký názov a rovnako „nemecké“ vystupovanie boli v Titovom režime ideologickým dynamitom. Doktrína o bratských slovanských národoch a kult antifašistického odboja proti nemeckým okupantom sa nespochybňovali. Za oficiálnou fasádou však tleli traumy zo starých konfliktov a nacionalistické vášne, ktoré práve Laibach vytiahol na svetlo dňa. Kapela sa okrem toho zadrapila do tabuizovanej témy zložitých nemecko-slovanských vzťahov v Slovinsku. Laibach je starý nemecký názov Ľubľany.

Vystúpenie s portrétom Josipa Broza Tita umiestneným vedľa obrazu penisu v roku 1983 prinieslo definitívny úradný zákaz. Členovia kapely preto o rok neskôr spolu s ďalšími umeleckými skupinami založili združenie Neue Slowenische Kunst, teda „Nové slovinské umenie“ alebo NSK (túto skratku používala aj nacistická tlačová agentúra Nationalsozialistische Parteikorrespondenz). Pre Laibach neexistujú presné hranice medzi hudbou a výtvarným či iným umením, medzi muzikantmi a širším umeleckým kolektívom. Hlási sa k princípom kolektívnej tvorby bez pripisovania individuálneho autorstva.

V roku 1987 sa NSK podarilo vyhrať súťaž o dizajn oficiálneho plagátu pre veľké podujatie Juhoslovanského dňa mládeže. Lenže ako sa ukázalo, umelci použili historický plagát Hitlerjugend, na ktorom pôvodnú nacistickú zástavu vymenili za juhoslovanskú. Bol z toho prvotriedny škandál. Tvorcovia však zostali nepotrestaní, aj vďaka rastúcim rozporom medzi slovinskými a belehradskými úradmi. V tom istom roku Laibach, ktorý už opäť mohol hrať, prerobil pieseň „One Vision“ od Queen na manifestačný hymnus „Geburt einer Nation“ („Zrod národa“).

Vyznať sa v politických postojoch Laibachu a NSK nie je ľahké. Nejde len o príležitostné požičiavanie si prvkov nacistickej či militaristickej estetiky, aké bolo v žánri industriálnej hudby a vôbec „novej vlny“ bežné. Niektorí chápu ich oslavu fašistických a iných autoritárskych režimov ako rafinované poukazovanie na súvislosti medzi populárnou kultúrou, masovou spotrebou a kultom rýchlosti, deštrukcie, autoritárstva a militarizmu. Zároveň sa tým odhaľuje spoločná DNA kapitalizmu a režimov ako fašizmus, nacizmus či stalinizmus. Laibach teda útočí na vágny pojem „totalitarizmu“, ktorý sa zrodil v kontexte studenej vojny a odvtedy slúžil aj na plošnú diskreditáciu a vylúčenie emancipačných hnutí z politického mainstreamu.

NSK sa po rozpade Juhoslávie transformovalo z umeleckej skupiny na virtuálny „globálny štát“. Laibach sa svojej línie držal aj počas vojenských intervencií NATO v Juhoslávii, ako aj v mladšej minulosti. V roku 2015 sa skupina vydala na bizarné turné „Sound of Music“ („Zvuk hudby“) do Severnej Kórey – jedného z posledných totalitných fackovacích panákov. V čerstvom rozhovore však boli o niečo otvorenejší ohľadom svojich politických názorov:

„Laibach sa na nič verejne nehrá, v princípe sa však nezaujímame o každodennú politiku a nepodporujeme žiadne politické hnutie či stranu. Pritom však platí, že naše sympatie patrili vždy komunizmu s ľudskou tvárou.“

Dnešok praje laibachovským metaforám. Liberálna demokracia čelí vážnym výzvam a vôbec sa nezdá absolútne nespochybniteľná. Vývoj v posledných rokoch naznačuje, že časti triedy pracujúcich v rôznych krajinách si trúfajú aj na „tanec s Mussolinim“. Fašizmus a autoritárstvo sa niektorým javia ako alternatíva voči benevolentnejším podobám kapitalizmu. Práve preto však má zmysel zaujímať sa aj o každodennú triednu politiku a hľadať spôsoby, ako by si pracujúci celého sveta mohli trúfnuť na viac.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…