Pavel Branko už nie je jeden z nás

21. marec 2017 • Správy a komentáre antifašizmus, migrácia

Pavel Branko (nar. 1921) je antifašista, za vojny člen ilegálnej KSS a väzeň koncentračného táboru v Mauthausene. V roku 1949 vystúpil z KSS na protest proti tomu, že strana namiesto diktatúry proletariátu nastolila diktatúru sekretariátu. Pôsobil ako filmový kritik, pedagóg a prekladateľ; počas normalizácie bol na indexe. Napriek všetkému sa v autobiografii Proti prúdu, ktorá vyšla v roku 2011, vyznáva z príklonu k socialistickým ideálom emancipácie…

Ale potom prišla utečenecká vlna. V kontexte uvedených životopisných dát možno prekvapí, čo o nej Branko napísal: „Podstatné je, aby každý, kto hranicu prekročí ilegálne, vedel, že o povolení vstupu sa s ním nik nebude baviť a čaká ho jedine odsun…“

V jednom rozhovore k tomu povedal:

„Ja som iba proti tomu, aby sa nám sem masovo sťahovali ľudia iných kultúr, a nevidím v tom žiadnu xenofóbiu. To len scestný vývoj zahnal mňa, antifašistu, v jednom bode na spoločnú platformu s lepenovcami a im podobnými, lebo to považujem za jediné perspektívne riešenie.“

Tento postoj zdôvodňuje tým, že treba brániť hlavný výdobytok západnej kultúry, totiž rodovú rovnosť:

„Stúpencom europocentrizmu som sa stal, keď som si uvedomil, že Západ vytvoril novú sociálnu paradigmu, aká sa doteraz v žiadnej z civilizácií nevyskytla, a to zrovnoprávnenie žien, ktoré dosiaľ vo všetkých civilizáciách zastávali podradné postavenie. Paradigma rovnocennosti muža a ženy je obrovský historický výdobytok. […] masová moslimská imigrácia, spojená s vyššou pôrodnosťou, zrazu ohrozí to, čo považujem za najväčší výdobytok Západu – rovnocennosť muža a ženy.“ (Pravda, 3. mája 2016)

Priložené video obsahuje ukážku z poslednej Literárnej revue (18. 3. 2017), v ktorej Branko hovorí:

„Neviem, čo je horšie, ale mňa napríklad mrzí, mňa, ktorý som bol celý život antifašistom, že čo sa týka imigrácie, niet žiadnej inej strany než sú pravicové, nacionalistické, ktoré hlásajú to, čo si myslím, že je potrebné hlásať. Ale, samozrejme, oni majú v programe aj mnoho iného, s čím nesúhlasím, ale nevidím ako normálne, aby si antifašista nenachádzal priestor, aspoň v niektorých bodoch, inde, než u pravicových extrémistov. To je, myslím, veľmi neospravedlniteľná chyba toho, čo sem priniesla politická korektnosť.“

Takže: na jednej strane za rodovú rovnosť – na druhej strane proti „politickej korektnosti“, teda strašidlu, ktoré máta americkú konzervatívnu (čiže antifeministickú) pravicu. Na jednej strane za emancipáciu žien – na druhej strane za dôsledný „odsun“ ilegálov, ale aj ilegálok a ilegálčiat. Ale odsun kam? Späť do vojnovej zóny? Alebo „k svojim“, teda do iných, prevažne moslimských krajín?

Pravda, Branko kriticky dodáva, že emancipácia žien ani na Západe „nie je zavŕšený proces. Stačí si sadnúť do nejakej krčmy a chvíľu počúvať…“. Predsa len si však myslí, že „vo verejnom diskurze na Západe je to už axióma. Dnes verejne nikto nebude obhajovať to známe 3 K patriarcha­lizmu – Kinder, Küche, Kirche.“

Že nebude? A nerobia práve toto práve tí, ktorých postoje k migrácii sa Brankovi zdajú blízke?

A napokon, čo za postoje to Branko vlastne má, ak uvážime, že v zásadnej veci (t. j. „vpúšťať, alebo nevpúšťať?“), je trojka Smer-SD, SaS a ĽSNS zajedno? Ak mu nestačí elementárny nacionalizmus Smeru-SD, SaS alebo niektorej z ďalších nefašistických strán, k akým názorom sa to Branko dopracoval?

Žiaľ, Pavel Branko už nie je jeden z nás.

Video


Čítajte v Bufete

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…