Pandemický MDŽ

8. marec 2021 koronavírus, spoločenská reprodukcia, zdravotníctvo, ženy

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch.

S nástupom pandémie sa ruch z verejného priestoru stiahol nielen za dvere bytov, ale aj na preplnené kovidové oddelenia či do obchodov a skladov. Nočné na urgente, pickovanie v sklade či home office kombinovaný s domácim vyučovaním nemajú konca-kraja. Kľúčová zdravotnícka infraštruktúra, prevádzka domácností a starostlivosť o iných v posledných mesiacoch stojí – ako inak – na ženskej práci. Ženy sa ocitli v nových epicentrách aktivity a naliehavých ľudských potrieb, ktoré sa vyše roka snažia utíšiť v úlohách lekárok a zdravotných sestier. Sú zdravotníčkami a administratívnymi silami na odberných miestach, ošetrovateľkami, ktoré vydržia týždne v karanténe s „klientmi“ v domove sociálnych služieb, pendlujúcimi opatrovateľkami, ktoré už pred pandémiou sanovali krízu zahraničných systémov starostlivosti. Sú učiteľkami, pracujú za pokladňou, pri poštovej priehradke alebo za pásom v distribučnom centre. Sú aj matkami, neraz samoživiteľkami, ktoré s deťmi doma dobiehajú resty spôsobené dištančnou výučbou. Viacnásobné šichty stámiliónov žien po celom svete dnes svojou dĺžkou pripomínajú podmienky z konca devätnásteho storočia.

Len nepatrná časť dostáva za pandemickú drinu aspoň symbolickú kompenzáciu. Zdravotníčky, ktorých je u nás akútny nedostatok, vláda od Nového roka velkodušne oceňuje niekoľkoeurovým príplatkom za prácu na kovidových oddeleniach. Tento bonus si náležite oddrú. V dunajskostredskej nemocnici pripadne na dve sestry bežne aj päť pacientov, pričom normatív káže ich počet zdvojnásobiť. Primárka z Galanty priznala, že spravidla ťahá dvadsaťštvorky a dcéru nevidela od Nového roka. Tu už neplatia pravidlá, ide iba o to, kto koľko ešte unesie. Celkom v duchu dlhodobej „optimalizácie“ nákladov a ignorovania požiadaviek personálu, ktorý už pred desaťročím bojoval hromadnými výpoveďami za lepšie podmienky. Niekde sa v šetrení pokračuje aj počas pandémie. V prešovskej nemocnici, ktorá vypovedala zmluvu upratovacej firme, sa schyľuje k momentu, keď dajú mopy do rúk zdravotným sestrám.

Pandémia vyostruje obvyklé rozpory. Kým časť žien – najmä v zdravotníctve – podstupuje záťaž na hranici znesiteľnosti, iné by privítali možnosť pracovať. Celosvetovo dnes významná časť ženskej populácie nemá príjem, prepadá sa do chudoby alebo končí v čoraz prekérnejších zamestnaniach. Podľa údajov UN Women vypadlo z práce počas prvej vlny pandémie viac žien než mužov, pričom rozdiel bol najväčší v najviac postihnutých krajinách – v tom čase v Latinskej Amerike. Mnohé ženy sa zamestnania vzdávajú „dobrovoľne nasilu“. Musia zostať doma a starať sa o chorých príbuzných či deti, ktoré nechodia do školy. Aj pre mnohé slovenské opatrovateľky, ktoré pôsobia v Rakúsku, je teraz cestovanie za prácou nemysliteľné.

Počas pandémie sa tiež vystupňovali snahy o patriarchálne podriadenie žien a zintenzívnili sa fyzické hrozby, ktorým čelia. Vo viacerých krajinách, vrátane Slovenska, sa objavili politické útoky na reprodukčné slobody. Lockdowny zase vystavili ženy násiliu zo strany partnerov a rodín. Križiacka výprava slovenských ministrov už odstrihla od financovania ženské mimovládne organizácie, priniesla plán oceňovať ženy za to, že napĺňajú tradičné očakávania, spoplatnila interrupcie ženám nad 40 rokov, a urputne sa usiluje odvšadiaľ vymazať pojem „rodová rovnosť“.

Zo slovenského pohľadu by sa mohlo zdať, že ženy sa tristnej situácii prispôsobili. Svedomito, hoci z posledných síl, napĺňajú svoje takzvané prirodzené poslanie. V núdzovom stave vraj nie je čas na sťažnosti.

Bojovať sa však dá aj počas pandémie. Už minulý rok sa viackrát ukázalo, že rola trpiteliek nie je žiadnou súčasťou „ženskej povahy“. Zápas poľských žien za rozšírenie reprodukčných slobôd viedol k najväčším demonštráciám v krajine od pádu minulého režimu. Historické víťazstvo v oblasti prístupu k interrupciám vybojovali ženy v Argentíne. Od začiatku pandémie sa po celom svete odohralo množstvo protestov a štrajkov, ktoré viedli ženy v zdravotníctve, stravovaní či odevnom priemysle. Žiadali lepšiu ochranu zdravia pri práci, zachovanie benefitov či vyššie mzdy. Dnes sa v Spojenom kráľovstve schyľuje k štrajku zdravotných sestier, ktoré rozzúril návrh na zvýšenie platov o jedno percento.

Pandémia brutálnym spôsobom odhalila, aká nenahraditeľná je práca, ktorú v rôznych sférach vykonávajú prevažne ženy. Vedomie vlastnej dôležitosti by mohlo povzbudiť pracujúce v kľúčových odvetviach. Všade, kde sa dokážu zmobilizovať, pôjde o boj za záujmy nás všetkých – na rozdiel od protestov proti epidemiologickým opatreniam, ktoré organizuje krajná pravica a obrancovia „občianskych slobôd“.

(Text vznikol v spolupráci s kolektívom feministky.sk.)

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…