Niekoľko bodov k Bielorusku

15. august 2020 • Správy a komentáre Bielorusko, koronavírus, štrajk
  • Je pre nás samozrejmosťou, že záujmy bieloruskej triedy pracujúcich nie sú totožné ani so záujmami funkcionárov bieloruského politického aparátu, ani so záujmami manažérov domácich či zahraničných firiem.

  • Stáť na strane pracujúcich v Bielorusku dnes znamená stáť proti Lukašenkovi, polícii, OMONu, KGB a jej špicľom, proti bábkovej federácii odborových zväzov a propagande štátnych médií.

  • To všetko automaticky neznamená postaviť sa na stranu niektorého z opozičných prezidentských kandidátov – naopak, súčasná situácia si žiada, aby pracujúci v Bielorusku hľadali vlastnú politiku.

  • Je však jasné, že táto politika nemôže mať nič spoločné s dedičstvom Lukašenkovho brutálneho modelu národného kapitalizmu:

    • Jeho režim vládnutia pomocou dekrétov zahŕňal vznik „slobodných ekonomických zón“ (od roku 1996), v ktorých domáce a zahraničné firmy, vrátane spoločností z EÚ, USA a Číny, neplatia daň zo zisku (ktorá je inak v Bielorusku iba osemnásťpercentná – nižšia než na Slovensku), nájmy ani daň z nehnuteľností.
    • Znamenal tiež masívnu „flexbilizáciu“ pracovných vzťahov, pri ktorej v podstate zanikli pracovné pomery na dobu neurčitú (2004). Až 90 % Bielorusov pracuje na zmluvu na dobu určitú.
    • K Lukašenkovmu režimu patrí aj kaníkovsko-thatcherovské prenasledovanie nezamestnaných („sociálnych príživníkov“), na ktorých sa v roku 2017 pokúsil uvaliť „daň z nezamestnanosti“. Priemerná výška podpory v nezamestnanosti predstavuje iba 27 rubľov (2019), pričom minimálna mzda je 330 rubľov (2019). Mnohí nezamestnaní sa preto ani neobťažujú registrovať na úrade práce – namiesto toho hľadajú živobytie v sivej ekonomike.
    • Medzinárodná konfederácia odborových zväzov (ITUC) hodnotí Lukašenkov raj pracujúcich takto (2020). Spolu s africkou Guineou, Senegalom a Togom patrí ku krajinám, kde sú de facto zakázané štrajky. Zároveň je súčasťou tzv. piatej skupiny krajín, kde zamestnanci nemajú žiadne záruky práv. Spoločnosť mu robia Brazília, Čína, Honduras, Ukrajina či Turecko. Medzinárodná organizácia práce pri OSN pravidelne kritizuje porušovanie práva na nezávislé odborové organizovanie v Bielorusku.
    • Opatrenia na záchranu ekonomiky v súvislosti s pandémiou koronavírusu sa v bieloruskom akože-socializme zamerali na pomoc biznisu: daňové úľavy, odpustenie poplatkov, odloženie splátok firemných úverov. Zamestnávatelia môžu zamestnanca preložiť na inú prácu, ba dokonca k inému zamestnávateľovi, až na dobu troch mesiacov – a to bez súhlasu zamestnanca! Z epidemiologických dôvodov môžu firmy ľubovoľne meniť pracovné podmienky (okrem znižovania miezd), pričom stačí, ak na to zamestnancov upozornia deň vopred. Pracujúci Bielorusi dostali jedinú úľavu: rodičia, ktorých dieťa mladšie ako 10 rokov má príznaky koronavírusu, majú nárok na 14-dňovú OČR vo výške 100 % priemernej mzdy.
  • Protesty, ktoré vypukli po sfalšovaných voľbách, už zahŕňajú aj pracoviská. Na rôznych miestach sa konali demonštrácie a kratšie štrajky či prerušenia práce. Žiadajú prepustenie zadržaných a zastavenie policajného násilia, prípadne rezignáciu Lukašenka a jeho garnitúry. Dôležitým signálom by mohol byť prípadný štrajk v automobilke BelAZ, ktorá zamestnáva 11-tisíc ľudí a vyrába stavebné a ťažobné nákladiaky. Jej pracovníci na protestnom zhromaždení žiadali nové voľby a odchod poriadkovej polície z mesta Žodina. Najbližšie dni ukážu, či sa hnutie rozšíri, prípadne nastolí aj sociálne a ekonomické požiadavky. Bude to závisieť aj od reakcií štátu.

  • Zdá sa, že súčasným protestom nechýba vytrvalosť. Zároveň pomerne flexibilne reagujú na represiu: jednak vznikajú menšie zhromaždenia, ktoré sa snažia políciu „ubehať“, jednak sa ťažisko postupne presúva k pracoviskám. Niektoré okolnosti – napríklad fakt, že minister vnútra sa už ospravedlnil za násilnosti a ohlásil prepustenie zadržaných – naznačujú, že režimu tečie do topánok. Hoci protesty sprevádzali aj predchádzajúce voľby, tie súčasné sú väčšie čo do počtu účastníkov i zatknutých.

  • Samozrejme, odstránenie Lukašenka nie je totožné s emancipáciou triedy pracujúcich. Naopak, postaví ju pred nové výzvy. Nijaké skutočné hnutie pracujúcich však v Bielorusku nemôže vzniknúť bez otvorenej konfrontácie so súčasným režimom.

  • Bieloruská komunistická strana, ktorá v posledných voľbách získala asi 10 %, nedávno vydala toto vyhlásenie:

„Drahý Alexandr Grigorievič! Ústredný výbor a soviet Komunistickej strany Bieloruska Vám blahoželá k presvedčivému a čestnému víťazstvu v prezidentských voľbách. Ich výsledky jasne svedčia o celoštátnej podpore Vášho kurzu socioekonomického rozvoja krajiny zameraného na posilňovanie štátnej suverenity, zabezpečenie stability v spoločnosti a posun našej republiky na ceste spravodlivosti, pokroku a rozkvetu. Sme presvedčení, že pod Vaším vedením dosiahne Bieloruská republika nové výdobytky vo všetkých sférach spoločenskopolitického a sociálnoekonomického života.“

  • Žiaľ, tento druh „komunizmu“ má prívržencov aj na Slovensku. Namiesto budovania moci triedy pracujúcich hovoria o „posilňovaní štátnej suverenity“, namiesto uspokojovania ľudských potrieb zdôrazňujú „zabezpečenie stability v spoločnosti“.

  • Takíto „komunisti“ – či už sú pri moci, alebo nie – sú a vždy boli nepriateľmi triedy pracujúcich. Podľa toho sa k nim treba stavať.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…